Snažia sa zabudnúť. Aspoň teraz nemyslieť. Nemyslieť na svoje povolanie, štvorsmenné prevádzky, rodinné rozpočty. Nemyslieť na svoje bolesti a trápenia. Len zapnúť telku a existovať. Bezo zmyslu. Všetko potenciálne negatívne je automaticky odsúvané do budúcnosti podobne ako presunutie starosti o splatenie štátneho dlhu budúcim generáciam.
Chodím po dome a snažím sa si to celé nepripúšťať. Nemôžem si pomôcť. Tento čas skrátka nechápem. A nechcem tak žiť. Svoju slobodu vyčleňujeme do týchto dní, o ktorých sa samy presviedčame, že sú tie pravé. Nie su. Je to tá najsilnejšia ilúzia, ktorou sa navzájom kŕmime. Je to ilúzia, ktorá hovorí svetu, že sa nič vážne nedeje. Že žijeme tak, ako sme žili. Že naša životná úroveň neklesá, že reálne stále zarábame viac. Že chvíle pracovného pokoja sú vlastne prirodzené, aj keď je ich stále menej.
Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. Už na nej stojíme. Pomalé, postupné, čím ďalej tým viac sofistikovanejšie metódy nás len udržujú v začarovanom kruhu. Manipulujú nás prostriedky, ktoré si samy platíme. Samy si platíme peniazmi, nástrojom, ktorý sme stále nepochopili a nechápeme, svoje vlastné zotročenie. Platíme si stratu svojich možností, radosti a naplnenia. Platíme si stratu nezávislosti, stratu slobody.
Nemôžem tak žiť. Nemôžem nevidieť. A nemôžem pochopiť, kam sme sa dostali. Do stavu nevedomosti, napriek tomu, že po prečítaní pár kníh, článkov a komentárov máte slušný prehľad, čo sa vo svete deje. A prečo sa to deje. Informačná revolúcia sa k nám dostala najmä konvenčnými spôsobmi. Nedokážeme vnímať celé spektrum informácií, ale len tie zdroje, ktoré si nás vychovali a vychovávajú. Nevidíme celý potenciál tejto doby. Bojím sa, že nevidíme výzvy a možnosti. A hrozby, ktoré sa nás už tak blízko dotýkajú, nevidíme, zvykli sme si na ne alebo posúvame do budúcnosti...
Často myslím na to, aké šťastie mám, že žijem práve tu. Mám na silvestra chlebíčky, kopu zákuskov, mám rýchlovarnú kanvicu a kávu, med, pár chodov hlavného jedla. Som veľmi vďačný. Je veľmi čudný pocit vidieť zábery zo sveta, kde ľudia nemajú čo jesť, kde sa bratia zabíjajú o kus pôdy, kde deti musia pracovať v baniach a doloch, kde musia šiť futbalové lopty, ktorými sa tu môžme obdarovávať. Často počúvam, buď rád, že si tu. Ty sám to nezmeníš. Áno, to súhlasím. Ale takisto verím, že podobné pocity máva viacero ľudí. Nájdime sa...nepodporujme to, čo sa deje. Nepodporujme tie nezmysly a nezmyselnosti, ktoré sa dejú vo svete. Aj my sme za ne zodpovední. Sme zodpovední za náš výber a postoj. Za naše krátkozraké správanie a každodenný egoizmus. Áno. Začnem od seba. Zbavujem sa strachu...a beriem na seba zodpovednosť. Nič iné nemám. Ale toto tu nebudem podporovať za žiadnych okolností. Držím aj vám palce...Filip
