Počas jednej turistiky v Patagónii som započul konverzáciu o tom, že v Bolívii je jedna z najlacnejších a najjednoduchších šesťtisícoviek na svete. Huyana Potosi - 6088mnm. Povedal som si; vlastne Bolíviu mám v pláne a vždy sa rád niečím pochválim a ešte radšej si vždy niečo dokazujem. Ako som sa o pár dní dostal k Wifi, zistil som, že za sa to dá vyliezť za dva, alebo tri dni. Nakoľko dvojdňovka bola lacnejšie, srdce Slováka sa nezaprelo a voľba bola jasná.
O pár dní som už sedel aj s kamošom v turistickej kancelárii v La Paz a znižovali cenu. Snažili sa nás presvedčiť, že trojdňovka je lepšia, že tam je tréning s mačkami a cepinom a že naše telo bude mať o deň viac na aklimatizáciu. Ale tridsať eur navyše bolo tridsať eur navyše. Dojednali sme sa za stovku na dva dni a o tri dni nato sme už obedovali v základnom kempe (4300mnm), kde nás doviezli autom (pre porovnanie, samotný La Paz sa rozprestiera v nadmorskej výške 3600-4100mnm). Všetko potrebné na výstup ako mačky, cepin, bunda, nohavice, prilba, topánky a ďalšie veci boli v cene, naložené v batohu a mohli sme sa vydať na prvú časť. Cirka 5km s finišom v ďalšom kempe v 5130mnm.
Naša 7 členná skupina (3 dámy a 4 páni) vedená miestnym šerpom to zvládla za 2 hodiny. Nehovorím, že to bolo ľahké, priam naopak. Váhu batohu som cítil dvojnásobne a prestávku sme museli mať každých 10 minút. Zaujímavé, hovorím si, čo sa deje s telom,keď je vzduch riedky. Po 15 sekundách šlapania som bol unavený ako po 12-minútovke na základnej škole a rovnako po 15 sekundách oddychu som mal opäť sily na rozdávanie. A tak to šlo dookola. Zajtra to bude ešte sranda, hovorím si.
Vo výškovom kempe sme si dali biednu večeru, hrali karty a osviežený listami z koky (bolo ich veru dosť) sme žoviálne žartovali. Nadmorská výška zaiste spravila svoje, koka zohrala taktiež svoju úlohu, ale tak dobre som sa už dávno nezabavil. O siedmej večer bola večierka, lebo o polnoci bol budíček. Po nie viac ako pol hodinke spánku, som bol rád, že už je polnoc. Bolesť hlavy kulminovala a žalúdok sa tiež ozýval. “Ranná stolica“ nepomohla a na raňajky som nezvládol viac ako čaj z koky a kúsok chleba. Zaodeli sme sa, navliekli všetko potrebné, priviazali sa lanom (dvaja ľudia, jeden šerpa) a mohli sme vyraziť. Bola jedna hodina ráno.
Na podiv prvá hodina a pol bola až priveľmi dobrá. Pilulka,ktorú som prehltol na trávenie našťastie zašlapala dobre a išlo sa ešte ľahšie ako včera. Mačky na nohách, cepín v ruke, pred nami mihotajúce sa svetlá čeloviek ďaľších turistov. Cítil som sa ako vo filme od Barabáša.Avšak len do asi 5300mnm. Už som toľko síl nemal, žalúdok sa začal znovu ozývať a kroky sa zmenšovali. O ďalšiu hodinu, asi v 5500mnm, hovorím šerpovi, nech ma odviaže, že musím na veľkú. Stromček za ktorý by sa dalo skryť tam veru nebol a traky mojích gatí boli nanešťastie pod troma vrstvami vrchného oblečenia. Ledva som to stihol. Stolica bola redšia ako vzduch a jediný náznak smiechu za celý výstup zaznel,keď tri kolegyňe prechádzali kolo mňa. Kúsok sa mi polepšilo, koka ma držala na vodou, ale tortúta pokračovala. A stupňovala sa s nadmorskou výškou. Vedel som, že ma čakajú ešte ďalšie štyri hodiny útrap. V hlave sa začal súboj myšlienok.každý krok bolel a len moje ego a to, že veľa mojich kamošov vedelo že leziem mi nedovolí sa obrátiť. Mohol by som pokračovať v mojom myšlienkovom maratóne, ale to by ste mi asi karmu nezvýšili. V každom prípade po 6tich hodinách úmoru, sme dosiahli vrcholu a zhliadli východ slnka. Taký pocit zadosťučinenia prajem každému. Na streche sveta.
Nehovorím, že som prvotriedny horolezec, ale cítim sa atletický zdatný a počas svojho života som už podstúpil veľmi náročné tréningy. Táto hora ma ale donútila siahnuť asi na doteraz najhlbšie dno fyzických a psychických síl. Trošku som tú prírodu tentoraz podcenil, ale moje sebavedomie predčilo moje schopnosti a tak už teraz myslím len na jedno; kedy a kam vyššie?
