Príbeh sa začína v deň, ktorý sa nesie v znamení srdiečok, bonboniér a kvetov - 14. február (2007) - tiež známy ako Valentín. Áno, aj ja som v tento deň citlivejší ako obyčajne - namiesto lásky ma to však ťahá k hnevu, zrejme preto, že v tento deň som veľa pekného nezažil. Tento rok nebol výnimkou. Po dni strávenom v škole s pocitom "čím skôr z toho šialenstva vypadnúť" som nazlostený prišiel domov a utekal sa trochu schladiť. Veterné počasie naznačovalo, že posledné chvíle toho "krásneho" dňa by nemuseli byť až také zlé a zamieril som na inkriminované miesto. Po chvíli sa dostavili zmiešané pocity - veď kto by ich pri pohľade na nádherné farebné divadlo a drkotajúcich zuboch nemal? V najlepšom sa však prihnal nepozvaný hosť. Najprv ma, ako sa už v tento deň stalo zvykom, nahneval - pretože svojím spôsobom pokazil fotku. Po dôkladnejšej analýze však do fotky nakoniec pekne zapadol, vytvárajúc akési kontrasty typu pokoj verzus pohyb, svetlo verzus tma alebo človek verzus príroda. Nakoniec teda z toho 14. februára aspoň niečo pekné vzišlo.
Druhá časť kolekcie vznikla z rôznych dôvodov až o niekoľko mesiacov neskôr. Veterné počasie sa opakovalo a severozápadný vietor prinášal ťažké, šedé chumáče oblakov. Kým som sa ale dostal na miesto, oblaky sa zmenili na jednu obrovskú masu a teda nič zaujímavé sa nekonalo. Po chvíli sa však oblaky začali trhať a spoza nich vykukla bledomodrá obloha.
Niekoľko dní na to už po vetre nebolo ani stopy a všetko nasvedčovalo tomu, že leto je už predo dvermi. S letom ale prichádzajú aj búrky. Po jednej popoludňajšej som vycítil ďalšiu príležitosť a čvachtanie sa v mazľavom blate nakoniec prinieslo pokojnú scénu s pastelovými farbami a zvyškami búrkových oblakov.
Opäť o niekoľko mesiacov neskôr... Z konárov už opadli aj posledné listy a v to novembrové ráno Slnko pomaly rozdávalo posledné zvyšky teplých lúčov. Opäť ma nezabudol potešiť priateľ vietor, ktorý zo severu hnal potrhané oblaky a každú chvíľu zakrýval Slnko (ako naschváľ). Ako na zavolanie ho však aj odkrýval a tvoril tak pekný súboj teplých lúčov a studených mrakov.
História sa opakuje - nie však na Valentína 2008 (ten má ešte čas) ale v jedno neskoré decembrové popoludnie. Mrazivý vietor a drkotajúce zuby sa opäť stali príjemnými spoločními mojich dobrodružstiev. Po niekoľkých upršaných dňoch prišla zmena a ja som sa aj napriek povinnostiam vybral "relaxovať". Vietor bol aj tento krát nápomocný - tento krát však priniesol akési zvláštne mraky - okrem pár "štandardných" to bol len akýsi závoj, na ktorom sa tvorili útvary veľmi pripomínajúce vlnky na hladine rieky alebo jazera.
Niektoré obrázky (prvé 3) sú trochu odlišné ako zvyšok - až neskôr som totiž našiel akúsi "vedeckú" metódu na to, aby som vždy fotil z približne rovnakého miesta.
Dané miesto je priamo viditeľné z nášho domu, no cesta k nemu trvá pri najlepšej vôli 30 minút. Tiež asi nemusím veľmi zdôrazňovať, že tie absolútne najkrajšie farby a svetlá sa odohrali v dňoch, kedy som z najrôznejších príčin nemohol odísť z domu, prípadne kedy sa 20 minút predtým javilo, že "dnes z toho nič nebude" :).
Druhá časť niekedy nabudúce ;-)
