V prvom rade by bolo dobré povedať že som ateista. Teda v zmysle viery...Ale netvrdím, že život navôkol je len pobehovanie mäsa a kostí, riadených nejakými impulzmi. Viem, že je niečo viac. Vždy keď moje oči uzrú niečo tak nádherné ako dážď zmáčajúci zem za letných dní, keď moje srdce pocíti hrejivý pocit lásky na krídlach túžby, alebo keď sa započúvam do nádherných tónov hudby. Vždy vtedy TO pocítim niekde, neviem kde presne, či je to v duši alebo v hlave...ale to je jedno kde to je, dôležité je, že TO je, že cítim že TO je a že TO viem.
Presne tak, nie som veriaci. Neverím, že je niečo viac. Ja to viem. Nato aby ste sa mohli nazývať veriacimi nesmiete mať žiaden dôkaz, že to v čo veríte je naozaj skutočné. Ak by ste mali dôkaz, už nie ste veriaci. Už ste niekto, kto vie, že to tak je. Takže, čo sa stane s veriacim, ktorý príde do neba? V prvom rade sa už viac nebude môcť nazývať veriacim.
Takže kým veriaci počas života musí miliónkrát niekomu povedať verím aby si potom niekde tam mohol povedať - dobre že som veril, ja si tu na svete poviem viem, aby som si potom mohol povedať - vedel som to. Ja nemám proti veriacim nič, ale myslím si, že ak niekto chodí do kostola, ale necíti TO, ak sa doma modlí ale nevidí krásu, ktorá ho obklopuje, je chudobnejší než ja. Snažím sa už počas života nerozptyľovať sa človekom vytvorenými obrazmi toho ako TO niečo vyzerá. Snažím sa to cítiť. A prichádzam na to že je to všade. Všetko vôkol v nás evokuje pocity. A práve v pocitoch sa skrýva TO VIAC než len molekulová podstata skutočnosti.
