rozhodla som sa, že ju navštívim. Bezpečnosť sa, na moje veľké prekvapenie, týkala aj dopravy. Za celý pobyt sme nevideli na cestách jedinú dopravnú nehodu a to už je čo povedať. Doteraz som za najhorších šoférov považovala Talianov, pretože podľa mňa jazdia ako blázni, pri odbočovaní zo zásady nepoužívajú smerovky a neustále trúbia len tak pre radosť zo života, ale po tohtoročnej dovolenke som zmenila názor. Keby som mala jazdiť po gruzínskych cestách, tak do hodiny zahodím nielen kľúče od auta, ale aj vodičský preukaz, ktorý vlastním už dlhé roky. Gruzínski šoféri považujú dopravné značenie na ceste a obmedzenie rýchlosti len za orientačné a jazdia autami nalepenými na to predchádzajúce tak, že by ste do medzery medzi nimi nevložili ani noviny. Šoféri jazdia vedľa seba a rozprávajú sa, prípadne si nadávajú, spievajú, tancujú a gestikulujú a zároveň sa bravúrne dokážu vyhnúť každému a všetkému, čo sa im dostane do cesty či už v smere ich jazdy, alebo v protismere - ďalšie autá, ľudia, kravy, kone, psy, prasatá, kačky a podobne. Najčastejšou značkou automobilov, s ktorou sa môžete v Gruzínsku stretnúť je Mercedes - takmer každé druhé auto, samozrejme minimálne 10-ročné. V meste môžete ďalej stretnúť Ford alebo Hyundai, ale aj ružové limuzíny, v horách jeepy Toyota Celica. Za celý týždeň som nevidela políciu dávať pokuty za prekročenú rýchlosť, aj keď policajné stanice patria k najmodernejším a najčastejšie sa vyskytujúcim budovám popri cestách. Polícia vraj patrí k najdôveryhodnejším inštitúciám v krajine. Aj by som tomu verila, policajtka, ktorá sa pri nás zastavila a pýtala sa, či nám môže nejako pomôcť, tak keď sme jej povedali, že hľadáme nejakú reštauráciu, aby sme si dali kávu, odviezla nás dobré dva kilometre služobným autom do najbližšej kaviarne.
Gruzínci sú zväčša veľmi milí a priateľskí ľudia. Sú hlboko veriaci a zároveň nábožensky tolerantní, hneď vedľa pravoslávnych chrámov a kostolov s ikonami stoja aj židovské synagógy a islamské mešity. Sú chudobní, ale hrdí, rodiny a priatelia si navzájom pomáhajú a radi pomôžu aj návštevníkom.
Cestovný ruch im ešte veľmi nejde, napriek tabuliam s nápismi coffee, tea, wifi-free sa vám kľudne môže stať, že ak si kávu objednáte, tak domáci bude musieť najprv dobehnúť k susedovi, alebo do dediny, žiadne zásoby doma nemá, lebo pohostinstvo otvoril ešte len tento rok:). Napriek tomu, ak sa vám stane, že prídete do motorestu, kde má gazdiná po celej jedálni porozkladané fľaše a ovocie na zaváranie a drienkový lekvár na varenie, tak všetko nechá a beží vám do kuchyne navariť a ešte vás ponúkne drienkami s cukrom, prípadne ako aperitív miestnu pálenku čaču, aby vám lepšie chutilo. Do dvoch - troch rokov budú v Gruzínsku vybudované hviezdičkové rezorty, ktoré sa budú v horských štítoch vynímať ako päsť na oko a všade blikať neónové reklamy a aj miestny obyvatelia sa naučia hovoriť okrem gruzínskeho a ruského jazyka aj po anglicky, čaro miesta zmizne, tých pár slovenských a českých turistov, ktorí sa väčšinou dopravujú s batohom cez hory nahradia japonskí turisti cvakajúci fotoaparátmi a návštevníci namiesto prírody a histórie budú obdivovať miestne kasína.
Hlavné mesto Tbilisi sa vypína nad riekou a do panorámy nad mestom úžasne zapadá aj obrovská socha Matky Gruzie, ktorá v jednej ruke drží čašu s vínom pre priateľov a v druhej meč, ktorým zotína hlavy nepriateľom. Už menej sa medzi historické hradby hodí nový Most mieru, ktorí miestni obyvatelia volajú Always vložka, pretože ho svojim tvarom pripomína a dve tri ďalšie moderné budovy, ktoré dal v záchvate velikášstva v meste postaviť Eduard Ševarnadze. Priamo v meste sú aj známe sírne kúpele, ktoré volajú baňa. Do orientálnych kúpeľov sa žiaľ bez predchádzajúcej rezervácie nedostanete, ale mestské kúpele sú otvorené do polnoci a tak sme sa tam na poslednú chvíľu akosi vopchali, po celodennom chodení to bol skvelý zážitok.
Každý návštevník si v Gruzínsku nájde to, čo ho zaujíma. Milovníci histórie môžu kráčať v šľapajách dávnych argonautov, obdivovať duchovné centrá krajiny - kostoly a kláštory, pozostatky dinosaurov v Sataplii či skalné mesto Uplistiche. Tí ktorí sa zaujímajú o históriu 2. sv. vojny môžu navštíviť Gori, v ktorom sa nachádza rodný dom Stalina, alebo hrob Melitona Kantariu - vojaka, ktorý na fotografii vztyčuje vlajku na Ríšskom sneme v Berlíne. Kto má rád adrenalín, určite si nenechá ujsť trekking, či lyžovanie na Kaukaze, ani návštevu Prométheovej jaskyne, najmä jej druhú časť - plavbu loďou.
Kto uprednostní radšej mestský štýl, určite rád navštívi mesto Batumi - prístav na pobreží Čierneho mora. Nachádza sa neďaleko od hraníc s Tureckom a domácim sa z neho podarilo vytvoriť európsku obdobu Las Vegas. Môžete sa ubytovať v 5* hoteloch väčšiny svetových hotelových sietí, zahrať si v niektorom z množstva kasín, večer sa poprechádzať po niekoľko kilometrov dlhej promenáde so spievajúcou fontánou a sochami Ali a Nino - miestnou verziou Rómea a Júlie. Ak by sa vám nechcelo chodiť, môžete si prenajať elektrické vozítka alebo bicykle - dokonca dvoj, troj alebo štvormiestne alebo si zahrať stolný tenis. Večerný program sa dá spestriť tým, že sa zúčastníte vyhliadkovej plavby prípadne si vychutnáte večeru v reštaurácii, kde v sezóne vystupujú folklórni umelci. Môžete samozrejme navštíviť aj tunajšiu botanickú záhradu, avšak horúci deň je najlepšie stráviť na mestskej pláži - je nádherne čistá a aj more je krištáľovo čisté a teplé a tiež mokré a slané:). Prenajmete si lehátko, aby vás netlačili kamene a potom si môžete skvele zaplávať, zbierať mušle, alebo pozorovať domácich, ktorí každú chvíľu idú okolo a niečo ponúkajú - gorjačuju kukuruzu (teda varenú kukuricu), tápočky ( gumenné topánky do vody ), bubliky ( koláče zo slaného cesta, najviac podobné asi našim praclíkom).
Na svoje si prídu aj fajnšmekri. Gruzínci usporiadavajú pre návštevníkov ochutnávky vína, majú tiež skvelý koňak, miestnu pálenku, ktorú volajú čača a celkom dobré čierne pivo značky Argo, v horúčave veľmi osviežujúci nápoj z granátových jabĺk alebo kvas. Inak dobré meno si tu spravili Češi, pretože krušovické pivo tu tiež dostať na každom kroku. Pokiaľ ide o gruzínsku kuchyňu tá je skvelá, chutná a pripravovaná z čerstvých potravín. Od mäsa, ktoré si môžete kúpiť od miestnych a ugrilovať si šašlik v borovicovom háji, cez miestne špeciality ako sú kinčkali - mäsové pirohy alebo elardži - obdoba našich halušiek s bryndzou až po teľací perkelt. Ryby, zelenina - predovšetkým melóny, zväčša ešte teplý chlieb lavaš a všetko dochutené petržlenom a samozrejme kôprom. Akorát v slepačej polievke plávajú pre našinca trošku nezvyčajne veľké kusy kuraciny.
Pre samotných Gruzíncov je srdcom ich krajiny Svanetia. Horská oblasť, ktorej symbolom je majestátny vrchol Užba, jej obyvateľov prirovnávajú ku škótskym horalom. Najtypickejšími pre Svaneti sú strážne veže, do ktorých sa pri nájazdoch útočníkov obyvatelia ukryli, vytiahli za sebou rebríky a so zásobami tam boli schopní prečkať aj niekoľko mesiacov trvajúce nájazdy.
Spomínala som už, že Gruzínci sú chudobní? Na peniaze možno áno, ale určite nie na rodinné a priateľské vzťahy, na úsmev, na lásku, na pomoc blížnemu, na radosť zo života. Majú všetko, na čom v živote skutočne záleží. Preto týmto pozdravujem ( aj keď si tento blog pravdepodobne neprečítajú ) nášho šoféra Gurama s jeho Mercedesom Šamilou a želám jemu aj jeho blízkym ešte veľa šťastne najazdených kilometrov. Tiež tetušku Nino s jej zošitom, do ktorého sa zapisujú všetky zahraničné návštevy, učiteľku zo školy, do ktorej chodil Meliton Kantaria, policajtku, ktorá nás odviezla cez celé mesto na kávu, chlapíka, ktorý mi po celej dedine zháňal náhradné oblečenie, pretože to moje bolo mokré, a ktorý mi doniesol celkom padnúce tepláky s menom ukrajinského boxera Klička, ktorými sa teraz všade chválim:) ako aj pani, ktorá nám prenajala byt svojho brata, ktorý pracuje v Nemecku, potom, čo nám akosi neklapla rezervácia hotela cez net a všetkým ďalším. Po gruzínsky MADLOBA, po slovensky ĎAKUJEM.
