Mladý angličan Richard, majiteľ, prevádzkovateľ, automechanik, sprievodca, pokladník a šofér spoločnosti Swaziquad nás ráno vyzdvihol pri bráne do rezervácie a naložil nás do staručkého pickupu. Táto veselá kopa prišla z Anglicka do Afriky a už sa odtiaľto nepohla. Najprv podnikal v turizme v JAR, ale potom mu učarovalo Svazijsko, jeho príroda, ale najmä ľudia. Sám nám tvrdil, že sa cíti byť viac Svazijčanom ako
Angličanom. Jeho práca sa nám nejavila len zábavná, berie ju ako poslanie. Chce naučiť Svazijčanov žiť z turizmu. O tom svedčili už úvodné inštrukcie počas jazdy do "základného tábora" v horách. Poučil nás, že sme si síce zaplatili 400 emalangeni (cca. 2000 Sk) za jazdu, ale máme rátať s ďalšími peniazmi pre domorodcov od ktorých si budeme kupovať kolu, jedlo a budeme im platiť za stráženie motoriek. V žiadnom prípade im však nemáme dávať peniaze len tak... Samozrejme, súhlasili sme.
Po príjazde do základného tábora sme si išli oči vyočiť z úchvatného výhľadu na kráľovské Ezulwini valley, (Nebeské údolie), ktoré je opradené Svazijskou históriou a je de facto centrom turistického ruchu tejto malej krajiny. Mám to tu iba prenajaté, poznamenal Richard. Pozemok aj s malým domom na takomto mieste sa i v relatívne lacnom Svazijsku vyšplhá v prepočte na desiatky miliónov korún... To si nemohol dovoliť ani uncle Rich, ako ho vtipne volajú svazijské deti... :)
Po pár tréningových kolečkách na quadoch po Richovej záhrade a bezpečnostných upozorneniach na bežiace deti a zavadzajúce kravy sme sa vydali na cestu do Svazijských hôr. Zbehli sme naspäť do údolia. Asi po pol hodine sme zastali. Prvá prestávka bola v malej osade, kde sme nechali deti strážiť motorky. My sme išli na "nákup" do lokálneho obchodu. Pripadal mi ako niektoré naše dedinské obchodíky z obdobia socializmu. Tovar najlacnejšej kategórie porozkladaný ledabolo kdekoľvek v ošarpanom interiéri a unudená predavačka. Po chvíli sme sa dozvedeli, že vyštudovala niečo ako strednú ekonomickú, ale nemá sa kde zamestnať, tak robí za cca. 500 Sk na mesiac v tomto obchode... Vzdelanostná úroveň vo Svazijsku je na Africké pomery vysoká, ale ľudia stále nemajú dosť príležitostí vzdelanie využiť. Politika štátu je však v tomto určite správna...
Chvíľu sme sa vonku porehotali s deťmi, zaplatili im mafinmi za spoľahlivé služby a terénnymi cestami sme sa vyšplhali naspäť na hrebeň. Rich nám chcel ukázať jedno z posvätných miest Svazíjčanov, horskú riečku Black river. Tu sa musím zmieniť o najrozšírenejšej cirkvi vo Svazijsku. Je ňou Zion Christian Church a vyznáva ju cca. 60-70% obyvateľstva. Treba povedať, že to nie je celkom kresťanstvo, ale veľký mix miestnych šamanistických kultúr a kresťanstva. I toto miesto slúžilo na napol kresťanské a napol šamanské rituály uzdravovania, respektíve exorcizmu. Podľa rozprávania sa rituál podobal zčasti na kresťanský krst a zčasti na Africké obetné rituály... Ľudia si na "svätú" vodu rieky čerpajú do nádob a užívajú ju v prípade nutnosti aj doma. Prvý i posledný krát som si logol z prírodnej vody v Afrike práve tu.
Nasadli sme na motorky a po ďalšom krátkom stúpaní sme sa dostali na podhorské pláne s riedko roztrúsenými chatrčami. Skúsili sme si prebrodenie rieky a hnali sme sa ďalej. Cesta bola čím ďalej strmšia a pred niektorými nebezpečnými úsekmi sme museli zastaviť, aby nám Rich vysvetlil techniku prejazdu. Zastavili sme v ďalšej rodinnej osade.
Tu by som mohol porozprávať ako vlastne "tradiční" Svazijci bývajú. Dedina v našom význame slova tam neexistuje. Sú tam osady zložené z viacerých mikroosád, ktoré sú vlastne viacgeneračné zoskupenia chatŕč. V jednej býva dedo s babkou, v druhej ich syn so ženou a v tretej, štvrtej už ich mladí. Rodina vo Svazijsku je veľmi silná inštitúcia... Pri jednej z týchto mikroosád sme zastavili. Najprv nás zaujali maličké deti, ktoré zvedavo vybehli za nami. Potom nemenej zvedavo prikráčala statná černoška, ktorá však bola veľmi zhovorčivá a priateľská. Škoda, že nevedela anglicky :))) Po chvíľach komunikácie z doby kamennej sme jej ponúkli čokoládu, čo ju ešte viac uvolnilo... Na oplátku nám s minimom angličtiny čo vedela ukázala zaujímavú rastlinku. Posunkami nám naznačovala, že si to máme odtrhnúť a očuchať. Keby to nebolo v
Afrike, tak to spravím hneď, ale takto som radšej počkal, kým to nespraví sama... Potom nám už nič nebránilo aby sme sa tejto miestnej radovánke oddali i my. Odtŕhali sme si čím ďalej väčšie dávky listov, ktoré sme si zožmolili do malej tobolky, vložili ju do nosnej dierky a zhlboka sa nadýchli. Nie páni policajti, nešlo o žiadne prekurzory :) Bolo to niečo príbuzné mäte. Malo to podobnú vôňu i účinky...
Po oprave defektu sme sa vydali ďalej, už po hrebeni hôr. Dorazili sme do ďalšej osady, kde nás na jej začiatku zdravila horda detí v jednotných uniformách. Trošku nám zamrzol úsmev na tvári, keď nám vzápätí Rich povedal, že to bol sirotinec pre deti po obetiach AIDS. Čo sa týka HIV, tak Svazijsko patrí medzi najpostihnutejšie krajiny. Odhaduje sa, že nakazených týmto zhubným vírusom je okolo 40% obyvateľstva a to vrátane detí. Hrozné, nepredstaviteľné číslo, ktoré bolo ešte horšie si uvedomiť vo väčších mestách a pohľade na davy ľudí. Ak táto krajina niečo radikálne s týmto problémom nespraví, tak za pár desaťročí bude Svazíjsky národ minulosťou...
V tejto osade sme navštívili jednu milú rodinku s množstvom detičiek. Kúpili sme si od domácich kolu, z
ktorej sme viac ako polovicu dali malým, ktorý sa na ňu lačne pozerali. Boli hrozne zlatunký - ako bábiky. Bohužiaľ aj ich trápili rôzne choroby. Väčšina mala bilharziu a takmer všetky mali podkožné červy. Toto je najmä v dedinách veľmi rozšírený parazit, ktorý preniká cez pokožku napríklad vtedy, keď šliapnete na výkal nakazeného zvieraťa bosou nohou. Nie je to smrteľná choroba, ale zanecháva na tele nepekné jazvy. Za domom sme našli veselšiu tému na rozprávanie. Totiž, rodinka si tam pestovala svoje zásoby marišky :) S prakvapením sme zistili, že z historických dôvodov je vo Svazijsku povolené pestovanie tejto plodiny na obradné, šamanské účely... Ani sme sa jej nedotkli páni policajti, čestné pionierske! :))
Naša púť pokračovala až na vrchol pohoria, ktorý bol skôr
náhornou zvlnenou pláňou. Vystúpali sme až na vrchol a po krátkom prejazde po trávnatej planine sme boli na vrchole našej cesty. Výhľad na údolia bol pekný a dal by sa snáď porovnať s našou Myjavou. Len tých stromov tu bolo menej... Vlastne skoro žiadne. Pred rokmi sem prišli anglický kolonizátori so zámerom vybudovať veľké farmy na čaj. Isté obdobie sa v týchto horách aj naozaj pestoval. Nemými svedkami tejto doby sú opustené, schátralé farmárske domy a ešte viditeľná terasovitá úprava terénu.
Po krátkej prestávke sme sa vydali zjazdom späť do údolia. Vyskúšali sme si "maximálku" našich tátošov a zastali pri Richovom domčeku na kopci. Zážitok to bol veľký a ešte dlho sme sa o ňom s Marekom rozprávali. Vrele toto dobrodružstvo odporúčam každému koho osud zavanie na juh Afriky... Okrem adrenalínu do krvi dostanete i Svazijsko a jeho ľudí do svojho srdca :)
V budúcej časti sa presunieme k Indickému Oceánu, do močiarnej krajiny Santa Lucie. Porozprávam Vám i o jednom zaujímavom zvyku kmeňa Zulu... ;)
