V dobách minulých keď sa piesok lial a komunisti strážili svoje hranice zvonka i zvnútra sa javilo Rakúsko ako jeden z najväčších bojovníkov proti komunizmu, štít západu a podporovateľ československého disentu. V ORF sme s obdivom pozerali rozhovory s Havlom, Dubčekom a na odvážne počiny reportérov, ktorí si dovolili vojsť do jamy levovej a priniesli reportáže aj zo zakázanych demonštrácií v Bratislave alebo Prahe. Na druhej strane sú tu príbehy utečencov, ktorí emigrovali s veľkým očakávaním práve k našim južným susedom, ale ich nadšenie veľmi rýchlo skončilo na odmietavom postoji rakúskych imigračných úradníkov. Pod zámienkou prešetrovania "prípadu" nechali celé rodiny čakať v lágroch mesiace ba aj roky, kým sa na nich ušla miestenka - v Austrálii, USA, Juhoafrickej republike... Tí čo sa nakoniec mohli usadiť v Rakúsku môžu hovoriť o šťastí.
Prišla revolúcia a s ňou pohnuté časy na Slovensku. Prebudený nacionalizmus a nie práve najdemokratickejšie metódy našich politikov. Z Rakúska sa vinie celý rad kritických článkov a komentárov. V očiach Rakúska sme nehodní EU a sme čiernou dierou Európy. Pár rokov potom však prišli voľby u našich susedov a v tejto bašte demokracie si do parlamentu zvolili xenofóbneho a fašizoídneho Jörga Haidera.
Roky vidíme odpor Rakúska k atómovej energii, ale akosi sa u nich nehovorí o tom, že krajina je v energetickej oblasti nesebestačná a dováža ju zo zahraničia, kde sa vyrába - z jadra... Politici pred každými voľbami vyťahujú vždy tú istú ľúbivú kartu o Temelíne, Bohuniciach, či inom jadrovom nebezpečenstve a mlčia o jadrovej energii v rakúskych zásuvkách. Vedia zakročiť proti demonštrantom pri Viedenskom Opernballe, ale nevedia to isté spraviť pri blokáde hraníc s Českom kvôli Temelínu - to je už predsa demokratické právo občanov...
Rakúsko bolo oficiálne jedným z najvehementnejších zástancov rozširovania EU, ale keď prišlo na činy - hops, nepáči sa nám toto i tamto. A tak si práve Rakúsko spoločne s Nemeckom presadilo nezmyselné sedemročné prechodné obdobie na obmedzenie zamestnanosti z nových členských krajín a donútilo Slovensko k uzavretiu jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach ešte pred koncom jej životnosti. Pritom tento štát viac ako ktorýkoľvek iný z takzvaného západného bloku profituje na rozšírení únie a páde komunizmu.
V lietadle Austrian airlines som sa pobavil na propagačnom videu, ktorým kŕmili pasažierov. Najmä pasáž o tom, že Rakúsko je spojnicou medzi východom a západom a že je to aj vďaka úžasnej infraštruktúre v krajine. Nuž, nič proti tomu, akurát, že dvadsaťdeväť kilometrovú dialničnú prípojku do Bratislavy dobudujú až takmer dvadsať rokov po otvorení hraníc, a tak sa konečne pri ceste do Viedne nebudeme musieť tralalákať po hornorakúskych dedinkách... Pre ilustráciu, v cca. polovičnom čase dokázalo Chorvátsko dialnične prepojiť Zagreb so Splitom, čo je cca. 400 kilometrov ...
Nuž a v týchto dňoch sa objavila informácia o tom, že kamióny z Rakúska, krajiny, kde je asi najviac ochrancov prírody na meter štvorcový, sa pokúšali doviezť odpad do kameňolomu pri Dubnici nad Váhom. Neprekvapilo ma to. Naopak, na takúto správu som čakal, keďže podobné prípady s odpadom zo západu sa predtým objavili i v Čechách a pravdepodobne sú len vrcholom ľadovca. Keď už sa odhodlali na takýto odsúdeniahodný čin, tak prečo práve u nás? Nemajú v Rakúsku dostatok nestrážených roklín a kameňolomov?
Jasné, trošku zjednodušujem, ale aj tak začínam nadobúdať presvedčenie, že v Rakúsku viac ako kdekoľvek inde platí, že reči sa hovoria a chlieb sa je... Alebo žeby skôr schnitzel?
