Zo Santa Lucie a pobrežia Indického oceánu sme sa plní očakávania vydali starým ale čulým Nissanom a našim nemeckým "šoférom". Boli sme šťastní, že úmornú cestu public transportom zo Svazijska sme si nemuseli zopakovať aj do Dragensbergu... Cestovali sme celý deň. Lemovali sme pobrežie až do Durbanu, kde sme sa "odrazili" smerom do vnútrozemia. Po cca. deviatich hodinách jazdy sme sa ocitli na úpätí Dračích hôr v malom mestečku v ktorom končili všetky spoje A.H.D.... Odtiaľto zvyčajne začínajú problémy cestovateľov. Ďalej je totiž doprava veľmi riedka, keďže smeruje cez najvyššie položený "zjazdný" priesmyk v Afrike - Sani Pass.
Keďže sme mali hory na dosah, nechceli sme prespať v mestečku a tak sme sa radšej po krátkej porade vybrali našim "ólroudom" cez neudržiavanú kamenistú cestu priamo na priesmyk. Bolo to veľmi naivné, ale vtedy nadšenie prekonalo aj upozornenia nášho paperbackového sprievodcu... Prechádzali sme magickou krajinou stolových hôr, míňali sme jedno obydlie za druhým až kým zostali len riedko roztrúsené horské chaty. Cesta sa neustále zhoršovala a začali sme si uvedomovať, že sa asi cez Sani Pass s mestským Nissanom nedostaneme. Keď sme po pol hodine "zaparkovali" na podbehoch na jednom z veľkých skalných výmoľov, bolo viac ako jasné, že náš sen o bezproblémovom prejazde do Lesotha stroskotal. Auto sme vytlačili (alebo skôr vyniesli) na zjazdnú časť cesty a otočili sa späť. Zaparkovali sme pri jednej z mála fungujúcich horských chát. Čudácky chatár nás ubytoval v jednej z chatiek a pri ohníčku sa nás začal vypytovať na pôvod. Keď sa dozvedel odkiaľ sme, len neveriacky zakrútil hlavou: "Posledný rok ste už šiesti z Československa. Aj teraz čakám jeden manželský pár odtiaľ." To sme pre zmenu krútili hlavami my... Za pár minút sa tam naozaj objavil mladý párik. On Čech, ona Slovenka na trochu dobrodružnej svadobnej ceste. Chatár neklamal, ozaj také malé Československo. Nakoniec to bolo celkom zábavné stretnutie - bolo sa o čom večer rozprávať... Navyše sa v chatke objavila skupinka obstarožných juhoafričanov na pravidelnom kamarátskom výjazde do hôr. Tiež boli zvedaví na exotov z Európy a tak sme nepohrdli ich pozvaním na braai. Ich mäsko bolo výborné a príbehy tiež. Rozprávali nám o ich výletoch, o bushmanoch (jeden z nich bol ich potomkom) i o smiešnej "klikacej" reči Xosa.
Na druhý deň sme sa vydali za jednou z miestnych atrakcií - za kresbami bushmanov, krovákov. Krováci
boli pôvodnými obyvateľmi Afrického vnútrozemia, ktorých vytlačili černošské kmene z pobreží a novousadlíci z Európy. Dnes by ste ich už narátali len pár tisíc a aj to len v Namíbijskej púšti, resp. v iných izolovaných oblastiach. Je to jedno z najohrozenejších etník na svete. Tí ktorí videli film " Bohovia musia byť šialení ", tak vedia, ako títo púštni ľudia vyzerajú. Žijú na úrovni doby kamennej. Ich dávna história je v súčasnosti zaznamenaná už len v bohatých skalných maľbách, ktoré sa dajú nájsť na pomerne veľkom území Afriky. Tieto kresby sú chránené až natoľko, že je zakázané vydávať mapy zobrazujúce body ich výskytu. Dokonca je zakázané sa za nimi vydať bez sprievodcu a tak sme si i my museli najať mladého chalana, ktorý vystrojený ako na vysokohorskú túru prišiel ráno pre nás. Trochu nás tým vystrašil a tak sme sa aj my poriadne nahodili a vyštartovali Range Roverom do terénu. Po krátkej jazde nás vysadil a museli sme kráčať do poriadne strmého kopca. Po krátkom výšľape sa nám naskytol krásny výhľad na hory. Trochu mi to pripomínalo škótske Highlands. Bolo pod mrakom a kopce boli pokryté len trávou a kde tu nejakým stromčekom (kaktusy som si odmyslel ;)). Po krátkom výklade o bushmanoch, miestnych rastlinách a zveroch sme pokračovali v našom treku. Trvalo to snáď 45 minút a boli sme pri prvom našom cieli. Skalný previs ukrytý pred zrakmi okoloidúcich v hustých kroch by sme si od neďalekej cestičky sami vôbec nevšimli. Ukrýval nástenné maľby pravdepodone jedného z posledných bushmanov. Na maľbách boli totiž rozoznateľné obrázky mužov v klobúkoch na koňoch, strieľajúcich do veľkých antilop, ktoré boli posvätnými zvieratami bushmanov. Musel to byť asi silný zážitok krováka, pretože motív sa opakoval v jaskyni niekoľkokrát.
Po malom občerstvení a nevyhnutnom foteni sme vyrazili ešte trochu vyššie, kde sme mali možnosť vidieť ešte zachovalejšie maľby. Náš sprievodca nám vysvetlil ako vznikali a prečo sú niektoré kresby viditeľne zošúchané. Krováci totiž používali na červenú farbu krv a tejto neskôr prisudzovali Zulu šamani čarovnú moc a tak ju pre isté druhy rituálov proste zoškriabali zo stien jaskýň. Preto sú aj červené maľby najvzácnejšie.
Potom sa už sprievodca s nami rozlúčil. Chceli sme totiž ísť ešte k vodopádom, ktoré niekdajšie domorodé obyvateľstvo pokladalo za zakliate. Mnoho ľudí (najmä detí a dievčat), ktorí sa k nemu vidali, už totiž nikto nikdy nevidel. To sme si nemohli nechať ujsť ;) Samozrejme zuluovia to prisudzovali zlým duchom, ale pravda bola asi trochu prozaickejšia. V lesíku v údolí sa totiž radi zdržiavali aj leopardy... Svoju opovážlivosť sme neoľutovali. Krajina bola čoraz divokejšia, bralá čoraz strmšie a popod nás šumela divoká horská rieka. Hukot nám prezrádzal, že vodopád už nie je ďaleko, ale nie a nie ho cez hustý porast uvidieť. Až zrazu, keď sme už cítili vodu vo vzduchu sa nám cez škáru v lese objavil krásny rovnomerný prúd vody padajúci z cca. 12 metrov na skaly pod ním. Nechcelo sa nám veriť, že sme tam sami a nie je okolo nás dav fotografujúcich turistov... Vychutnali sme si jeho divokú krásu a pomaly sme sa začali vracať naspäť. Chceli sme totiž ešte raz preštudovať maľby krovákov, keďže sa medzi nami strhla menšia hádka ohľadom výkladu niektorých malieb. Deň sme zakončili ešte jazdou na quadbikoch, keďže sa nám tento druh poznávania okolia vo Svazijsku veľmi zapáčil.
Večer pri ohníku a konzervách sme už plánovali prechod cez Sani Pass. Priznám sa, že som mal dosť vážne pochybnosti o preprave, keďže sme nevideli počas celého dňa auto. Mali sme nakoniec opäť šťastie, ale o tom až v ďalšom pokračovaní...
