Podľa všetkého je kráľ Mswati III. despotickým vládcom malého kráľovstva na juhu Afriky. Vláda je volená ním takisto ako lokálny kmeňový starešinovia, parlament má pre neho len odporúčací charakter a jeho osobná spotreba je i na európske pomery obrovská. Má množstvo nehnuteľností, obrovské stáda dobytka a vozí sa v luxusnom Maybachu. Je to jeden z mála posledných tradičných monarchov. Napriek tomu (alebo práve preto?) ho jeho poddaní milujú. Dôkazom toho boli i oslavy jeho narodenín o ktorých Vám chcem porozprávať.
Po menšej asi kilometrovej prechádzke na rázcestie, z ktorého odchádzala verejná doprava, sme nastúpili do jednej z nespočetných ľudských konzerv a po krátkom vysvetľovaní nášho smeru a pôvodu sme sa vydali na cestu do Manzini. Toto kedysi hlavné mesto je síce malé, ale značne zaľudnené. Kombi nás vyhodilo uprostred najväčšieho chaosu, na mieste, ktoré by sa dalo s trochou rezervy nazvať hlavnou stanicou. Našťastie sme sa v kombíku zoznámili s jedným ochotným chalanom. Džabúl (v siswati to vraj znamená "šťastie") nás veľmi ochotne doviedol ku vchodu na štadión, kde sa oslava konala a sprevádzal nás prakticky počas celého dňa. Pri vchode nás čakala kontrola ako na letisku. Pozornému policajtovi neušiel ani môj malý digitál. Silou mocou sa snažil, aby som mu ho podal, že ho musí skontrolovať. Po chvíľach jeho šťastia z japonskej techniky sme mohli vojsť dnu.
Opäť ten divný pocit, že sa na Vás každý pozerá. Je zvláštne byť medzi tisíckami čiernych jediný beloch (s kamarátom) a musím na tomto mieste podotknúť, že africkým študentom na Slovensku ani trošku nezávidím...
Futbalovo-rugbyový štadión má kapacitu cca. 15000 divákov, čo činí približne 90% celkovej populácie mesta. Napriek tomu sa ale na ňom a v jeho okolí tiesnilo aspoň 50 tisíc ľudí z blízka i z ďaleka. Kráľove narodeniny sú zrejme veľkým štátnym sviatkom, porovnateľným s našim bývalým prvým májom... Všetci by kráľa a jeho 12 manželiek radi videli a vzdali mu poctu. Väčšina prišla v slávnostnom oblečení. Niekto v európskom, niekto vo svazijskom (obr. tradičná rodinka).
Tradičné tance striedajú spevácke zbory a dychovka. Zábava vrcholí, keď sa na ploche objaví bojovník zo spriateleného (niekdajšieho úhlavného nepriateľa) kmeňa Zulu a nejakými pre mňa nepochopiteľnými pohybmi a pobehovaním, rovnako nepochopiteľne, rozrehotal hľadisko... Viac sme v horúčave z programu nevydržali a vydali sme sa na
okružnú cestu okolo štadióna. Bolo to ako na promenáde v plavkách, avšak s tým rozdielom, že sme boli "modelkami" my dvaja. Každý na nás civel ako na otvorené vráta a mnohí sa na nás smiali. Pre malé deti sme boli niečo ako strašidlá a asi im pri pohľade na našu bielu pokožku bolo do plaču... Mama, plečo je ten ujo taký škaledý? Po ceste sme stretali množstvo ľudí v tradičných úboroch (viď. foto žien). Podľa nich vedel Džabul odhadnúť ich pôvod a sociálne zaradenie. Vo Svazijsku je povolené mnohoženstvo, ak si to však môže muž dovoliť samozrejme. Jedna "normálna" žena ho totiž stojí 10 kráv. Taká ktorá už mala dieťa (napr. vdova) len 5. Naopak žena so vznešenými koreňmi 20-25... J
e to drahý špás priatelia... :) Náš oslávenec ich má vraj dvanásť. Na ktorú ukáže, tá sa musí podvoliť. V podstate je to pre ženu česť, ale Mswati to vraj nezneužíva. Raz ročne je na jednom zo siedmych (neoficiálne číslo) kráľovských palácov tradičná slávnosť na ktorej sa prípadné záujemkyne o kráľovské lože predstavujú tancom. Tu si kráľ vyberá nové adeptky... Praktické však? :) Každá zo žien dostane Mercedes a veľmi slušné živobytie. Život kráľovskej rodiny však nie je žiadna polahoda - je veľmi strážená a čo i len priblížiť sa k nim je takmer nemožné... O tom sme sa presvedčili aj na oslave, keď sme sa ku kráľovi dostali len na maximálne 150 metrov. Určite to však bolo spôsobené aj neuveriteľnou tlačenicou na štadióne (viď. obr.).
Po pár hodinách na nás sadla únava a obrovská chuť po nejakom chladenom nápoji. Prešli sme teda ešte priľahlým trhom a zakotvili v jednom z mála európsky vyzerajúcich barov. Majiteľom bol Číňan :) Dali sme si obľúbený nápoj s príchuťou Granadille. Za odmenu sme pozvali i Džabúla, ktorý s nami strávil celý deň a vydali sa na cestu miestnou dopravou do campu. Večer pri ohníku a antilopom steaku sme si ešte vychutnali ohňostroj na počesť kráľa vo vzdialenom kráľovskom paláci. Tak teda, všetko najlepšie Mswati!
V budúcej časti porozprávam niečo viac o miestnej hromadnej doprave, ktorá určite stojí za zmienku... ;)
Ešte Vás nenudím? :))
