Po celodennej ceste public transportom zo Svazijska sme sa utrmácaní ocitli v mestečku Santa Lucia. Je to vyhlásené prímorské turistické centrum a my sme si ho vybrali ako miesto na dobrý relax v strede nášho afrického cestovania.
Mestečko bolo koncipované ako turistické a hoci sme prišli de facto na začiatku juhoafrickej zimy, ešte stále v ňom bolo cítiť atmosféru prímorských radovánok. Pre nás stredoeurópanov boli celkom slušné horúčavy (cca. 30 stupňov) vystupňované pomerne vlhkým vzduchom, ale pre domácich bolo už zjavne chladnejšie...
Hneď sme sa vychytili na pláž, ku ktorej sme sa dostali až po cca. hodinovej prechádzke a hľadaní cestičky pomedzi pobrežné vily. Podarilo sa a pred nami sa otvoril pohľad na prílivové vlny v Indickom oceáne. Krásny a pre nás i neodolateľný pohľad skončil jašením sa vo vlnách na približne kilometrovej opustenej pláži. Toto nezažijete v Európanovi dostupných a známych letoviskách. V podstate nie je radikálny cenový rozdiel v dovolenke pri mori v Egypte a v JAR, avšak rozdiel v prírode a v pocite voľnosti je obrovský...
Po večernom kúpaní sme sa vrátili do nášho campu, ktorý vrelo odporúčam každému, kto sem zavíta. Volá sa BIBs a bol pre nás príjemným prekvapením. Okrem ochotného personálu bol i veľmi dobre zariadený a naviac poskytoval pre svojich obyvateľov ranné i nočné safari so sprievodcom zadarmo. Samozrejme obe sme využili. Ďalší zoznam služieb, ktoré camp poskytuje zadarmo je tu .
Ráno sme si privstali a pridali sa k sprievodcovi Williamovi do Range rovera smerujúceho do Národného parku Santa Lucia. Ide vlastne o močiarnu krajinu, ktorá je prepojená s morom. Je to unikátny prírodný jav, pretože močiare obsahujú až 50% morskej vody a vďaka tomu tu vedľa seba žijú morské i sladkovodné živočíchy a rastliny. Preto nikoho neprekvapí, že v morskom zálive uvidí hrocha, alebo krokodíla (to sme ešte nevedeli, keď sme sa tam kúpali :)) alebo, keď uprostred močiara uvidí rásť mangrovníky, ktoré žijú obyčajne z morskej vody. Oblasť je zákonom chránená, ale trochu neskoro, pretože rôznymi nešťastnými ľudkými zásahmi a prehradeniami z minulosti sa narušila rovnováha tohoto jemného ekosystému. Rybárom vadilo v mori bahno z močiarov, ktoré im špinilo a poškodzovalo lode a úlovky a tak kedysi začali s prehradzovaním a oddeľovaním močiarov od mora. Momentálne je úroveň močiarov o dosť vyššia ako úroveň mora a keby sa hrádze otvorili, tak to spôsobí veľkú ekologickú katastrofu.
William nás bez ostychu previedol povedľa tabuľky s výstrahou o krokodíloch, leopardoch a byvoloch a vydal sa bosý doprostred močiarnej krajiny. Treba podotknúť, že náš sprievodca je potomok kmeňa Zulu, čo nám aj s vtipom dokazoval svojimi znalosťami ich zvykov. Asi najzaujímavejší bol jeho príbeh o jednej z tradícií kmeňa Zulu, ktorá sa vykonáva pri úmrtí príbuzného. Natrafil totiž na rastlinku, ktorá má podľa Zuluov moc udržať ducha pozostalého a vyprevadiť ho na druhý svet. Zvyk spočíva v tom, že s touto rastlinkou musia príbuzní zosnulého na mieste jeho skonu vykonať malý rituálik po ktorom sa má duch premiestniť do rastlinky. S ňou je potom potrebné prísť domov, privítať ducha opäť doma a povedať mu, že je vždy vitaný. Ak tento rituál nespravíte, veria, že urazený duch spôsobí nešťastie v rodine. Rituál pokračuje ponúknutím rastlinky na zožratie niektorému z domácich zvierat. Ak rastlinku zožerie, je všetko v poriadku, zvieratko zabijú a celá rodina sa z neho musí najesť. Ak ju však nezožerie, tak soudruzi z NDR udělali někde chybu ... A presne toto sa stalo Williamovi, keď pochovávali ich strýka. Milé zvieratko rastlinku nespapalo a tak sa išlo k šamanovi. Ten chcel počuť do detailov, ako previedli celý rituál až prišiel veci na korienok. Keď viezli rastlinku aj s duchom zosnulého v autobuse z nemocnice v ktorej skonal, nazaplatili za ňu cestovný listok ako keby s nimi vôbec necestoval človek... Je len samozrejmé, že duch sa nahneval a odišiel späť do nemocnice - rituál sa musel teda zopakovať. Samozrejme, po jeho správnom prevedení si zvieratko schuti na rastlinke pochutnalo... Možno sa teraz na tom smejete, ale aj veľa moderných kresťanských Zulu rodín tieto zvyky dodnes dodržiava.
Večer sme prišli do kempu a skoro sme z nôh spadli, keď sme uvideli nášho nemeckého záchrancu zo Svazijska, ktorý nám zachránil zvyšky našich zásob pred útočiacimi prasatami bradavičnatými. Utekal za jedným, ktoré vlieklo našu tašku aj mimo kemp. Proste hrdina! :) Asi to bol osud, pretože nám mal onedlho pomôcť aj druhýkrát. Mal totiž zhodou okolností namierené na úpätie Dragensbergu, našu ďalšiu destináciu... ;)
A tak sme sa po večernej braai party (grilovačka v JAR) už tešili na spoločnú cestu do tajomných stolových hôr.
