Moja milá ruština
Moja milá ruština viem že som sa ťa chcel vždy učiť. Obdivoval som ťa. A tesil sa na prvé vyslovenie azbuky tak ako sa pes teší keď ho škrabkáte za uchom.
Žiaľ, realita je ťažšia ako som si myslel. Azbuka, podobne ako reč našich starých Slovanov je pre mňa podobne rovnako záhadná, a tajomná sťa zánik Atlantídy. Snaha ktorú na teba musí obyčajný a úbohý človek vynaložiť je priam kolosálna. Celé hodiny ja gavarju že sa z teba zbláznim. Skúšal som už všetko. Velebenie Petra Veľkého, obdiv Vasilija Zajceva, čítanie Tolstoja a citovanie Puškina neviedlo ku žiadnemu pokroku. Nasadenie ťažšieho kalibra, ruského národného alkoholu vodky - Stoličnaja, a prípitky na Veľkú Vlasteneckú mi vliali aspoň kvapku nádeje, popitie väčšieho množstvo zanechalo vo mne pocit svadby a zblíženia, to však ráno rýchlo pominula a nahradila to bolesť hlavy a veľká beznádej.
Každá hodina v škole v neskorých hodinách spôsobuje únavu a premáhanie aby som Ťa dokázal ešte vnímať. Na niektorých hodinách odpočítavam minúty do skončenia a teším sa na zaslúžene pivo- Svijjany ktoré pre mňa a môjho spolubrata v tomto ťažkom trýznení, sa stáva duchovným pokrmom pre naše biedne a ťažko skúšané duše. Náš pôžitok nám dodáva nové sily , nádej zbavenie sa Demoklovho meča v podobe skúšky z teba.
Preto Ťa milá moja ruština, úprimne prosím za seba aj za svojich spolubojovníkov. Dovoľ nám nahliadnuť do svojich komnát, spoznať tvoje kúzlo, načerpať vedomosti tvojich osobností a hlavne osvieť našu myseľ, vlej nám do naši pier múdrosť a šťastie pre úspešné zvládnutie testu.
S pozdravom Tvoj obdivovateľ, otrok a nešťastník
