Ako som začal fotiť objekty hlbokého vesmíru

Písmo: A- | A+

Nebol by to rok 2020, keby sme sa netrápili aj pri voľnočasových aktivitách. Vitajte vo fascinujúcom no zároveň frustrujúcom svete astrofotografie.

Ak chcete byť v niečom skutočne dobrí, mali by ste tomu venovať najmenej 10 000 hodín vášho času. Tvrdí to kanadský novinár a autor viacerých knižných bestsellerov Malcolm Gladwell. Bez mučenia sa priznám, že motivačná, „lifehacková“, či literatúra typu „takto to urobili megaúspešní ľudia a určite to tak môžete urobiť aj vy“ mi takmer nič nehovorí. No na konci minulého roku som sa zhodou viacerých málo pravdepodobných okolností stal „vykonávateľom“ činnosti, na ktorú toto „pravidlo 10 000 hodín“ sedí do bodky. Môže sa zdať, že to nemohlo prísť vo vhodnejší okamih. V tomto hroznom roku sme veľa doma, kopec aktivít sa buď obmedzilo alebo úplne zrušilo a ostáva tak veľa času skúsiť niečo iné alebo úplne nové.

Ako ale pristúpiť k už spomínanému pravidlu 10 000 hodín? Ostať v kreatívnej izolácii alebo naskočiť na vlnu instantnej gratifikácie a podeliť sa s ostatnými aj s nepodarkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každého tvorivého procesu? Vybral som si druhú možnosť a v tomto blogu vás pozývam na dlhú a tŕnistú cestu plnú chýb a omylov, na ktorej vznikli aspoň aké-také začiatočnícke fotografie. Aj takto môže vyzerať vaša cesta, pokiaľ sa rozhodnete začať objavovať vesmír prostredníctvom astrofotografie.

Čo sú objekty hlbokého vesmíru?

Amatérski astrofotografi označujú za objekty hlbokého vesmíru všetky objekty, ktoré sa nachádzajú mimo našej slnečnej sústavy. Ide teda o hviezdokopy (otvorené alebo guľové), hmloviny (emisné, reflexné, tmavé alebo planetárne) a galaxie. Najfotografovanejší objekt tohtoročnej oblohy - kométa C/2020 F3 NEOWISE, teda nie je objektom hlbokého vesmíru, hoci pochádza spoza hraníc našej slnečnej sústavy.

Objekty hlbokého vesmíru je možné nájsť v rôznych katalógoch. Najznámejšie sú Messierov katalóg pozostávajúci zo 110 objektov a New General Catalogue (NGC), ktorý obsahuje 7840 objektov. Určite nebudem preháňať s konštatovaním, že aj pre začiatočníkov bez veľkých prístrojov sú počas roka k dispozícii stovky objektov na fotenie. Stačí si otvoriť fantastický program Stellarium a nájsť si obľúbenca, pri ktorom strávite jednu alebo aj viac bezsenných nocí.

Ako sa to vlastne fotí?

Keď už hovoríme o prístrojoch, najdôležitejším z nich nie je ani ďalekohľad a dokonca ani fotoaparát. Tým, čo do slova a do písmena poháňa celú astrofotografiu je motorizovaná paralaktická montáž, ktorá dokáže sledovať pohyb objektu po oblohe bez toho, aby došlo k rotácii obrazu. Podmienkou je čo najpresnejšie nasmerovanie na hviezdu Polárka. Takáto montáž síce na prvý pohľad vyzerá a pohybuje sa smiešne (najmä pri manuálnom hľadaní sa pohybujete do skoseného písmena Z namiesto „hore a dolu“). Pri fotení, ktoré sa môže natiahnuť aj na desiatky hodín počas viacerých nocí je to ale jediné schodné riešenie.

Samotné fotenie zhrniem do absolútneho základu. Cieľom je zachytiť čo najviac svetla z objektu, ktorý ste si vybrali. Čas "integrácie" je potrebné rozložiť do desiatok až stoviek niekoľkominútových expozícií. Čím viac dát máte, tým lepšie. Väčší počet súborov zasa prispieva k znižovaniu šumu. Konkrétne expozičné časy už závisia od vybraného objektu. Niektoré objekty sú na fotografiách tak jasné, že im stačí relatívne málo krátkych expozícií. Nad inými strávite okrem samotných hodín pri fotení aj hodiny pri úpravách. K takzvaným fotkám „svetla“ (anglicky „lights“) je zvyčajne potrebné urobiť aj kalibračné súbory z troch kategórií. Následne sa to všetko spojí do súboru, ktorý je potrebné „natiahnuť“ a priviesť ho k životu. Použiť sa dá buď Photoshop alebo niektorý zo špecializovaných softvérov na spracovanie astronomických fotografií. Napríklad taký PixInsight, ktorý má také množstvo tajomných funkcií s krkolomnými názvami a kontrolkami, že sa ním zrejme dá ovládať aj atómová elektráreň. O celom procese by sa dali napísať dlhočizné state.

Fotiť sa dá prakticky čímkoľvek, čo sa dá pripevniť na paralaktickú montáž. Kombinácií fotoaparátov a ďalekohľadov/objektívov je neúrekom. Niektoré objekty sa pohodlne zmestia do bežných teleobjektívov, ktorý ste zrejme dostali v rámci sady k vašej zrkadlovke. Astrofotografiu je teda možné robiť aj bez ďalekohľadu. Pri fotoaparátoch je užívateľsky najpríjemnejšia obyčajná zrkadlovka. Na poli astrofotografie má však aj najviac nedostatkov. Protipólom je špecializovaná monochromatická kamera so zabudovaným chladiacim systémom, z ktorej dostanete farebnú fotku až po použití vhodných filtrov. Ak fotíte v štandardnom režime Červená - Modrá - Zelená, vybraný objekt si musíte nafotiť „na tri krát“ cez farebné filtre.

Pozor na vstupné drogy

Zásadnou chybou, ktorej sa v tomto „biznise“ môžete dopustiť, je začať ho robiť v zimných mesiacoch. Noci sú dlhé a chladné, čo vedie k oveľa lepšej obrazovej kvalite. No a na oblohe je k dispozícii objekt, ktorý vás doslova prosí o to, aby ste ho odfotili. Je ním Veľká hmlovina v súhvezdí Orión s katalógovým označením Messier 42. Ide o jeden z mála objektov, ktoré sú vidieť v ďalekohľade a v oblastiach s malým svetelným znečistením dokonca aj voľným okom. Od Zeme je vzdialená zhruba 1300 svetelných rokov a je to najbližšie miesto, kde sa z vesmírneho prachu a iných častíc rodia nové hviezdy.

Hmlovina Messier 42 v súhvezdí Orión bola cieľom mojej prvej skutočnej astrofotografie. Celková doba integrácie cca. 60 minút
Hmlovina Messier 42 v súhvezdí Orión bola cieľom mojej prvej skutočnej astrofotografie. Celková doba integrácie cca. 60 minút 

V tesnej blízkosti Veľkej hmloviny sa nachádza aj hmlovina Bežec s katalógovým označením NGC 1975. Táto dvojica hmlovín taktiež tvorí veľmi peknú kompozíciu.

Dvojica hmlovín NGC 1975 (Bežec) a Messier 42 v súhvezdí Orión. Kiež by sa vyplnilo to známe "Ako na nový rok, tak po celý rok". Celková doba integrácie cca. 60 minút.
Dvojica hmlovín NGC 1975 (Bežec) a Messier 42 v súhvezdí Orión. Kiež by sa vyplnilo to známe "Ako na nový rok, tak po celý rok". Celková doba integrácie cca. 60 minút. 

Keď ako úplný nováčik zbadáte na displeji prvú fotografiu tejto hmloviny, budete sa široko usmievať. Uvidíte totiž jej jasný tvar a krásne fialové farby. Po integrovaní všetkých fotiek sa doslova posadíte z absencie akéhokoľvek šumu na fotke a po hodinách stráveným pri Youtube tutoriáloch o tom, ako z vašich dát dostanete maximum, si budete pripadať ako keby ste práve objavili koleso a na tomto poli vás už nič nezastaví. Až neskôr zistíte, ako škaredo ste sa mýlili a do konca života budete preklínať hmlovinu v Orióne za to, že bola vašou vstupnou drogou do podmanivého, no často frustrujúceho sveta astrofotografie.

Nudná jar vôbec nemusí byť nudná

Jarné mesiace sa vo svete astrofotografie označujú ako „sezóna galaxií“ - aspoň na severnej pologuli. Vzdialené galaxie sú totiž v mesiacoch marec a apríl jedinými objektmi, ktoré sú počas väčšiny noci vo vhodnej pozícii na fotenie. Zrejme najpopulárnejšou jarnou kompozíciou je dvojica galaxií Messier 81 (Bodeho galaxia) a Messier 82 (Galaxia Cigara), ktoré sa nachádzajú v blízkosti Veľkého voza. Ich vzdialenosť od nás je približne 12 miliónov svetelných rokov. Už krátke expozície odhalia špirálovú štruktúru Bodeho galaxie a v strede Cigary sa objavia červené tóny masívneho „výbuchu“, v ktorom nové hviezdy vznikajú 10 krát rýchlejšie ako kdekoľvek v našej galaxii.

Špirálová galaxia Messier 81 (Bodeho galaxia) a Messier 82 (Galaxia Cigara) sú počas jarných mesiacov jedným z najpopulárnejších cieľov. Doba integrácie cca. 60 minút
Špirálová galaxia Messier 81 (Bodeho galaxia) a Messier 82 (Galaxia Cigara) sú počas jarných mesiacov jedným z najpopulárnejších cieľov. Doba integrácie cca. 60 minút 

Moja fotka týchto dvoch galaxií odhaľuje „vizuálne možné“, no po technickej stránke je ešte čo zlepšovať. Najbližšiu jar teda budem výrazne zvyšovať dobu integrácie, ktorá sa pri mojom prvom pokuse pohybovala iba okolo jednej hodiny.

Výraznou nevýhodou sezóny galaxií je skutočnosť, že na pekné zachytenie individuálnych galaxií a „vyplnenie kompozície“ je potrebná veľká ohnisková dĺžka. Ďalekohľad s ohniskom 1000mm v kombinácii so zrkadlovkou je tak akurát na zachytenie vyššie zmienených galaxií a trojice galaxií v súhvezdí Lev. Väčšina iných zaujímavých objektov na jarnej oblohe budú skôr „poštovými známkami“. Spočiatku som si myslel, že jarné mesiace sú bez hmlovín veľká nuda. Môj pohľad na galaxie sa však trochu zmenil. Keď sa opäť dostaneme do „sezóny galaxií“, pokúsim sa z nej vyťažiť maximum.

Prvý veľký neúspech príde v apríli

Na druhú polovicu apríla som sa nesmierne tešil. Nielen že sa príroda konečne prebúdza k životu a po pochmúrnych zimných mesiacoch je konečne teplo a slnečno, no na nočnej oblohe sa začína objavovať jeden z najkrajších objektov. Z južnej pologule k nám zavíta horná časť súhvezdia Škorpión, ktorého srdce tvorí červený supergigant Antares a časť súhvezdia Hadonos. Na hranici týchto dvoch súhvezdí sa nachádza komplex tmavých a farebných oblakov zvaný Ró Ophiucchi. Spolu so žltými oblakmi v blízkosti hviezdy Antares a Krabou guľovou hviezdokopou ide podľa môjho názoru o jednu z najkrajších kompozícii na nočnej oblohe.

V tomto momente nastane čas, kedy začnete preklínať všetkých a všetko, čo vás k tomuto pekelnému druhu fotografie priviedlo. Budík si musíte nastaviť na pol jednu ráno, aby ste zhruba o jednej začali fotiť. Samozrejme, iba za predpokladu že nesvieti Mesiac a predpoveď počasia predpokladá jasnú oblohu. Splnenie týchto predpokladov je v apríli dosť zásadný problém. Nie nadarmo sa počasie v tomto mesiaci označuje ako vrtkavé. Na niekoľký pokus vám to vyjde. Nastavíte si Antares a hneď uvidíte aj hviezdy v jeho okolí, ktoré perfektne zapadajú do kompozície. Tú ste si predtým pekne naštudovali a naplánovali v programe Stellarium. Urobíte prvú jedno či dvoj minútovú fotku a v momente uvidíte, prečo sa toľko začalo hovoriť o svetelnom znečistení. V našej zemepisnej šírke totiž tieto súhvezdia nikdy nevystupujú veľmi vysoko a na vašu vysnívanú kompozíciu vám budú „širinu marinu“ svietiť „svetelné dómy“ priľahlých miest a obcí.

Jeden z viacerých nepodarených pokusov zachytiť komplex Ró Ophiucchi. Nie preto, že by ste si neurobili "domácu úlohu" ale preto, že sa topí v svetelnom znečistení.
Jeden z viacerých nepodarených pokusov zachytiť komplex Ró Ophiucchi. Nie preto, že by ste si neurobili "domácu úlohu" ale preto, že sa topí v svetelnom znečistení. 

Svoje pokusy zopakujete niekoľko krát. Či už z dôvodu nepatrných závojových oblakov na horizonte, ktoré svetelné znečistenie ešte zosilňujú. Alebo vám váš ďalší pokus „na hulváta“ po zhruba 15-tich minútach pokazia oblaky, ktoré boli príliš bezvýznamné na to, aby ich model ALADIN dopredu predpovedal. A keď sa vám po niekoľkých týždňoch podarí nazbierať aspoň nejaké dáta, najbližší voľný deň strávite hľadaním návodov a postupov, ako z toho žltého bordelu dosať aspoň niečo použiteľné. Po niekoľkých neúspešných nociach a následných „málo produktívnych dňoch v práci“ to nakoniec vzdáte, pretože bez filtrov, ktoré by dokázali aspoň trochu potlačiť veľmi nepríjemné LED svetlo z pouličného osvetlenia, sa v tomto prípade zrejme ďaleko nedostanete.

Sú to len bodky. To predsa nemôže byť ťažké odfotiť.

Koncom mája sa do ideálnej polohy na večernej oblohe dostane jeden z mála objektov, ktorý si môžete vychutnať aj vizuálne. Veľká guľová hviezdokopa v súhvezdí Herkules je zhluk niekoľkých stoviek tisíc hviezd s priemerom zhruba 145 svetelných rokov. Zároveň ide o najobľúbenejší vesmírny objekt môjho otca, ktorý mi hádam každý večer zdôrazňoval, aby som mu jeho hviezdokopu odfotil. A tu narazila kosa na kameň. Na väčšinu týchto experimentov používam 12-ročnú zrkadlovku. Staré senzory, teplo a čierne pozadie sa veľmi nemajú v láske. Pri starých fotoaparátoch si musíte obzvlášť dávať pozor na nastavenia a techniku zachytávania dát. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že z obyčajnej fotky bodiek na tmavom pozadí sa stane festival škaredých čiar pripomínajúcich nepodarenú kópiu obrazu Jacksona Pollocka. Aj v tomto prípade nasledovalo trápenie rozložené do niekoľkých pokusov, ďalšie dlhé štúdium problematiky a poučenie do budúcnosti. A nie, 45 minútová integrácia naozaj nepostačuje, hoci svoj objekt vidíte jasne a zreteľne aj na jednominútovej fotke.

O tom, že fotenie obyčajných bodiek nebude asi až tak jednoduché, svedčí aj video zrejme najznámejšieho astrofotografa na Youtube Trevora Jonesa. Aj jeho verzia má podľa mňa od dokonalosti ďaleko.

Veľká guľová hviezdokopa Messier 13 v súhvezdí Herkules je očarujúci objekt aj pre vizuálnych astronómov. Jej fotografovanie však nie je až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Doba integrácie cca. 45 minút.
Veľká guľová hviezdokopa Messier 13 v súhvezdí Herkules je očarujúci objekt aj pre vizuálnych astronómov. Jej fotografovanie však nie je až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Doba integrácie cca. 45 minút. 

Čím viac techniky, tým viac frustrácie

Pri takomto náročnom fotení, kde jediná drobnosť môže zničiť celé hodiny vášho snaženia, budete radi za všetku pomoc, ktorú si viete zadovážiť. Astrofotografia je nesmierne zaujímavá aj tým, že prakticky na každý problém existuje technické riešenie v podobe zariadenia či softvéru. Nechce sa vám každú chvíľu nastavovať programovateľnú káblovú spúšť? Prácne meniť filter? Alebo pol hodinu hľadať váš objekt cez ručný ovládač montáže a hľadáčik? Radšej to nechajte na softvér a strávte jednu či dve minúty pred monitorom. Mohol by som pokračovať a postupne by sme sa dostali až do bodu, kedy budete objavovať vesmír z gauča a v teple vašej obývačky.

Presne viem, čo vám v tomto momente prebleslo hlavou. „Ale to už nie je taká romantika...“. Počul som túto hlášku už viac krát a vždy ju vyslovili ľudia, ktorí si túto tortúru nikdy nevyskúšali. Škaredé slová v mojej odpovedi som radšej vynechal a odporučil im, nech si aspoň hodinu vyskúšajú sedieť v romantickej tme a zime. Momentálne som v situácii, kedy od zapnutia montáže po nastavenie naplánovanej kompozície na milimeter presne prejdú možno dve až tri minúty. Ale to iba vtedy, ak všetko funguje tak ako má.

Komunita astronómov a astrofotografov je fantastická. Vymysleli skvelé zariadenia a naprogramovali vynikajúce programy vrátane platformy ASCOM, vďaka ktorej to celé medzi sebou komunikuje. No hoci veľa z programov sa tvári ako užívateľsky veľmi príjemných (napríklad program na navádzanie sa doslova volá „Push Here Dummy“ alebo „Tuto to zapni ty trkvas“), realita býva niekedy iná. A čím viac techniky máte, tým viac problémov si skôr či neskôr vyrobíte. Väčšina z nich sa dá vyriešiť tak, že DO BODKY budete postupovať podľa priložených návodov. Tie sú ale často dlhé a to je v príkrom rozpore s vašou túžbou čím skôr zapojiť vašu novú hračku do práce a vytvoriť „ďalšiu úžasnú astrofotku“ (...). A tak po niekoľkých hodinách či dokonca večeroch a nadávaní „prečo to !@#$%^ zasa nefunguje“ sa možno uspokojíte aj s miniatúrnym objektom, ktorého fotka bude mať v tom momente cenu zlata. Prastará zrkadlovka konečne nešumela, navádzanie konečne začalo fungovať a hoci má planetárna hmlovina Messier 57 na fotke iba zopár pixelov, bola mojim malým veľkým víťazstvom. 

Hmlovina Messier 57 (Prstenec) je miniatúrna aj v ďalekohľade s ohniskovou dĺžkou 1000mm. Niektoré večery vás ale poteší aj takáto poštová známka...
Hmlovina Messier 57 (Prstenec) je miniatúrna aj v ďalekohľade s ohniskovou dĺžkou 1000mm. Niektoré večery vás ale poteší aj takáto poštová známka... 

Najslávnejší Hubblov objekt z vašej záhrady

Hubblov vesmírny ďalekohľad spočiatku kráčal v šľapajach misie Apollo 13. Po katastrofálnej chybe na začiatku ich putovania sa nakoniec všetko dobre skončilo. V prípade Apolla 13 došlo počas 56. hodiny letu k výbuchu kyslíkovej nádrže. Nasledovali svetoznáma hláška „Houston, mali sme problém“ a takmer štyri dni, kedy sa traja astronauti ocitli v ohrození života. Všetko sa nakoniec dobre skončilo. Hubble síce nemal žiadne problémy na štarte (ak si odmyslíme niekoľkoročný odklad po havárii raketoplánu Challenger), no prvé obrázky odoslané v apríli a máji roku 1990 nasvedčovali, že s dovtedy najpresnejšie vybrúseným zrkadlom s priemerom 2,4 metra niečo nie je v poriadku. V ohrození života sa tak ocitol tím spoločnosti Perkin-Elmer, ktorý urobil bobo (slovami Sheldona Coopera) a zrkadlo síce vybrúsil s dovtedy nevídanou presnosťou, no do chybného tvaru. Po trojročnom hľadaní riešenia a následnej oprave mohol Hubblov vesmírny ďalekohľad začať naplno pracovať a priniesť tisíce fantastických pohľadov na viac či menej vzdialený vesmíru.

Jednou z jeho najznámejších fotografií je centrálna časť Orlej hmloviny s katalógovým označením Messier 16. Na fotografii sú zachytené tri stĺpy medzihviezdneho prachu, vzdialené od Zeme približne 6500 svetelných rokov. Dostala názov Piliere stvorenia, keďže v nich dochádza k zrodu nových hviezd. Hubblov ďalekohľad prvý krát tento objekt odfotil v roku 1995 a vylepšená verzia vznikla v roku 2014. V oboch prípadoch vo vedeckej palete „SHO“, ktorá na rozdiel od klasickej palety „RGB - červená, modrá, zelená“ produkuje typické zlato-zelené odtiene. Piliere stvorenia sú v letných mesiacoch nesmierne populárne aj medzi pozemskými astrofotografmi. Tento úžasný objekt je totiž ľahko viditeľný (prostredníctvom fotografií) aj v malých ďalekohľadoch a je tak dostupný prakticky z každého dvora na severnej pologuli. Prvý krát som Orliu hmlovinu odfotil starou zrkadlovkou koncom júna. Celkový čas integrácie predstavoval iba 90 minút. Každá premrhaná minúta počas zhruba 4 hodinovej letnej noci vás bude nesmierne bolieť a mrzieť. Piliere stvorenia sú však pekne viditeľné už aj na jednej dvoj či trojminútovej expozícii.

Aj pri relatívne krátkej dobe integrácie uvidíte zo svojho dvora Orliu hmlovinu a v nej útvar Piliere stvorenia. Doba integrácie cca. 90 minút.
Aj pri relatívne krátkej dobe integrácie uvidíte zo svojho dvora Orliu hmlovinu a v nej útvar Piliere stvorenia. Doba integrácie cca. 90 minút. 

Druhý krát som sa k nim (žiaľ) vrátil až koncom leta prostredníctvom monochromatickej kamery. Objekt však zapadal veľmi skoro a jeho odfotenie počas chabých 2,5 hodiny trvalo dva večery. Kiež by som mohol vrátiť čas a tento na prvý pohľad odstrašujúci prístroj využíval počas letných mesiacov viac...

Piliere stvorenia zachytené v prvej polovici Septembra prostredníctvom monochromatickej kamery v režime LRGB. Doba integrácie cca. 2,5 hodiny (L - 1 hodina, R,G,B - po 30 minút)
Piliere stvorenia zachytené v prvej polovici Septembra prostredníctvom monochromatickej kamery v režime LRGB. Doba integrácie cca. 2,5 hodiny (L - 1 hodina, R,G,B - po 30 minút) 

Na návšteve vesmírnych kontinentov

Ako som už v úvode naznačil, astronómia a astrofotografia neznamená nutnosť používať ďalekohľad s veľkou ohniskovou dĺžkou. Niekedy je dokonca na škodu. Počas letných mesiacov sa vysoko nad našimi hlavami objaví súhvezdie Labuť, ktoré je doslova posiate zaujímavými objektmi či útvarmi veľkých rozmerov.

Červené oblaky okolo hviezdy Gamma Cygni, ktorá sa od roku 2016 oficiálne volá Sadr, sú od skorých letných mesiacov jedným z najpopulárnejších „širokoúhlych“ cieľov. Pre neupravené zrkadlovky predstavuje menší problém, keďže tie nezachytávajú červenú farbu tak dobre, ako by bolo potrebné. Po zachytení dát tak nastupuje „Photoshop“ a nutnosť urobiť „škaredé veci“ na to, aby sa vytúžená červená farba na fotkách aspoň trochu objavila. Tak ako vždy platí, že čím viac dát máte, tým lepšie. Preto je potrebné stotožniť sa s už spomínanou technickou a programovou výbavou a k identickej kompozícii sa vrátiť. Kľudne o mesiac, dva, či rok. Na vašu kompozíciu sa vrátite v podstate na milimeter presne a môžete pokračovať v dopĺňaní dát.

Supermasívna hviezda Sadr tvorí „srdce“ Labute. Má priemer 150 krát väčší ako naše Slnko a nachádza sa vo vzdialenosti približne 1800 svetelných rokov od Zeme. Na mojej fotke sa nachádza takmer v strede a je najjasnejším bodom. Tesne pod ňou sa nachádza hmlovina Motýľ. Vpravo hore je možné vidieť malý obrys hmloviny Polmesiac s katalógovým označením NGC 6888. Stellarium oznamuje, že hmlovina má prezývku Ucho. Mne skôr pripomína ľudský mozog. Na zachytenie jej "závitov" je však potrebné použiť špecializovanú astrokameru. Hoci som ju mal k dispozicií, vďaka mojej začiatočníckej nerozvážnosti som tak neurobil.

Oblasť okolo supermasívnej hviezdy Sadr, ktorá tvorí srdce letného súhvezdia Labuť, je jedným z najpopulárnejších letných objektov. Doba integrácie cca. 2 hodiny.
Oblasť okolo supermasívnej hviezdy Sadr, ktorá tvorí srdce letného súhvezdia Labuť, je jedným z najpopulárnejších letných objektov. Doba integrácie cca. 2 hodiny. 

Ďalšia nesmierne populárna destinácia sa nachádza hneď v susedstve hviezdy Sadr. Hmlovina Severná Amerika s katalógovým označením NGC 7000 však prestavuje ešte väčší problém, ako región Sadr. Obklopuje ju asi bazilión hviezd a prinavrátiť jej červenú alebo aspoň ružovú farbu bez filtrov a upravenej zrkadlovky zaberie najmä začiatočníkom pekných pár hodín. Na otázku, koľko zaberie editácia takejto fotky, som odpovedal „dva večery“. Človek by stále prerábal, vylepšoval a skúšal nové veci a postupy. Stále však naráža na skutočnosť, že dve hodiny dát v kombinácii s nie príliš vhodnou technikou nie je to pravé orechové.

Hmlovina NGC 7000 (Severná Amerika) je od skorých letných mesiacov populárnym cieľom astofotografov. Používatelia neupravených zrkadloviek sa však s ňou pomerne vytrápia. Doba integrácie cca. 2 hodiny
Hmlovina NGC 7000 (Severná Amerika) je od skorých letných mesiacov populárnym cieľom astofotografov. Používatelia neupravených zrkadloviek sa však s ňou pomerne vytrápia. Doba integrácie cca. 2 hodiny 

Modrá je dobrá

Tak ako letné súhvezdie Labuť, aj súhvezdie Cefeus je doslova nabité zaujímavými cieľmi. Reflexná hmlovina Iris s katalógovým označením NGC 7023 v sebe kombinuje krásnu modrú farbu a tmavé oblaky v jej bezprostrednom okolí. Hoci patrí medzi najjasnejšie reflexné hmloviny, svoju krásu odhalí až pri expozíciách blížiacim sa k 5 minútam. Pri záplave červených hmlovín na oblohe bol modrý Iris objektom, ktorý som určite chcel skúsiť zachytiť. V auguste sa už nachádza tak vysoko na oblohe, že fotenie nepokazí takmer žiadne svetelné znečistenie. Po zhruba piatich hodinách exponovania a niekoľkých večeroch pred monitorom sa mi z jej centrálnej časti podarilo vydolovať prostredníctvom monochromatickej kamery toto.

Hmlovina NGC 7023 (Iris) v súhvezdí Cefeus je krásna, no pomerne náročná hmlovina na zachytenie a procesing. Odfotené v prvej polovici septembra monochromatickou kamerou v režime LRGB. Doba integrácie cca. 4,5 hodiny.
Hmlovina NGC 7023 (Iris) v súhvezdí Cefeus je krásna, no pomerne náročná hmlovina na zachytenie a procesing. Odfotené v prvej polovici septembra monochromatickou kamerou v režime LRGB. Doba integrácie cca. 4,5 hodiny. 

Na ježibabinej metle

Zdá sa, že ježibaby a čarodejníci sú medzi astronómami pomerne populárne. V mysli sa mi vynárajú minimálne tri fotografické ciele, ktoré sa dajú fotiť v lete, na jeseň a zime a ktoré spomínajú tieto bytosti praktizujúce čary a mágiu. Hmlovina Západný závoj s katalógovým označením NGC 6960 je malá časť pozostatku po výbuchu supernovy v súhvezdí Labuť. Pre jej tvar dostala prezývku Ježibabina metla. Celý pozostatok výbuchu má priemer niekoľkých mesiacov v splne. Zásadnou nevýhodou fotenia celej Vláknitej hmloviny, ako aj Ježibabinej metly je neskutočné množstvo hviezd, ktoré sa v danej časti oblohy nachádzajú. Bez pomoci magických filtrov sa jemné modro červené farby závojov doslova utopia v mori hviezd, ktoré je vidieť aj na mojej fotke.

Hmlovina NGC 6960 (Závoj alebo Ježibabina metla) je časť pozostatku po výbuchu supernovy v letnom súhvezdí Labuť. Doba integrácie cca. 2 hodiny
Hmlovina NGC 6960 (Závoj alebo Ježibabina metla) je časť pozostatku po výbuchu supernovy v letnom súhvezdí Labuť. Doba integrácie cca. 2 hodiny 

Rande s Kráľovnou jesene

Jeseň je na zaujímavé objekty naozaj bohatá. Teda ak vám vaše plány neničia oblaky alebo dažde typické pre toto ročné obdobie. No rande s Kráľovnou jesene si môžete dať už koncom leta. Je ňou náš najbližší veľký sused - galaxia Andromeda. Spočiatku sa tento objekt s katalógovým označením Messier 31 označoval ako hmlovina. Začiatkom 20. rokov 20. storočia však niektorí vedci nadviazali na staršie teórie o tom, že Andromeda a iné podobné hmloviny sa v skutočnosti nachádzajú mimo Mliečnej dráhy. Naša galaxia bola dovtedy považovaná za jedinú vo vesmíre. Vedecké závery o existencii viacerých galaxii publikoval v roku 1924 americký astronóm Edwin Hubble a spolu s inými objavmi zásadným spôsobom prispel k zmene dovtedajšieho vnímania vesmíru. Centrálna časť Andromedy sa dá na tmavšej oblohe (vraj...) vidieť aj voľným okom a objaví sa už na niekoľko sekundovej expozícii so širokouhlým objektívom. Stačí len vedieť približný smer, kde sa v tom období nachádza. Po pár hodinách exponovania sa dajú odhaliť aj jej najvzdialenejšie končiny. Zároveň sa k nám pomaly ale isto približuje. Predpokladá sa, že zhruba za 4,5 miliardy rokov sa s našou galaxiou „zrazia“ a vytvoria nový gigantický útvar. Už o 3,7 miliardy rokov však bude Andromeda na našej oblohe tak veľká, že celkom určite uvidíme množstvo nových objektov. Verím, že dovtedy si už toľko nebudeme svietiť na oblohu pouličnými svetlami a čo-to si aj pofotíme...

Galaxia Messier 31 v súhvezdí Androméda je neodškriepiteľnou kráľovnou jesennej oblohy. Doba integrácie cca. 2 hodiny
Galaxia Messier 31 v súhvezdí Androméda je neodškriepiteľnou kráľovnou jesennej oblohy. Doba integrácie cca. 2 hodiny 

Tu sa nateraz končí moja začiatočnícka cesta. Ak sa vám zdalo, že som celý tento koníček vykreslil ako niečo hrozné až mučivé - máte pravdu. Celý večer niekam odbiehate a kontrolujete, nastavujete, aj sa modlíte. Víkendy trávite pozeraním videí alebo hľadaním písaných návodov na to, ako lepšie upraviť vaše chabé pokusy. O tom, že sa takmer vôbec nevyspíte ani nehovorím. Aj tento blog dokončievam o jednej hodine rannej. Keď som v úvode spomínal vstupné drogy, nebol som zrejme ďaleko od pravdy. Astrofotografia je zlá pre vaše fyzické a keď sa nedarí tak aj pre duševné zdravie. Napriek tomu každý deň sledujem model ALADIN a aktuálnu fázu Mesiaca a dúfam, že budem môcť pokračovať vo svojich pokusoch.

Vzhľadom na „kvalitu“ počasia počas posledných dvoch mesiacov boli moje jesenné fotenia výrazne narušené. Inými slovami - skoro vôbec sa nedalo. Pozdrav a želanie všetkých astronómov a astrofotografov „pekný večer a jasnú oblohu“ tak získava úplne iný význam. Bodaj by to čoskoro nastalo.

Skryť Zatvoriť reklamu