Na dvore vedľa chlievov je jama, kam kedysi odtekala močovka. Chlievy sú už roky prázdne, jama ale zostala, prekrytá drevenou paletou. Syn blízko nej opravoval motorku a náhodou si všimol na dne jamy akýsi pohyb. Odkryl paletu a uvidel ježkov – dospelého a troch malých. Zrejme spadli do jamy a nevedeli vyliezť, lebo steny jamy sú rovné, vymurované tehlami. Nevedno, či prvá spadla matka a mláďatá ju nasledovali, alebo prvý spadol malý ježko a samica ho chcela zachrániť, skrátka skončila tam celá rodinka.
Keď syn jamu odkryl, jeden z malých ježkov sa asi chcel schovať a vopchal sa do štrbiny medzi tehlami. Matka ho nasledovala a nastal problém. Štrbina bola úzka a ona sa tam zasekla. Trčala jej len zadná časť tela, chvostík a zadné labky. Zvyšné dve mláďatá sa túlili k nej.
A tak začala záchranná akcia. Jama bola dosť úzka, ale syn tam vliezol a o chvíľu už bol vonku s prvým zachráneným ježkom.
O krátky čas k nemu pribudol jeho súrodenec.
Ježkovia vyzerali byť v poriadku, dostali misku s vodou, keďže sme nevedeli ako dlho boli v jame, a tiež sme im ponúkli mačacie granule. Keďže chováme ježka afrického bielobruchého, máme prehľad o stravovaní ježkov .
To bola tá ľahšia časť záchrannej akcie, teraz nasledovala zložitejšia. Samica bola stlačená a obávali sme sa, že sa zadusí. Vypĺňala celú štrbinu, navyše niekde pred ňou bolo ešte tretie mláďa. Občas zúfalo zahrabala zadnými labkami, ale zo štrbiny sa nevedela dostať.
A tak sme začali rozoberať tehlovú výmurovku jamy. Syn uvoľňoval vedľajšie tehly, ale musel pracovať veľmi opatrne, aby náhodou nedošlo k ich posunu a samicu by to mohlo pritlačiť a rozmliaždiť. Pripomínalo to prácu archeológa, ktorý odkrýva vzácne artefakty :) Medzitým sme uvažovali, že ak to samica neprežije, malých ježkov zanesieme do najbližšej záchrannej stanice pre takýchto nalezencov, lebo sme si neboli istí, či by už dokázali samostatne prežiť v prírode.
Synovi sa podarilo uvoľniť tehlu vedľa samice a keď ju vytiahol, pani ježková tam hneď vtlačila hlavičku a konečne sa nadýchla, teda aspoň pokiaľ jej to stlačené pľúca dovolili. Trup stále ostával zaseknutý a nemohla sa pohnúť. Nechceli sme ju ťahať násilím, aby sme jej neublížili. Nevedeli sme, či náhodou nemá niekde zaseknutú napríklad prednú packu, aby sme jej niečo nezlomili. Neviem, či viete, ale taký ježko má nožičky tenučké ako ceruzky a pôsobí krehko...
Nasledovalo ďalšie uvoľňovanie okolitých tehál, až nakoniec, nekonečne opatrne, syn povytiahol tehlu so samicou a vybral ju. Žila, hýbala sa a všetci sme si vydýchli.
Ale ešte stále tam niekde bolo tretie mláďa. Nevideli sme ho, až pomocou baterky sme zistili, že je kdesi úplne vzadu v štrbine tak úzkej, že sa do nej nezmestila ruka. A zrejme aj ono bolo zaseknuté, nehýbalo sa.
A tak pokračovali búracie práce so zvýšenou opatrnosťou, aby malého nezasypalo. Navyše sme sa báli, či v tomto teple nebude dehydrovaný, aby prežil, lebo matka aj jeho súrodenci hltavo pili.
Až nakoniec sa podarilo dostať sa k nemu.
A tu je už celá rodinka pokope.
Chvíľu sme ich sledovali, aby sme zistili, či sú v poriadku. Ježkovia čulo pobehovali a podchvíľou sa zastavili pri miske s vodou, aby sa napili. Nezdalo sa, že by bol niektorý z nich zranený, a tak sme ich vypustili vzadu na dvore, kde je dostatok zelene aj staré drevo, kde môžu nájsť úkryt. Pozorovali sme ich, ako pomaly miznú vo vysokej tráve.
Tak veľa šťastia a nech sa vám darí, ježúrikovia!
