Na potulkách renesančnou Florenciou

Prológ - To je všetko?

Dva dni pred odchodom do Talianska premietali v rámci série "Artmax" film Florencia a galéria Uffizi. „Výborne,“ pomyslel som si, „aspoň si pozriem, čo všetko sa tam dá vidieť." Na jediné premietanie tohto filmu prišlo do nitrianskeho kina asi 6 ľudí. Moderne stvárnená podoba Lorenza de Medici, ktorý sa výrazne podpísal pod podobu a smerovanie Florencie, vo filme postupe predstavila asi tri pamiatky a potom prišli na rad významné diela galérie Uffizi. Z kina som vychádzal s otázkou: „To naozaj vo Florencii nič iné nie je?“ Moje prvé dojmy neboli iné - mesto je síce plné historických budov, no tie sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Postupne som sa do tajov Florencie zahĺbil čoraz viac a s odstupom času v tom mám jasno. Trojdňový fotovýlet na odhalenie všetkých zaujímavých zákutí jednoducho nestačí.

Arnolfo di Cambio zabil

Je niečo málo po piatej hodine rannej. Noc bola ťažká, no napriek tomu sa tešíte na ďalšie naplánované aktivity. Prítmie sa pomaly míňa a okolo vás sa pomaly začína upratovať. Váš čas pomaly prichádza. Potom však zbadáte tú ozrutu a začnete rozmýšľať, čo si s ňou vlastne počnete. Po chvíli tichých nadávok začnete hľadať zodpovednú osobu, ktorá vám tieto útrapy spôsobila. Niekto by takto opísal svoju prebdenú noc na diskotéke kdesi vo Florencii. U mňa sa takto začína ranné fotenie najznámejšej pamiatky mesta - katedrály Santa Maria del Fiore. A tou osobou, ktorej by som ako fotograf rád vysvetlil umiestňovanie monumentálnych stavieb do mesta, je Arnolfo di Cambio.

Na konci 13. storočia potrebovali vo Florencii novú katedrálu. Staršia katedrála totiž bola v zlom technickom stave a ani jej veľkosť nebola dostatočná vzhľadom na neustále sa rozrastajúce mesto. Mestská rada preto v roku 1294 schválila projekt novej katedrály podľa návrhu Arnolfa di Cambia. Ten sa však rozhodol novú katedrálu postaviť presne na mieste starej. Ak sa niekedy v okolí starej katedrály nachádzalo námestie, po dokončení novej sa z tohto námestia stali iba neveľmi široké ulice. Tie sa dodnes, nevedno prečo, označujú ako Piazza del Duomo. Priečelie katedrály blokuje iná významná historická stavba - Baptistérium Svätého Jána, ktorá bola postavená v rokoch 1059 - 1128. Miesta na to, aby sme si my muži (ktorí vraj vďaka inštinktu lovca vidia lepšie do diaľky), vychutnali celkovú krásu katedrály, je tam naozaj minimum. Takže pán Arnolfo, klobúk dolu, je to nádherné, ale mali ste to dať trochu ďalej...

Katedrála Santa Maria del Fiore je podľa viacerých zdrojov najväčšou renesančnou stavbou na svete. Dĺžka katedrály je 153 metrov, výška slávnej kupoly navrhnutej Filippom Brunelleschim, je 114,5 metra. Kvôli mamutím rozmerom a minimu miesta v jej bezprostrednom okolí robí v dnešných časoch vrásky na čele aj fotografom. V to ráno som sa musel posnažiť, aby sa nič „nebortilo“, všetko sa zmestilo do záberu a aby sa všetko aj správne poskladalo, keďže išlo o panorámu zloženú z viacerých fotiek. Výsledok je vzhľadom na okolnosti, prijateľný.

Exteriér katedrály je dych vyrážajúci. Nečudo, že bol dokončený až v roku 1887. Na fasáde je použitý mramor z troch miest - biely z Carrary, zelený z neďalekého mesta Prato a červený zo Sienny. Jednotlivé farebné pásy a dekorácie plynule nadväzujú na dekorácie babtistéria Sv. Jána a Giottovej zvonice. Nádherné detaily hlavného portálu sa dajú študovať celé hodiny.

Detaily sú však zaujímavé aj na rohoch katedrály.

... a jedz viac zeleniny

Jednou z vecí, ktorej má Florencia nedostatok, je počet verejne prístupných vyhliadok na mesto. Na ktoromsi alternatívnom internetovom portáli venovanému histórii, som sa dozvedel odpoveď priamo od Milana Lasicu. Vraj keď spolu s Julom Satinským a Lorenzom de Medici navrhovali novú podobu Florencie, chceli zamedziť tomu, aby si ľudia závideli. Preto vymysleli miesto, ktoré sa volá Piazzale Michelangelo, z ktorého je krásne vidieť celá Florencia. A do istej miery sa im to podarilo. Turisti sú nadšení, že všetky štyri hlavné pamiatky mesta majú ako na dlani (zľava most Ponte Vecchio, mestský úrad Palazzo della Signoria - nazývaný aj Vecchio , katedrálu Santa Maria del Fiore a o kúsok ďalej baziliku Santa Crocce). My fotografi sme síce tiež radi, no zároveň nás štve, že navlas rovnaké fotky majú aj všetci ostatní fotografi. Teda až na tých, ktorí poznajú správnych ľudí a majú prístup na miesta, kam sa bežní smrteľníci dostanú iba veľmi ťažko. Tým iba ticho závidíme.

Dve tieto pamiatky, Palazzo Vecchio a katedrálu Santa Maria del Fiore, som zachytil aj na večernej panoráme. Tieto dve pamiatky sú od seba vzdialené tak akurát. Na výrobu panoramatických slížov, na ktorých nie je naozaj nič vidieť (pokiaľ ich nevytlačíte aspoň na šírku 5 metrov) vôbec nie som. Pred časom som sa vnútorne nastavil na pomer strán 2:1, z ktorého môžu vzniknúť naozaj pekné výtlačky. Fotka výšky 75 centimetrov má pri pomere strán 2:1 šírku 150 centimetrov a to je už myslím pekný „centerpiece“ do každého priestoru. Pekne osvetlené domy na nábreží rieky Arno dotvárajú príjemnú večernú atmosféru. Len tie žeriavy keby vedeli lepšie „zaparkovať“...

Piazzale Michelangelo som navštívil niekoľko krát. Spomínam si na štyri návštevy. Pri jednej z večerných návštev si ma začal obzerať mladý chalan s foťákom v ruke. Najprv zľava, potom sprava. Keďže moje pakšaméty zaberali pomerne veľa priestoru a okolo nás postávali ľudia, zrejme si nevedel nájsť miesto. „Blokujem ti výhľad?“, pýtam sa po Anglicky. Na to sa otočila pani, ktorá, ako sa ukázalo, bola jeho mama. Typicky americkým prízvukom odpovedá: „Ale nie, len vám závidí váš foťák.“ V tej chvíli som si spomenul na roky svojej mladosti a odvetil som „Ak budeš tvrdo pracovať, kúpiš si rovnaký... možno aj lepší.“ Mame sa rozžiarili oči: „Ďakujem vám, naozaj ďakujem. Toto mu vtĺkam do hlavy už neskutočne dlho.“ Nastavila ruku na Hi-Five. „Keď to prichádza odo mňa, tak je to úplná strata času, tak verím, že keď to počul od vás, tak sa poučí.“ Usmial som sa. Potom mi došlo, že ak by som k tomuto výchovnému rozhovoru dodal slávnu vetu „... a jedz viac zeleniny“, tento príbeh by sa určite dostal do niektorého z remakov seriálu Beverly Hills 90210.

Počas večera sa dajú urobiť naozaj pekné fotky katedrály Santa Maria del Fiore. Treba si však dať záležať a vystihnúť správny moment. Svetlo vtedy naberá až magický charakter.

Hneď po príchode do Florencie som našu skupinku presvedčil, aby sme sa na vyhliadku išli pozrieť. Keďže sme to však s časom trochu „prešvihli“ (počas tisíc kilometrovej jazdy autom sa predsalen vyskytnú prestoje), na Piazzale Michelangelo sme dorazili už za úplnej tmy. Napriek tomu som fotky urobil a po návrate som rozmýšľal, čo s nimi. Vymazať ich alebo sa pokúsiť niečo stvoriť? Potom som si spomenul na akési vysoko kontrastné, čiernobiele nočné fotky New Yorku. Voila, nočná Florencia pre priaznivcov čiernobiela.

Piazzale Michelangelo však nie je len o pohľade na katedrálu. Jedno zo zlatých pravidiel krajinárskej fotografie hovorí: „Nezabudni sa pozrieť aj poza chrbát. Často tam nájdeš zaujímavejšie veci ako tie, ktoré si sa pôvodne vybral fotiť.“ Pohľad kamsi nabok vás naozaj ubezpečí, že ste v Toskánsku. Kopčeky, západ slnka, staré domy, „kostelík“... Ten však na rozdiel od portfólia Bohušových majetkov rozhodne do tejto scenérie patrí.

Vzhľadom na orientáciu námestia je zrejmé, že ide o „rannú lokalitu“. Inými slovami, ráno tu vyzerá lepšie ako večer. A opäť platí, že krása sa dá nájsť aj pri pohľade iným smerom, ako na hlavné „atrakcie“. Neďaleké záhrady Bardini sú v rannom svetle naozaj krásne.

Po ceste späť do mesta som neodolal a katedrálu Santa Maria del Fiore som si odfotil ešte raz. Pohľad tesne ponad strechy je viditeľne iný, ako z námestia Piazzale Michelangelo. Dvojica vežičiek v popredí patrí budove knižnice mesta Florencia.

V hrobke celebrít

Ďalšou významnou stavbou vo Florencii je Basilica di Santa Croce. Tento františkánsky kostol a jeho priľahlý komplex sa vo viacerých turistických sprievodcoch označuje ako hrobka celebrít. Na Eriku Judíninovú a jej stupídne komentáre tu, našťastie, nenarazíte. Uvidíte však hrobky velikánov histórie ako Michelangelo Buonarotti, Gallileo Gallilei alebo Niccolo Machiavelli. Svoj pomník tu má aj spisovateľ Dante Alighieri, tiež rodák z Florencie. Slovíčko „uvidíte“ však do veľkej miery závisí od počasia. Ak vonku prší, množstvo svetla vo vnútri sa výrazne blíži k totálnej tme. Mnohé zo šestnástich kaplniek baziliky vyzdobil freskami samotný Giotto.

V kláštornom komplexe vedľa baziliky je možné navštíviť aj kaplnku významnej florentskej rodiny Pazzi. Arkáda takzvaného „prvého kláštora“ zasa ponúkne prístrešie od vrtochov počasia.

Priľahlé Museo di Santa Croce ukrýva množstvo informácií o histórii tohto krásneho komplexu. Okrem historických dokumentov a architektonických modelov je tu aj pekná zbierka vitrážových okien.

Zaujímavosťou fasády baziliky Santa Croce je Dávidova hviezda. Tú do fasády v 19. storočí zakomponoval architekt Niccolo Matas. Raňajšie fotenie baziliky bolo fajn, len som sa mohol postaviť trochu viac doľava...

Levy, nevesty a motýle

Pýtate sa „kde na jedinom mieste vo Florencii uvidím leva, nevestu alebo netradičného motýľa“? Odpoveď je jednoduchá - v Palazzo Pitti. Kým sa však do tohto paláca, ktorý od 16. storočia slúžil ako sídlo rodiny Medici, dostanete, celkom určite sa prejdete po inej slávnej pamiatke. Ponte Vecchio je najstarším mostom vo Florencii. Počas 2. svetovej vojny ako jediný nebol zničený mínami. Na jeho mieste doteraz stáli najmenej tri mosty. O prvom moste sa zmieňujú pramene ešte z čias Rímskej ríše. Druhý most bol zničený v roku 1117 a tretí most sa zrútil po záplavách v roku 1333. Súčasný most postavil Neri di Fioravante v roku 1345. Ozdobou mosta sú malé domčeky. V minulosti v nich sídlili najmä mäsiari a zlatníci. Obchody s mäsom v dnešných časoch nahradili obchody so suvenírmi, zlatníci zostali. Most sa počas dňa a večer, ako inak, hemží turistami. Dokonca aj vo veľmi skorých ranných hodinách nájdete na moste kde-tu vysedávať zamilované páry.

Musím však priznať, že ráno pôsobí Ponte Vecchio trochu smutno. Okenice z vonkajšej strany sú zatvorené. Aj výklady obchodov chránia mohutné okenice, aby aspoň trochu sťažili cestu zločinuchtivým ľuďom k novým Rolexkám.

Kúsok od Ponte Vecchio sa nachádza najväčší palác vo Florencii - Palazzo Pitti. Je široký 205 metrov a prvé, čo vám udrie do očí, sú neuveriteľne veľké kamene, z ktorých je postavený. Celý palác pôsobí veľmi drsne. Jedinou dekoráciou sú levie hlavy, ktoré nájdete pod každým oknom na prízemí.

V palácovej šatni som opäť raz musel odovzdať statív a pokračoval som bez neho. Záhrady paláca nie sú vôbec tak rozsiahle, ako sme pôvodne predpokladali. Najzaujímavejší zjav bola nevesta, na tejto fotke bez ženícha. Na podobnú situáciu som narazil aj počas májovej návštevy Prahy. Dva rôzne manželské páry, fotograf a tím dvoch až troch asistentov. Všetci boli, podobne ako táto nevesta, z ďalekého východu.

Aj pomedzi vysoké stromy v záhradách sem-tam vykukne dominanta mesta.

Keď si kúpite vstupenku do Palazzo Pitti, môžete v rámci prehliadky navštíviť aj viacero menších múzeí. Na konci záhrad sa nachádza malé múzeum venované porcelánu. Oveľa zaujímavejšie je však múzeum kostýmov. Už spomínaný motýľ patril k tým zložitejším kúskom.

V jednoduchosti je tiež krása.

V centre všetkého

Ak chcete byť vo Florencii v centre diania, musíte navštíviť Piazza della Signoria. Na tomto hlavnom námestí sú umiestnené viaceré z hlavných pamiatok mesta a pamätá si aj mnohé historické udalosti. Zrejme najznámejšie sú udalosti spájané s dominikánskym mníchom Giorlamom Savonarolom. Ako samozvaný vládca mesta nechal na námestí 7. februára 1497 spáliť množstvo kníh a umeleckých predmetov. O rok neskôr ho stihol rovnaký osud. V máji 1498 bol na Piazza della Signoria popravený a upálený.

Skoré ráno na Piazza della Signoria je pokojné. Premávajú sa tam iba peší smetiari, auto umývajúce dlažbu a ostraha pamiatok. Hoci to robím naozaj výnimočne a nie v takom rozsahu, na tejto fotke som si dovolil vyretušovať obrovský žeriav, ktorý sa v celej svojej kráse vynímal nad budovami.

Dominantou námestia je Palazzo della Signoria, označovaný aj ako Palazzo Vecchio. Táto románska pevnosť slúžila ako mestská radnica. Aj v nej má prsty už spomínaný Arnolfo di Cambio. Vzhľadom jednoduchá stavba je ozdobená vežou s hodinami vysokou 94 metrov. Vo veži sa nachádzajú aj malé cely. Medzi obyvateľov týchto ubykácií s exkluzívnym výhľadom boli Cosimo Medici starší a zhruba o 60 rokov neskôr aj Giorlamo Savonarola.

Pred vchodom do paláca stojí Michelangelova najznámejšia socha - Dávid. Táto 5 metrov vysoká mramorová socha mala byť pôvodne súčasťou východnej rímsy na katedrále Santa Maria del Fiore. Vzhľadom na svoju hmotnosť sa však radní páni rozhodli umiestniť ju na verejné priestranstvo. Komisia, ktorá pozostávala aj z niekoľkých umelcov, sa rozhodovala medzi dvoma nie príliž vzdialenými lokalitami. Časť komisie navrhovala z obáv pred poveternostnými vplyvmi umiestniť sochu do Loggie dei Lanzi. Druhá časť chcela sochu umiestniť iba o pár metrov ďalej - pred vchod paláca. Dávid bol pred vchodom do paláca umiestnený až do roku 1873. Vtedy bola socha premiestnená do Galleria dell' Academia. Replika sochy bola pred palác umiestnená v roku 1910. Chvíľu som uvažoval, ako Dávida, pozerajúceho sa smerom k Rímu, odfotiť. Urobiť fotku celej sochy pred nudne vyzerajúcou stenou sa mi nechcelo. A odfotiť obyčajný portrét, na ktorom je vidieť v jeho očiach malé srdiečka, sa mi zdalo prvoplánové. Portál nad vchodom do paláca mi však poskytol zaujímavé pozadie. Stačilo nájsť len tú správnu pozíciu na fotenie.

Na ľavej strane Paláca sa nachádza jedna z dominánt námestia - Neptúnova fontána, ktorú zhotovil Bartolomeo Ammannati. Rímsky boh morí je opäť vytesaný z bieleho mramoru a vzhľadom na svoje rozmery dostal prezývku "biely obor". V tvári sa vraj podobá na Cosima I. de Medici. Originál Neptúnovej sochy je umiestnený v národnom múzeu, kópia sochy pre fontánu bola vytvorená v 19. storočí. História si pamätá pomerne časté prejavy vandalizmu voči tejto pamiatke. V 16. storočí vo fontáne ľudia prali svoje šatstvo. Počas karnevalu v roku 1830 zmizla jedna z menších sôch. V roku 2005 na Neptúna vyliezla trojica mladíkov a sochu poškodili. Odvtedy je pod neustálym dozorom kamier a už spomínanej ostrahy pamiatok priamo na námestí.

Odfotiť túto scénu nebol problém. Spracovať ju po technickej stránke v Adobe Lightroom však predstavoval niekoľkohodinový boj. Nakoniec to dopadlo celkom dobre.

Detail koní pod Neptúnom napovedá, že aj na nich sa pomaly podpisuje zub času (a možno aj zub vandalizmu).

Loggia dei Lanzi, ktorá sa nachádza na južnej strane námestia v tesnej blízkosti paláca, je akousi výkladnou skriňou mesta Florencia. Účelom tejto neskorogotickej stavby bolo vystavovať a chrániť sochárske diela významných umelcov.

Vchod do Loggie stráži dvojica levov, ktoré sa pôvodne nachádzali vo vile rodiny Medici v Ríme. V roku 1787 boli sochy prenesené do Florencie a od roku 1798 sú umiestnené na vstupných schodoch. Leva na fotke zhotovil taliansky sochár Flaminio Vacca ako náprotivok k soche z čias Rímskej ríše.

Vo vnútri loggie sa nachádza veľké množstvo sôch. Zrejme najznámejšou je Únos Sabiniek od flámsko-talianskeho sochára Giambologna.

Druhým známym dielom je bronzová socha Perzea s hlavou Medúzy, ktorú zhotovil Benvenuto Cellini. Sochár sa pri odlievaní sochy potýkal s nesmiernymi ťažkosťami. Sochu vyrábal takmer desať rokov. Odlievanie sa mu podarilo až na niekoľký pokus. Pri tom poslednom padol za obeť nábytok v jeho dome, ktorý použil na dodatočné rozžhavenie pece. Zrejme aj pre tieto ťažkosti sa akosi pozabudlo na to, aby sa Medúza až tak neponášala na svojho premožiteľa Perzea...

Epilóg - Straší mi vo veži

Posledné ráno sa naša skupinka rozhodla pokochať výhľadom na Florenciu. Voľba padla na kupolu Santa Maria del Fiore. Keďže bola nedeľa, kupolu otvárali až v popoludňajších hodinách. Ako náhrada sa teda ponúkla Giottova zvonica. Táto bezmála 85 metrová veža ponúka okrem rovnako nádherného výhľadu na mesto aj nádherný pohľad na Bruneleschiho skvostné dielo na streche katedrály. Už pred vstupom som však vedel, že tento pohľad je „poobedný“, takže skvelé fotky rozhodne neurobím. Pri vchode opäť odovzdávam statív, batoh so zvyškom výbavy a spolu s ostatnými sa vydávam hore po 414tich schodoch. Na prvom poschodí vytváralo ranné Slnko peknú tieňohru.

Giottova zvonica je zvonku rovnako nádherná ako samotná katedrála. Zvnútra je však pomerne jednoduchá, drsná a studená. Je to logické, pretože do zvonice v minulosti chodili iba zvonári. Schody zvonice sú skutočne účelové. Žiadne ozdoby, iba holý kameň. Malý priehľad naznačuje, že pomaly sa blížime na vrchné poschodie.

Výhľad zhora zvonice je skutočne impozantný. Bruneleschiho kupola je vidieť v celej svojej nádhere. Strechy tohto bezmála 400 tisícového mesta sú vidieť doďaleka. Pri tejto scéne som opäť použil jedno zo známych pravidiel fotografie: „Ak vyzerá farebná fotka zle, treba skúsiť urobiť čiernobielu verziu. Ak aj tá vyzerá zle, nedá sa nič robiť a treba sa vrátiť inokedy.“

Ja sa na Giottovu zvonicu určite ešte niekedy vyberiem a bude to v podvečerných hodinách. Ten „challenge“ v podobe vystátia asi dvojhodinového radu mi určite za to stojí. Mojou motiváciou je krásna podvečerná fotka v peknom turistickom sprievodcovi, ktorého som si kúpil po výstupe na zvonicu. Ako sa poznám, kým túto fotografiu nezískam do svojej zbierky, dovtedy mi z nej bude „strašiť vo veži“.

Ak sa vám článok páčil, budem rád, ak sa oň podelíte na svojej obľúbenej sociálnej sieti.