Schopnosť zastaviť sa, popremýšľať, uvedomiť si...kam sa všetci tak ženieme a kam nás tlačí dnešná doba? Zdieľajme svoje dojmy, vedomosti a skúsenosti...nemáme inú cestu...čelíme dobe, ktorá začína obmedzovať ľudskú slobodu a právo na základné ľudské potreby. Len my môžme spoločne zariadiť zmenu, o ktorej sa dnes všade hovorí. Nebude ľahká...na to upozorňujem. Ale bude ľahšia, keď sa zamyslíme hneď teraz...
O čom hovorím? Zamyslime sa spoločne.
1. Práca v podnikoch dneška - tá je pre mňa čím ďalej, tým viac podobnejšia lágrom za socializmu. Len s tým rozdielom, že nás nenútia tajné mocenské sily, ale sily viditeľné, sily ekonomické, ktoré ale o mnoho "ľahšie" prijímame...Zamyslime sa nad tým, ako zahraničné korporácie pod zámienkou zvyšovania zamestnanosti vyšťavujú ľudí, pričom často dochádza k, nielen reálnemu, znižovaniu platov, pretože využívajú situáciu, že ľudia nemajú kde pracovať za peniaze...nehovoriac o tom, že využívajú svoju ekonomickú silu aj opačne - finančným tlakom a účtovnými machináciami. Takže zisk si zvyšujú na úkor daní, z ktorých by sa mali financovať napr. negatívne externality z ich činnosti (rozbité cesty, environmentálna záťaž, a i.). Nehovoriac o tom, že existenciou nadnárodných korporácií dochádza k trvalému odlevu kapitálu mimo našu krajinu. Alias, novodobá forma kolonializmu...
2. Závislosť na obchodných reťazcoch - vidíme to častejšie a čím ďalej, tým viac to budeme aj pociťovať. Iluzórny systém hojnosti, ktorú si ľudia mohli dovoliť za peniaze, sa pomaly ale isto začína rozpadať. Preplnené výklady a regály sa stávajú nedostupnejšie a pre mnohých ľudí sa zabezpečenie základných potrieb stáva zložitým rébusom. Aj keď väčšina produktov dneška sú absolútne hlúposti, nemajúce význam pre plnohodnotné prežitie človeka...Už ste ale niekedy premýšlali, čo by sa stalo, keby mesiac do obchodných reťazcov, ktoré využívajú poznatky psychologickej manipulácie, ktoré využívajú kapitál svojej zahraničnej materskej spoločnosti, aby ničili konkurenciu u nás, neprišiel tovar a ani pekárne by nič nepiekli? Ako dlho by sme my, konkrétne my, prežili bez nich? Závislosť ľudí na hocičom je nesprávna a nelogická, je základom pre manipuláciu, strach a následne úplnú kontrolu.
3. Platová neporovnateľnosť (alebo niečo k príjmovej stratifikácii) - určite ste už počuli spojenie slov príjmová nerovnosť. Tá opisuje stav, kedy riadiaci pracovník (po novom manager) dostáva mzdu, ktorá je napr 6-10 násobne väčšia ako mzda robotníka. V súčasnej dobe sa situácia tak "zvrhla", že manager často poberá mzdu, ktorá je až 400 násobne väčšia ako mzda robotníka. Čo je nielen podľa mňa a prof. Kellera, ale verím pre väčšinu z vás, absolútna neporovnateľnosť. Nezdá sa vám to čudné? Ani trocha? Kde sa stala chyba? Odbory nefungujú, pracovné pozície sa diferencujú...Čo je ale podstatné, snažíme sa byť úspešní podľa vzoru managerov, ktorí sa často netaja tým, že sú z vážených a majetných rodín, alebo ich s týmito rodinami hocičo iné spája. Aby to nebolo také okaté...Ale po vačšine vôbec nevedia, čo robia. Majú svoj svet a veria naučeným dogmám...a vykonávajú poslušne úlohy pomocnej elity. Nielen preto sme schopní sa izolovať, starať sa o seba a svoje dobro a pritom nechápeme, že podobný scénar je vykonštruovaný a len výnimočne sa stane niečo iné. A vlastne zakryto schizofrenicky samy sebe robíme medvediu službu. Krátkozrakosť naša podporovaná...Fenomén konkurencieschopnosti je najväčšia lož elity voči stredným vrstvám, na ktoré preniesla najväčšiu mieru rizika. Či už to povieme takto, alebo inak: pracovné zmluvy na dobu určitú, skrátené úvazky, práca na živnosť...nehovoriac o pracovných podmienkach, kultúre, ochrane zdravia...ale to do značnej miery vlastne súvisí...A stredné vrstvy? Tie si myslia, že zato môžu tí dole...nie naopak...Zvláštne dobre im to funguje. No nie?
4. Spolupráca a kooperácia - čo je najdôležitejšie, podobné aktivity vzájomnej pomoci a spolupráce sa vytrácajú a zostávajú ako keby v undergrounde, nepochopené až smiešne. Podobný názor je ale veľký omyl. Československo v medzivojnovom období bolo vysoko vyvinutou krajinou, ktorá životnou úrovňou prevyšovala napr. Rakúsko. A nebolo to len zásluhou demokracie. Tá predsa bola aj inde. Bolo to práve kooperáciou, ktorej sa zúčastňonal v priemere každý druhý občan vtedajšieho štátu. A nielen hocijakou. Ľudia mali napríklad spoločné energetické projekty, ktorých súčastou boli elektrárne vlastnené ľuďmi samotnými. Zásobovali elektrickým prúdom aj oblasti rozlohou podobné dnešným VÚC-kám. Skrátka, družstevné vlastníctvo. Štatút tak komunizmom poznačený, že sa spája s niečím nekalým a zaostalým. Opäť je opak pravdou. Vysletľuje to aj skutočnosť, že informácie o tejto realite medzivojnového Československa sa z našich krajín odstránili, ako sa odstránili aj predstavitelia, ktorí stáli za takouto formou slobody, slobodou ekonomickou. Informácie našla náhodne v knižnici v Oxforde doktorka z brnenskej univerzity, s ktorou som sa mal tú česť rozprávať. Bolo to určite iné ako platiť za elektrinu vlastníkom, ktorých motiváciou je osobný zisk, nie zisk spoločenstva. A energetické družstvá neboji jedinými. Spektrum spoločensko-hospodárskych aktivít bolo v tomto období vykonávané prevažne takouto formou kooperácie a vlastníctva. Kapitál zostával doma a kvalita života sa zvyšovala...
Zabudli sme si pomáhať a myslieť...čas sa zobudiť. Filip
