Až keď dáme prednosť a postúpime ďalej do vozu

Človek sa tlačí do dverí ešte len prichádzajúceho vlaku. Rozumne prepočítava rýchlosť, brzdnú dráhu a hľadá strategickú polohu. Nevšímajúc si ostatných čakajúcich hltá možnosť byť prvý a obsadiť miesto. Borec. Aj keď z vedľajšieho vozňa stále vystupujú ľudia, čo je predpoklad väčšej voľnej kapacity vozňa.Pri výstupe zostane stáť pred dverami rozhliadajúc sa po východe z peróna. Za ním na schodíkoch čakajú ženy, deti, zranení. Duchom a nervozitou hneď zrána.Preplnený prostriedok MHD. Opäť ten istý scenár ukoristenia miesta na exitenciu. Čo po tom, že vystupuje ďaľšiu zastávku a potom sa prinajlepšom s ironickými poznámkami prediera von, či ho ostatní musia obchádzať na jeho pole position.Dve jednoduché situácie a vidíte v nich aspekty dneška. Neistotu človeka, individuality, osobnosti. Ľahko psychopatické sklony neuvedomených dôsledkov individuálnych činov a úkonov. Strach o miesto na svete. Strach o vlastnú dôležitosť. Strach z potupnej poslednosti v zápase za primátom zatemňujúci pokoj a zdravý pokorný úsudok.Strach, strach. Preto až keď si dáme prednosť na ceste do práce, až keď postúpime do vozu ... až potom možno dáme prednosť efektívnejšiemu, transparentnejšiemu, vhodnejšiemu riešeniu pred tým vlastným, až potom možno postúpime ďalej vo vyspelosti a úrovni našej spoločnosti. Len to málo by stačilo ...