Ráno ma zobudia veselým švitorením, ktoré je počuť cez chodbu až do mojej izby, popoludní môžem sledovať ich akrobatické kúsky v lietaní, alebo ako kŕmia mladé - prírodopisný seriál bez televízie, elektriny, zadarmo.
Niektorí susedia si vylepujú do okien šuštiace igelitové pásiky, aby vtákov ani len nenapadlo, postaviť si hniezdo práve v tom ich okne. Ja mám inú teóriu. Vtákom a zvieratám sme vzali veľký kus ich prirodzeného prostredia a tak im to treba - aspoň máličko vrátiť. Samozrejme, nič netreba hnať do extrémov, takže v mojej kúpeľni sa nekúpu ondatry, ani na balkóne nechovám jelene, ale lastovičky, ktoré sa kŕmia otravnými muchami, tie mám jednoducho rada. Preto sa im vytešujem a snažím sa maximálne, aby som ich nestresovala, a nevadí mi upratovanie "stavebného materiálu", ktorým si vylepšujú svoje príbytky.
Včera popoludní som z kuchyne započula ešte väčší džavot ako zvyčajne, nuž som sa išla pozrieť, čo sa deje. Keby som to nevidela na vlastné oči, neuverím. Na stred kuchyne, na podlahe si sedela lastovička. V lete, keď sú horúčavy, mám všade dokorán pootvárané okná so sieťkami, v kuchyni len úzku "vetračku". Lastovička môže obletieť celý šíry svet a ona si vyberie práve moju kuchyňu. Aby sa tam dostala, musela sa prepchať cez škáru, ktorá je sotva širšia ako ona, prekonať zavesenú záclonu, vyhnúť sa kaktusom na parapete, ale nič z toho jej nezabránilo v tom, aby neprišla na návštevu pozrieť susedu. Chvíľu sme sa na seba len tak pozerali. Neviem, ktorá z nás dvoch bola viac prekvapená. Potom som sa na ňu usmiala a povedala: "Vitaj!" Či sa usmiala aj ona svojim lastovičím úsmevom, to netuším, ale urobila zopár menších skokov, naklonila hlavičku a zadívala sa na mňa, ako by chcela povedať: " No, pekné to tu máte." Zrejme nie som bohvieaká hostiteľka, ľudskej návšteve by som ponúkla aspoň nejaké keksíky, alebo za pohár proseca z fľaše, ktorá tu zostala od minule. Pri lastovičke som, priznám sa, rozmýšľala skôr nad tým, ako ju čo najskôr vyexpedovať z môjho bytu k jej rodine, ktorá rozčúlene poletovala pred mojím oknom a pokrikovala na mňa nadávky v tajomnom lastovičom jazyku. Opatrne som kvetináče z parapetnej dosky poprekladala na kuchynský drez, odtiahla záclonu, otvorila okno dokorán a čakala som. Lastovičke sa z návštevy domov akosi odísť nechcelo, možno čakala na to, či ju predsa len neponúknem vínom. Nevyzerala, že by mala niečo zlomené a ja som sa bála chytiť ju do ruky. Čo keď nepochopí, že jej chcem dobre a zobne ma do ruky či poškriabe? Čo keď ju priveľmi pritlačím a zlomím jej nejakú kostičku - vyzerala byť taká malá a krehká. A nezostanú na nej stopy po ľudskom pachu a nezriekne sa jej rodina?
Keď už to trvalo dosť dlho a začalo to vyzerať, že skôr ako "moja" lastovička vyletí otvoreným oknom, tak sa zvyšok jej rodiny prisťahuje ku mne do bytu, išla som do skrine pre čerstvo vypraný uterák. Lastovičku som doň opatrne zabalila a vyložila na parapetnú dosku z vonkajšej strany. Myslela som, že si tam chvíľu posedí, aby prekonala traumu, predsa len, nie je to celkom v poriadku, keď si v jednu chvíľu slobodne hopkáte po červeno-bielych dlaždiciach a okolo vás je toľko nových vecí, ktoré musíte obdivovať a v ďalšej chvíli vás akási ozruta schmatne, zabalí do mäkkej huňatej veci a premiestni o nejaký ten meter-dva ďalej. Milá lastovička však urobila frnk, z parapety sa rýchlo odporúčala, obletela kus oblohy a vrátila sa do svojho hniezda. Predstavujem si, ako večer pred spaním rozpráva svojim mláďatám rozprávku o tom, čo všetko videla a zažila na svojom výlete. Jedno však viem iste, že ja k nej na návštevu nikdy nepôjdem. Nepozvala ma.
