Na skutočnosť, že tieto vtáky aj na Slovensku výrazne ubúdajú, sa snažili upozorniť slovenskí ornitológovia z organizácie SOS/BirdLife tým, že ich vyhlásili za Vtákov roka 2015.
Týmto vtákom je vrabec. Ak ste teraz sklamaný a poviete si, čo už len môže byť zaujímavé na obyčajnom vrabcovi, prosím, čítajte ďalej. Možno zistíte, že tento známy vták je pre vás vlastne neznámy, lebo je toho veľa, čo ste o ňom ešte nevedeli...
Veľa ľudí napríklad nevie, že náš vrabec domový (Passer domesticus) má štíhlejšieho, menšieho príbuzného – vrabca poľného (Passer montanus). Od domového sa odlišuje tým, že temeno hlávky má gaštanovohnedé a na boku hlavy má tmavé škvrny. Vyzerá to ako namaľované líčka a podľa toho sa dajú bezpečne rozoznať. A možno vás prekvapí, že je zákonom chránený. Spoločenská hodnota je 50 € (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015).
Vo všeobecnosti ľudia vnímajú vrabce skôr v negatívnom svetle. Prevládajú predstavy, ako kŕdle vrabcov hodujú niekde v poli na obilí či vyzobávajú zrno sliepkam na dvore. Výskum ekológie vrabcov však dokázal, že títo dvaja bratranci (vrabec domový a poľný) nie sú nijakými príživníkmi, pretože napríklad svoje mláďatá kŕmia takmer výlučne hmyzom.
Vrabec domový žije prakticky v celej Európe a Ázii. V Amerike pôvodne nežil, ale vysťahovalci z rôznych častí Starého sveta zrejme vo vrabcovi videli spomienku na svoju rodnú vlasť a tak si do nového miesta vrabce priviezli. Ako píše Brehm vo svojom Živote zvierat, v roku 1850 doviezli do Spojených štátov osem párov vrabca domového. Do Kanady vrabce doviezli v roku 1854. V Amerike potom vznikla komisia na ochranu vrabcov, a tak sa rozšírili po celom území. Podobne v roku 1872 doviezli tohto vtáčika do Argentíny, neskôr aj do Austrálie a na Nový Zéland. Takto „náš“ vrabec dobyl takmer celý svet. (Zdroj: http://oldcso.birdlife.cz/index.php?ID=407)
Dejiny spolužitia človeka a vrabca sú však smutné. Povesť škodcu v poľnohospodárstve viedla k tomu, že za panovania Márie Terézie bola vypísaná peňažná odmena za každého zabitého vrabca, v Čechách za protektorátu bolo ich hubenie úradne nariadené.
Z. Klůz v príručke "Chraňme ptactvo" (mimoriadne výstižný názov s ohľadom na nasledujúci text) z roku 1947 doporučuje toto:
"Nejlepší prostředek, jak zabrániti jeho přílišnému rozmnožení je pravidelné vybírání hnízd, které provádíme od polovice května až do srpna. Skutečně velká čísla zničených vrabců přináší pouze hromadný odchyt mladých vrabců. Jako obzvláště se k tomu účelu hodící lze doporučiti Schwingovu lapací klec. Není potom žádnou zvláštností, chytíme-li za den 20-30 ptáků. Vrabce chytáme od června do října a chycené omráčíme a usmrtíme buď rozdrcením lebky kladivem na tvrdé podložce nebo rychlým utržením hlavy."
Podľa záznamov zo štrnásteho storočia z Prahy a podľa dochovaných kuchárskych predpisov boli vrabce (ale aj iní drobní vtáci) v tej dobe bežnou súčasťou jedálnička. Tu je dobový návod na jeho prípravu:
"Ulovenému vrabci uřízneme nohy, křídla u konce kosti loketní a krk blízko těla. Stáhneme kožku, počínajíce u krku, pak prořízneme tělo od krku podle páteře a kolem noh k ocasu a odstraníme vnitřnosti. Chceme-li vrabce smažit na pánvičce, použijeme jen prsíček, ježto se při tomto způsobu úpravy ostatní části příliš scvrnou a seschnou. Nejlépe chutnají vrabci pečení na rožni nebo smažení na másle."
(Zdroj:http://oldcso.birdlife.cz/index.php?ID=407)
Ak sa vám to zdá kruté a drastické, to ešte nie je nič v porovnaní s genocídou vrabcov, ktorá sa odohrala v polovici minulého storočia v Číne. V roku 1958 čínsky vodca Mao Ce-tung podpísal dekrét o likvidácii vrabcov. Bol presvedčený, že masová likvidácia vrabcov bude viesť k veľkým výnosom a nebývalému rozkvetu poľnohospodárstva.
A tak ľudia od rána do noci mávali zástavkami, búchali na panvice, kričali, pískali, a tým nútili vrabce neustále lietať. Metóda sa ukázala účinná. Vyčerpané vrabce padali na zem, kde ich zabili a hádzali na obrovské kopy.
Samozrejme, že to postihlo nielen vrabce, ale všetky malé vtáky. Len za prvé tri dni kampane bolo v dvoch mestách, v Pekingu a Šanghaji, zabitých takmer milión vtákov. A takmer za rok priniesla táto aktívna činnosť smrť približne dvom miliardám vrabcov a iných malých vtákov. Koncom roku 1958 v Číne nezostali takmer žiadne vtáky, ekologická rovnováha bola na mnoho rokov narušená.
Následky absencie vtákov sa v plnej miere prejavili. V roku 1960 sa škodcovia poľnohospodárskych plodín rozmnožili do takej miery, že bolo ťažké rozoznať, akú plodinu práve požierajú. K premnoženým škodcom sa pridalo sucho a v krajine nastal hladomor. Podľa najkonzervatívnejších odhadov zomrelo v dôsledku hladomoru v Číne približne 30 miliónov ľudí.
Vedenie krajiny sa nakoniec obrátilo s prosbou o pomoc k Sovietskemu zväzu. Sovietska vláda zareagovala na žiadosť a vrabcov posielali celými vagónmi. (Zdroj: www.biosferaklub.info/ako-sa-priroda-pomstila-cine-za-genocidu-vrabcov/)
Ale vráťme sa do súčasnosti. Zvykli sme si vídať kŕdle týchto vtákov poletovať pomedzi domy alebo posedávať v hlúčikoch na stromoch. Patria k neodmysliteľnému koloritu našich miest a dedín. Ale možno si niektorí z vás všimli, že veľké a hlučné kŕdle energicky čvirikajúcich vrabcov sú na mnohých miestach už minulosťou.
Od roku 1980 klesla v Európe populácia vrabca domového až o 64 %, u vrabca poľného o 53 %. Na Slovensku síce ešte stále patria medzi bežné druhy vtákov, ale sú miesta, kde ich populácia takmer úplne vymizla. Napríklad z veľkých miest Britských ostrovov zmizlo za uvedený čas 90 % populácie vrabcov domových, vo Fínsku za približne rovnakú dobu 60 %. (Zdroj: https://ekolist.cz/cz/publicistika/priroda/maji-vrabci-jeste-nadeji)
Úbytok ich populácie súvisí s mnohými faktormi. Tie hlavné sú chemizácia v poľnohospodárstve, úbytok hmyzu, úbytok hniezdnych možností a zánik hospodárskych dvorov. K pretrvávajúcej hrozbe pre populácie vrabcov domových a poľných patrí aj nastavenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie. Intenzifikácia pestovania energetických plodín ako repka, kukurica či slnečnica v sprievode s chemizáciou vedie k zhoršovaniu stavu životného prostredia nielen vrabcov. Dochádza k znižovaniu potravnej ponuky a poklesu populácie. Hrozbou je aj necitlivé využívanie drevnej biomasy najmä v nížinatej krajine, keď sú odstraňované stromy s dutinami, v ktorých hniezdia vrabce poľné.
Mestské populácie vrabca sú ohrozované zatepľovaním a rekonštrukciou panelákov, pretože tieto vtáky sú častými obyvateľmi dutín panelových domov, ktoré predstavujú posledné hniezdiská v mestskom prostredí.
Nedostatok potravy vrabce pociťujú najmä pri výchove mláďat, ktoré kŕmia hmyzom, a ktorého v dôsledku používania insekticídov stále ubúda. Používanie chémie vedie tiež k tomu, že v telách vtákov sa hromadia niektoré látky, najmä typu polychlórovaných bifenylov (PCB), ktoré znižujú ich rozmnožovaciu schopnosť.
Ďalším faktorom je, že ľudia zanechávajú tradičný vidiecky spôsob života, ktorý zahŕňa aj chov hospodárskych zvierat. Pri hospodárskych zvieratách vrabce nachádzali nielen dostatok hmyzu, ale zároveň sa vedeli priživiť aj na zrnovinách počas mimohniezdneho obdobia.
Neustále vrabčie čvirikanie v mestách sa tak už pomaly prestáva ozývať. Títo sprievodcovia človeka s ním prežili rozkvet svojho druhu a teraz zažívajú súmrak. Rozvoj ľudskej civilizácie za posledných sto rokov zahájil ústup vrabca takým spôsobom, ako sa nepodarilo za celé storočia masového zabíjania, chytania do pascí, trávenia, strieľania a plašenia. Popredný svetový odborník na vrabce, Angličan D. Summers-Smith, ktorý výskumu tohto vtáčieho druhu venoval časť svojho života, hovorí: „Vtáci sú indikátorom kvality života. Ak je vrabec domový pre dnešných obyvateľov miest tým, čím bol kanárik v minulosti pre baníkov, potom je jeho osud prejavom toho, že sa niečo nedobrého deje v našich mestách.“ (Zdroj: http://oldcso.birdlife.cz/index.php?ID=407)
