Druhý deň v Soule bol ťažký, a to z jednoduchého dôvodu, časový posun... Uvedomujúc si že nebude ani trochu ľahké zaspať po tom čo som aj tak prespala polovicu prvého dňa, sa mi polnoc zdala ako ideálny čas na zahájenie spánku, ale... Zobudila som sa už po 2 hodinách a nič... trvalo to celé 4 hodiny, ktoré som prekecala s ľudmi doma, našťastie... O 11 mal dojsť niekto z Korean Foundation urobiť mi prehliadku bytu, spojazdniť internet a tak. Som v Kórei, takže o 11 presne zazvonil zvonček a na obrazovke na stene som videla mladého chlapca (tažko povedať koľko mal chalan rokov), ktorý pracuje vo Foundation. Všetko mi ukázal, ale v podstate mi povedal to čo je v booklete, ktorý som mala na jednom zo stolov už pri príchode. Dôležité ale je, že mám internet aj cez kábel a nielen nestabilnú wifi odvedľa. O 15 som mala dohodnuté ďalšie stretnutie, už v sídle Korean Foundation s Kim Taesangom, ktorý ma na starosti nás visiting research fellows. Taesanga som stretla už v lete, keď sa k nám pripojil na výlete po krajine, takže som vedela kto príde a tak... Predtým však bolo potrebné dopraviť sa na miesto, a nie je to vôbec blízko. Soul má 15 miliónov obyvateľov a je obrovský, administratívne sa člení na tzv. –gu (čo je do angličny prekladané ako district, čiže povedzme oblasť/obvod). V Soule je 25 –gu a každé z nich sa ďalej člení na –dong (neighborhood – čiže štvrť). Ja bývam v Naesu-dong, Jongno-gu, čo je vlastne centrum Soulu a nachádza sa na sever od rieky Han a pri kopcoch. Soul celý má dokonalú pozíciu podľa feng-šuej (nech už sa to po slovensky prepisuje akokoľvek) – hory na severe a rieka na juhu... aj keď časti na juh od rieky sú na tom asi trochu horšie... No ale naspäť k doprave... takže metro... pravdepodobne najrýchlejší spôsob prepravy, keďže už v lete som mala šancu sa presvedčiť že dopravné zápchy sú bežnou súčasťou každodenného života bez ohľadu na dennú, ale niekedy aj nočnú hodinu. Od mojej zastávky to bolo 15 staníc... uff... tak som sa teda vybrala, vošla do metra, z leta som vedela, že si musím vybrať konečnú stanicu a automat mi vytlačí kartu, pomocou ktorej ma pustí turniket dnu a von. Vošla som teda dnu, čo sa smeru týka, je to rovnako ako v Londýne, na dvoch stĺpoch máte mapu metra jedna ukazuje jeden smer, druhá druhý... takže som sa postavila k tomu môjmu smeru. V Soule v metre je, typujem že z bezpečnostných dôvodov plexisklo a dvere ktoré sa otvárajú až keď príde vlak a otvorí svoje dvere – niečo ako na londýnskych zastávkach čo sú pod Temžou. No a tak som nastúpila. Tuším že celú cestu, ktorá trvala asi tak 50 minút som bola jediná biela v celom vlaku J nie, že by mi to extra vadilo, ale čo si budeme hovoriť niektorí ľudia na vás pozerajú, aj keď na druhej strane zazerajú na vás aj v BB na námestí, takže je to zajedno. Po dorazaní na stanicu som našla príslušný exit, v Soule sú východy z metra označené číslami a takmer každý vedie iným smerom, klasika, ale tie čísla skutočne veci uľahčujú. Takže som vyšla a vybrala som sa rovno podľa mapky čo som si predtým pozrela (v tomto čase som stále nemala mapu Soulu – teraz ju už mám, ale tiež je obmedzená len na niektoré časti) a budovu som celkom ľahko našla.
Po privítaní v Kórei sme sa pustili do seriózneho dialógu, dostala som ďalšie papiere, ktoré píšu čo všetko musím počas fellowshipu robiť, aké možnosti mám čo sa rôznych spoločných podujatí týka, ale aj odporúčania ktoré knižnice stoja za návštevu atď. Dozvedela som sa, že Foundation organizuje spoločenské akcie, a výlety no a workshopy, nanešťastie tých anglických na Yonsei University bude tento rok menej, no ale tak budem viac písať a čítať a dúfam, že aj konzultovať. No ale najskôr musím doriešiť účet v banke a imigračné, juhuuuu teším sa na pondelok.
Po návrate do môjho –gu som sa vybrala nakupovať, keďže mi Taesang povedal o malom supermarkete hneď vedľa mňa. Na počudovanie to nebolo až také zložité ako som si myslela. Hneď ako prvú vec som zbadala korenia - čierne, bazlaku, rozmarín atď. Potom som sa vybrala hľadať niečo vhodné na raňajky a našla som Philadelphiu (huráááá) – smotanovú nátierku (aj keď mám podozrenie, že táto kórejská je viac sójová ako smotanová, ale nevadí). Ďalšou súčasťou nákupu boli krevety, šampióny, cesnak, vajíčka, olivový olej a čaj – majú Lipton v sáčkoch ;) Keďže sa len zabývavam tak som si kúpila aj také praktické veci ako tekuté antibakteriálne mydlo na ruky, dosku na krájanie, nejaké tie utierky a tak... celkovo ma prvý nákup vyšiel na asi 57 000 wonov (cca 37 euro) A skoro som zabudla na ryžu! Majú asi 6 druhov, no kto sa v tom má vyznať :P ale tak som zobrala tú čo sa najviac podobá takej normálnej. Čo upútalo moju pozornosť bolo kim-či (kvasená kapusta s čili, kórejské národné jedlo, aj keď to vlastne nie je kompletne jedlo, ale len príloha) v igelitovom sáčku (presne tak sa u nás predáva kyslá kapusta), asi 5 druhov tofu odlíšených podľa neviem čoho – bolo to kórejsky – a rôzne iné veci, ktoré netuším čo boli... nakupovanie podľa obrázkov na obale je hrozná zábava :D No ale čo bolo najhoršie, nenašla som nikde soľ, a tak som si povedala, že skusime bez soli a uvidíme.
Varenie bez soli... ehm... no... povedzme, že keď dáte viac cesnaku tak sa to dá zniesť, ale stále to nie je úplne ono, ale prežila som. Ryža s rozmarínom a krevety s hubami na olivovom oleji - nie zlé! J Na druhý deň som ale soľ predsa našla, takže už fungujem normálne.
Rozmýšľam čo z posledných dvoch dní ešte stojí za zmienku! Rozhodne to bola sobotná prechádzka po okolí. Mala som namierené do Korean Foundation Cultural Center kde sa dá prihlásiť na hodiny kórejčiny. Deň bol krásny, modrá obloha, len trošku chladnejšie... a tak som sa vybrala smerom, ktorý som si predtým overila, niekoľkokrát na google.maps. Je pravda ze asi päť prúdovou obojsmernou cestou som cez prechod ešte neprechádzala, ale tak vraj všetko musí byť prvý krát. J
Centrum nebolo až tak ďaleko, aj keď som chvíľku mala pocit že som stratená, ale našťastie sa nič také nestalo. Dozvedela som sa, že ďalšie kurzy sú dostupné až od marca, takže čakám, ak medzičasom nenájdem nejaké iné, aj na tom sa už pracuje (teda google hľadá stránky pre cudzincov v Kórei) Cestou späť som sa rozhodla to celé pekne obísť a nie sa vracať späť. Našťastie v Kórei sú na značkách aj názvy v latinke, takže sa tu dá pomerne slušne orientovať. Namierila som si to k City Hall (radnici) v lete sme okolo išli niekoľko krát, takže som sa neobávala, že sa stratím. A mala som pravdu, z malej uličky, ktorých je tu v Soule neúrekom a všetky poprepletané pomedzi hlavné ťahy, som vyšla na veľkú križovatku, ktorú som si pamätala z leta a zbadala budovu radnice. Kúsok od nej je ďalší z palácov – Deoksugung, jeho fotka z vnútra sa viníma na mojom desktope už od leta. J Presne v čase keď som tadiaľ prechádzala sa konala výmena stráží J celé som to nafotila, fotky budú, ale až keď kúpim čítačku kariet.
Uvedomila som si, že bývam takmer v úplnom strede Soulu, ako som tak išla smerom na sever, predomnou sa črtal Gyeonbookgun Palace, na ľavej strane som minula Sejong Center (kráľ Sejong, čítaj Sedžong, ktorý vládol na prelome 14. a 15. storočia dal Kórejcom ich vlastné písmo – hangul a je vyobrazený na 10 000 wonovej bankovke) a po pravej strane sochu spomínaného kráľa. Asi po 10 minútach som dorazila domov a čakal ma ďalší nákup – to je ten kde som objavila soľ.
Dnes som išla po prvý krát na Univerzitu. Po nedeli strávenej za internetom a čítaní rôznych stránok pre cudzincov, odporúčam dve:
Seoul Global Center: http://global.seoul.go.kr/ a
Korea Tourism Ogranization: http://asiaenglish.visitkorea.or.kr/ena/index.kto
Na základe informácií získaných zo stránok som si dnes v metre kúpila T-money kartu, ktorá sa dá dobiť a mala by vám ušetriť peniaze, tak uvidíme... a dá sa použiť na metro a autobus. Pre turistou existujú iné, špeciálne karty, je to pohodlnejšie ako zakaždým čakať na automat na lístky a potom po vystúpení z metra zase na automat, ktorý karty ničí a vráti vám depozit. Toto som asi v prvom blogu nespomenula, keď si kupujete v Soule lístok na metro, vypadne vám kartička, ktorej hodnota je okrem ceny za prejdenú vzdialenosť navýšená a vratný depozit, ktorý dostanete potom čo použitú a prázdnu kartu vrátite do ďalšieho, na to určeného, automatu.
Ale vráťme sa k dňu, pri východe z metra som sa trošku zamotala a vyšla nesprávnym exitom, takže som sa pokrútila na príslušnej obrovskej križovatke, ale nakoniec našla správny smer. Po dlhšom hľadaní som sa dostala do kancelárie prof. Lee, ktorý je momentálne pro-rektor pre rozpočet a ešte niečo a ako sám priznal nemá tak veľa času na výskum. Bol veľmi milý, ukázal mi fotky ktoré urobil počas svojej poslednej návšteve v Banskej Bystrici, keď sprevádzal veľvyslanca a podpísal dohodu o spolupráci a výmene s UMB. Pri pohľade na bystrické námestie mi ostalo trochu smutno, predsa len je to takmer 7000 km, ak sa nepletiem (aspoň tak udávali v lietadle). Vďaka profesorovi som nielen pred 4 mesiacmi dostala grant, ale vybavil mi aj stôl v kancelárii a poslal za človekom, ktorý mi pomohol s vybavením preukazu do knižnice. Loyolova knižnica má tri budovy, prvá ma 4 poschodia, druhá 6 a tretia 5, je obrovská... tak sa teším na moje bádanie... toľko kníh pokope teda zanechá na človeka dojem. Celý proces vybavovania trval dlhšie a bol spojený s mojím návratom domov a spať na Uni. Domov som sa vrátila preto, že som potrebovala otvoriť účet v banke, mala som v pláne Citi Bank, ale bolo tam treba dva ID a keďže som sa nedostala na imigračné mám stále iba pas (ale zajtra... juchúúú). Tak som skúsila inú banku – Hana Bank. Keď som vošla dnu a opýtala sa či hovoria anglicky, pani za pultom na mňa vydesene pozrela... a otočila sa k ostatným. Všetci sa pozreli rovnako, okrem mladšieho chlapíka, ktorý jednak obsluhoval klientku a ktorý je pravdepodobne jediný vybaviť klienta aj po anglicky. Tak som si chvíľu počkala kým sa uvoľní a otváranie účtu začalo. Stačilo jedno ID a vyplnenie tlačiva, ktoré malo kolonky popísané aj anglicky, a navyše mi ich „môj“ bankový úradník označil ružovým zvýrazňovačom. J Po asi polhodine a podpisovaní som dostala zelenú knižku, ktorá patrí k môjmu účtu, číslo a meno účtu, ktoré odo mňa potrebuje Taesang a dala som si na domácu adresu poslať kartu na vyberanie peňazí. (kreditku môžem dostať až po tom, čo mi budú chodiť financie na účet počas viac ako 3 mesiacov) Tak som celkom zvedavá... bude zo mňa milionárka... ;) (ešte pre upresnenie, za 1 euro som dostala 1594, 618 wonov)
A posledná zaujímavosť dnešného dňa... talianske cestoviny, olivy a paprika (poznáte tú trojkombináciu – zelená, červená a žltá? tu ich majú samostatne, ale majú – zlatá globalizácia... aj keď?!) to je úlovok z Hiundai Department Store na zastávke metra Sichon, ktorá je aj moja smerom k Uni. A keďže som už bola v shopping centre nedalo mi neprejsť sa po obchodíkoch... no dámy čo vám budem hovoriť, veľmi ženské, sukne na môj vkus trochu krátke, ale bluzocky a saká... júúúj no radosť sa pozrieť. A tie topánky a kabelky... no život v Soule bude zábava. J Je síce pravda, že som tam nikde nevidela kabínky na skúšanie a nemám ani predstavu aké sú v Kórei čísla topánok (oblečenie som už pozerala: 55, 66, 77 čo je asi 34, 36, 38 väčšie veľkosti asi moc nemajú, ale treba pozrieť). Ešte k tomu obliekaniu, napriek tomu že je zima (aj keď dnes boli 4 stupne a zajtra má byť 7), ženy nosia lodičky a balerínky. Videla som dokonca babu bez ponožiek v topánkach s otvorenou špičkou, a to bolo v sobotu keď bola vážne zima. Ale je pravda, že tu až taká zima ako doma nie je, zmierňuje ju fakt že Kórea je polostrov.
No a na večeru boli cestoviny s opraženými kuracími prsiami, paprikou a olivami. ;)
