Za krásami letných súhvezdí

V piatom pokračovaní série článkov o fotografovaní hlbokého vesmíru si predstavíme deväť objektov, ktoré sa nad našimi hlavami nachádzali počas letných nocí. Očariť nás mohli vesmírna fauna, flóra, hmyz, či "fantastické zvery".

Za krásami letných súhvezdí
Centrálna časť hmloviny Messier 16 so slávnymi "Piliermi stvorenia" (Zdroj: Milan Hutera)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Viem, viem. V závere posledného článku venovanému Galaxiám som naznačil, že najbližšie sa pozrieme na to, ako sa dá fotiť vesmír „na jeden klik“. Dáta sú síce nazbierané a niektoré sú naozaj dych vyrážajúce, no počas letných mesiacov som naozaj nemal čas zaoberať sa „cudzími dátami“. Obzvlášť, keď som sa zaoberal tými, ktoré som sám odfotil.

Do výbavy začiatkom júla pribudla nová farebná chladená astronomická kamera. Nie je to síce najnovší model, no je to model vyššej rady s (ešte stále) nadštandardne veľkým APS-C senzorom. Zasvätenejší z vás mi možno položia otázku „a prečo farebná a nie monochromatická?“. Nákup najnovšej generácie monochromatickej kamery, automatického filtrového kolesa a sady slušných L-RGB filtrov na to, aby sa dali produkovať farebné výstupy, by znamenal odľahčenie peňaženky o viac ako 3000 EUR a z očkovacej lotérie zatiaľ nevolali... Hádam nabudúce.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vedno s kamerou dorazil aj dlho stratený a túžobne očakávaný Koma korektor pre náš Newtonovský ďalekohľad. Istý čas sme s otcom polemizovali nad tým, či náhodou nie je „zaseknutý“ v Suezkom prieplave na neslávne známej lodi Evergiven. Tú sa síce podarilo vyslobodiť z blatových nánosov pomerne rýchlo, no ďalších niekoľko mesiacov trávila v akomsi vedľajšom kanále, kým sa dojednajú podmienky odškodného a jej prepustenie. Korektor ale dorazil v čase, kedy sa v médiách objavila správa, že loď konečne opustila vody Egypta a vydala sa do Európy.

Tento kúsok skla robí priam zázraky s tvarom hviezd a aj v úplných rohoch fotografie si hviezdy zachovávajú kruhový tvar. ALE. Spojenie optického členu s kamerou nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Korektor musí byť od senzoru v určitej vzdialenosti. Raz chýba redukcia, potom chýba milimeter tu- milimeter tam. Hviezdy „utekajú“ raz v jednom rohu, raz v inom. Z „kvality hviezd“ sa pre mňa stala tak trochu obsesia a vymedzenie tej správnej vzdialenosti medzi korektorom a senzorom trvalo prakticky až doteraz. Ak už som ochotný venovať exponovaniu objektov dlhé hodiny, bolo by dobré, aby dosiahnuté výsledky boli čo najlepšie. Objekty letnej oblohy sú stresujúce aj bez skutočnosti, že vaša nová kamera a korektor fungujú „iba“ na 90%. Zdá sa, že nakoniec sa všetko podarilo, aj keď výsledky budú viditeľné až pri jesenných objektoch.

Skryť Vypnúť reklamu

Musíš ich mať všetky

Prvým problémom letných nocí je ich extrémna krátkosť. Napríklad okolo 10. júna si môžete zablahoželať, ak sa vám počas jednej noci podarí nazbierať 3 hodiny použiteľných dát. V prípade, že vašu astrovýbavu je potrebné z najrôznejších dôvodov „babysittingovať“ nazbieranie týchto troch hodín dát znamená celonočný záťah a zaľahnutie do postele v čase, kedy sa cez okno presvitá nový deň a vtáctvo začína radostne štebotať. Istá úroveň automatizácie a návrat na vymedzené súradnice na oblohe a pokračovanie vo fotení nasledujúci večer (alebo kedy to počasie najbližšie dovolí) sa tak stáva kľúčovou funkciou.

Skryť Vypnúť reklamu

Objekty, ktoré u nás nevystupujú príliš vysoko, je zasa možné fotografovať iba určitý čas, kým zasa začnú klesať do výraznejšieho svetelného znečistenia. Dobrou praxou pre maximalizáciu expozičného času je fotenie viacerých objektov počas jedného večera. Možnosti, ako to dosiahnuť efektívne, som popísal v predchádzajúcom článku Ako vzniká fotografia hlbokého vesmíru. Chce to len trochu skúmania oblohy v programe Stellarium a trochu plánovania.

Druhým problémom sú teplotné podmienky. Nočné teploty okolo 20 stupňov nie sú v končinách juhozápadného Slovenska ničím výnimočným. V prípade nechladených fotoaparátov nastupuje urputný súboj s tepelným šumom, ktorý sa prakticky nedá vyhrať. Pri použití chladených astronomických kamier tento problém odpadá. V závislosti od výkonu nainštalovaného chladiča nie je problém dostať teplotu senzora do mínusových hodnôt aj počas najteplejších nocí. Konštantná teplota pri expozíciách je zároveň výhodou aj pri vytváraní kalibračných súborov. Počas oblačnej noci si zachladíte kameru na požadovanú teplotu, vyfotíte si sériu kalibračných súborov a tie môžete používať vždy, keď sa rozhodnete exponovať pri danej teplote. V praxi to vyzerá asi tak, že pre zimnú sezónu sa dá použiť jedna séria súborov a pre letnú sezónu sa využije iná. Proces ich tvorby a použitia som bližšie popísal v článku Ako vniká fotografia hlbokého vesmíru.

Skryť Vypnúť reklamu

Tretím problémom je samotné množstvo objektov, ktoré na vás počas krátkych nocí čaká. Len z hlavy, bez použitia pomôcok viem vymenovať: Hmlovina Lagúna, Hmlovina Trifid, Hmlovina Omega, Orlia Hmlovina, Hmlovina Tulipán, Hmlovina Ucho, Oblasť hviezdy Sadr s Motýliou hmlovinou, Hmlovina Severná Amerika, susediaca Hmlovina Pelikán, Hmlovina „Činka“, Hmlovina „Zámotok“, Hmlovina Západný a Východný závoj s Pickeringovým trojuholníkom... Veľká časť z vymenovaných objektov sa nachádza v súhvezdí Labute, ktoré sa nachádza vysoko nad našimi hlavami v okolí Letného trojuholníka. K letným objektom môžeme zaradiť aj viaceré nádherné objekty v cirkumpolárnom, čiže nezapadajúcom súhvezdí Cefeus. Tie sa do optimálnej pozície dostávajú v druhej polovici leta a počas jesenných mesiacov.

Fenoménu Pokémon som nikdy nerozumel a nezaujímal som sa oň ani počas mobilného šialenstva pred pár rokmi. Pokiaľ ma pamäť neklame, heslo Pokémonov je „Musíš ich mať všetkých“. Do bodky to platí aj pre objekty letnej nočnej oblohy. Všetky tie nádherné hmloviny jednoducho musíte odfotiť. Vzhľadom na krátke noci , množstvo dostupných objektov a skutočnosť, že sa v astrofotografii chcete posúvať ďalej predlžovaním času, ktorý strávite fotením jednotlivých objektov vám vychádza jediný - krutý výsledok. Za jeden rok sa vám to určite nepodarí.

Poďme sa pozrieť, čo sa mi vlastne podarilo

Ako otestovať nový optický člen vo vašom ďalekohľade a kvalitu zobrazovaných hviezd na letnej oblohe? Možností je, samozrejme, veľa, no nedalo sa začať inak ako odfotením veľkej guľovej hviezdokopy v súhvezdí Herkules. Messier 13 sa nachádza vo vzdialenosti 22 000 svetelných rokov a odhaduje sa, že obsahuje najmenej niekoľko stotisíc hviezd. V závislosti od otočenia fotoaparátu, ktoré pri fotení zvolíte, môžete okrem samotnej hviezdokopy a najbližších jasných hviezd zachytiť aj galaxiu NGC 6207 vzdialenú 63 miliónov svetelných rokov a veľmi slabo viditeľnú galaxiu IC 4617, ukrývajúcu sa medzi hviezdami kúsok „na sever“ od guľovej hviezdokopy. Vzhľadom na jej vzdialenosť približne 490 miliónov svetelných rokov (niektoré zdroje uvádzajú až 550 miliónov svetelných rokov) je malým zázrakom, že na fotografii "zo záhrady" je vidieť pár pixelov s jasnejším jadrom, ktoré sa nápadne podobajú na galaxiu.

Guľové hviezdokopy sú vo všeobecnosti zradný cieľ na fotenie. Prirodzená pýcha bude zvádzať k tomu, že fotografovanie v rozsahu 30x1 minúta vám bude bohato postačovať. Veď sú to len bodky... V skutočnosti sú to veľmi jasné a aj veľmi nejasné body na tmavom pozadí. A dokonca sú aj rôznofarebné. Fotografia centrálnej časti z Hubblovho ďalekohľadu ukazuje, že hviezdy sú nielen biele, ale aj modré alebo žlté. A hoci sa v okolí hviezdokopy nenachádza žiadna hmlovina, ktorú by bolo treba „vytiahnuť“, vždy je dobré stráviť pár hodín zberom dát tak, aby vo finále vznikla kvalitná fotografia. Táto moja má od dokonalosti ešte ďaleko, no test novej kamery a korektora ukázal, že budúcnosť má potenciál byť jasná a „okrúhla“.

Guľová hviezdokopa Messier 13 v súhvezdí Herkules. Celková doba integrácie 61 minút. Klik pre zväčšenie.
Guľová hviezdokopa Messier 13 v súhvezdí Herkules. Celková doba integrácie 61 minút. Klik pre zväčšenie. (zdroj: Milan Hutera)

Austrálsky astrofotograf Dylan o'Donnell to vystihol presne. "Začiatkom leta je všade samá M16-tka". A ako je to v jeho politicky nekorektných videách zvykom, nasledovali fotografie tejto slávnej útočnej pušky. Pobiehať s ňou po virtuálnych svetoch, prípadne ju vymeniť za ešte slávnejší sovietsky náprotivok je síce fajn, ale v reálnom svete je lepšie venovať sa iným veciam s označením M16. Objekt Messier 16 tvorí hviezdokopa spojená s hmlovinou, ktorá je známa aj ako Orlia hmlovina alebo Kráľovná hviezd. K jej popularite určite prispela aj fotografia z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu, ktorá zachytávala jej centrálnu časť so stĺpmi medzihviezdneho prachu. Fotografia z roku 1995 dostala názov "Piliere stvorenia" a podľa magazínu National Geographic sa stala tak populárnou, že sa objavila na všetkom "od tričiek po hrnčeky". V roku 2014 vznikla ešte lepšia verzia vo viditeľnom spektre aj v infračervenej verzii. Modro-zeleno-zlatú fotografiu každoročne imitujú tisíce nadšencov astronómie a astrofotografie.

Pýtate sa, ako sa vo vesmíre ocitnú modro-zelená a zlatá farba? Fotografia vznikla použitím filtrov, ktoré zachytávajú iba špecifické vlnové dĺžky plynov, ktoré hmlovina obsahuje. Vodík produkuje červenú farbu a zachytáva sa filtrom H-alpha. Kyslík produkuje modrú farbu sa zachytáva filtrom OIII. Síra je ešte červenšia ako vodík a na jej zachytenie sa používa filter SII. Máme teda dve červené farby a jednu modrú. Vedci priradili vodík zelenej farbe, síru červenej farbe a kyslík modrej a vznikla "Hubblova paleta" označovaná ako SHO.

Moja verzia Orlej hmloviny je ale širokospektrálna - teda zachytáva všetky farby od modrej, cez zelenú až po červenú a je v štandardnom farebnom prevedení RGB. Medzi všetkými tými dúhovými verziami je možno tak trochu vzácna. Nevýhodou takéhoto širokospektrálneho fotenia je skutočnosť, že okrem samotného objektu sa zachytáva aj svetelné znečistenie. Druhou nevýhodou je, že hviezdy si síce zachovávajú svoju prirodzenú farbu, no sú "veľké" a často blokujú zachytávaný objekt. Dobrou praxou je "zmenšovanie" hviezd počas spracúvania dát, aby hmloviny lepšie vynikli. Orlia hmlovina je jeden z objektov, ktoré u nás nevystupujú príliš vysoko nad horizont. Preto je dobré naplánovať si, kedy bude na oblohe relatívne najvyššie a fotografovať počas niekoľkých večerov. Keď začne klesať späť do svetelného znečistenia, fotenie sa preruší a pokračuje sa ďalší večer. Moje prvé reálne dáta vznikli až 2. augusta, takže som rád, že sa mi v druhej polovici leta podarilo zachytiť aspoň týchto necelých 5 hodín dát.

Messier 16 alebo Orlia hmlovina, nachádzajúca sa v súhvezdí Hada. Celková doba integrácie približne 4,5 hodiny. Klik pre zväčšenie
Messier 16 alebo Orlia hmlovina, nachádzajúca sa v súhvezdí Hada. Celková doba integrácie približne 4,5 hodiny. Klik pre zväčšenie (zdroj: Milan Hutera)

V prehliadke letných Messierových objektov pokračujeme objektom, ktorého názov na prvý pohľad nedáva príliš veľký zmysel. Planetárna hmlovina Messier 27, nachádzajúca sa vo vzdialenosti približne 1360 svetelných rokov v súhvezdí Líšky, sa totiž v „bežných kruhoch“ nazýva Činka. Pre niekoho to bude možno šok, ale v predpandemických časoch som občas činky do ruky vzal. Teda dokým blízku „činkáreň“ zo zrejme chamtivostných dôvodov nezavreli. Toto ako činka rozhodne nevyzerá, pokým svoju pozornosť neupriamime na mimoriadne slabo viditeľné „uši“ nachádzajúce sa na 2. a 7. hodine. Na ich zachytenie je ale dobré použiť už spomínané filtre H-alpha a OIII. Na mojej 4 a pol hodinovej širokospektrálnej verzii sú tak slabé, že "vyťahovať" ich z fotografie nemalo vôbec zmysel. A čo má vlastne táto hmlovina spoločné s planétou? Ide o nesprávne pomenovanie, ktoré vzniklo koncom 18. storočia. Astronómov Williama Herschela a neskôr Antoine-a Darquier de Pellepoix pravdepodobne zmiatol ich pravidelný kruhový tvar, ktorý "pripomínal planétu".

"Planetárna" hmlovina Messier 27, nazývaná aj Činka, ktorá sa nachádza v súhvezdí Líška. Klik pre zväčšenie.
"Planetárna" hmlovina Messier 27, nazývaná aj Činka, ktorá sa nachádza v súhvezdí Líška. Klik pre zväčšenie. (zdroj: Milan Hutera)

Ďalším populárnym letným cieľom v súhvezdí Labuť je kombinovaná reflexná a emisná hmlovina IC 5146, nazývaná aj „Zámotok“. Nachádza sa vo vzdialenosti približne 2500 svetelných rokov. Jej neoddeliteľnou súčasťou je tmavá hmlovina Barnard 168, ktorá tvorí výraznú stopu a navodzuje dojem, že hmlovina si ju ťahá za sebou. Zachytiť krásnu centrálnu časť nie je problém. Výzvu predstavujú tmavé štruktúry hmloviny Barnard 168 v najbližšom okolí Zámotku. Veľmi slušne v tom bráni aj neuveriteľne husté hviezdne pole, ktoré sa v tejto časti oblohy nachádza. Po zhruba 4 a pol hodinách sa ale objavujú sľubné náznaky. Dobrý základ pre budúcoročné doplnenie dát?

Emisná a reflexná hmlovina IC 5146 alebo "Zámotok" a tmavá hmlovina Barnard 168 v súhvezdí Labuť. Klik pre zväčšenie.
Emisná a reflexná hmlovina IC 5146 alebo "Zámotok" a tmavá hmlovina Barnard 168 v súhvezdí Labuť. Klik pre zväčšenie.  (zdroj: Milan Hutera)

Supermasívna hviezda Gamma Cygni, ktorá sa od roku 2016 oficiálne volá Sadr, tvorí srdce súhvezdia Labuť. Rozsiahla oblasť v jej okolí je mimoriadne fotogenická. Z mojej fotografie nebude ťažké uhádnuť, ktorá zo zachytených hviezd je Sard. Zrejme najvýraznejším plynným objektom je hmlovina Motýľ v ľavej časti fotografie. Tá sa ale na mojej fotografii nenachádza celá. Ďalekohľad s ohniskovou dĺžkou 1000 mm je na túto obrovskú oblasť príliš "dlhý". Východiskom z patálie je zamerať sa na detaily. Keď som rozmýšľal, ktorú časť Oblasti Sard si vybrať, prišlo mi nevhodné fotiť ju bez jej dominantnej hviezdy. Táto oblasť je od nás dobre fotiteľná od neskorých jarných až do jesenných mesiacov. Budúci rok sa teda podujmem na viacpanelovú mozaiku, aby som zachytil aj spomínanú hmlovinu Motýľ. Pekná kompozícia vychádza na štyri panely a každému z nich bude dobré venovať aspoň štyri hodiny...

Oblasť plná hmlovín okolo supermasívnej hviezdy Gamma Cygni (Sadr) v súhvezdí Labuť. Klik pre zväčšenie.
Oblasť plná hmlovín okolo supermasívnej hviezdy Gamma Cygni (Sadr) v súhvezdí Labuť. Klik pre zväčšenie. (zdroj: Milan Hutera)

Niektoré názvy hmlovín majú cveng iba v angličtine. Veď čo si už len predstavíte pod „Labuťou stenou“... Je tam taký veľký zástup labutí, že sa cez ne ani nedá prejsť? Je to zábrana aby labute nebehali po miestach, kade nemajú? A potrebujú labute vôbec nejakú zábranu, keďže vedia lietať? Nech už je to s Labuťou stenou akokoľvek, faktom je, že aj tento objekt s anglickým názvom Cygnus Wall je mimoriadne populárnym cieľom astrofotografov. O čo vlastne ide? Labutia stena je súčasťou masívnej emisnej hmloviny NGC 7000, známej aj ako Severná Amerika. Ak si oprášite znalosti zemepisu a prirovnáte tvar kontinentu Severná Amerika k tejto hmlovine, nájdete až šokujúco veľa podobností. Labutia stena je výrazným oblakom nachádzajúcim sa na území „Mexika“. Oproti Oblasti Sadr je menej výrazná. Po 4 a pol hodinách a vhodnom procesingu vyzerá asi takto.

Časť hmloviny NGC 7000, nazývaná ako "Labutia stena". Klik pre zväčšenie.
Časť hmloviny NGC 7000, nazývaná ako "Labutia stena". Klik pre zväčšenie. (zdroj: Milan Hutera)

Na zimnej oblohe v súhvezdí Jednorožca môžeme nájsť obrovský kvet - hmlovinu Rozeta. Na letnej oblohe je zástupcom flóry oveľa menšia hmlovina Tulipán, ktorá sa opäť nachádza v súhvezdí Labuť. Jej oficiálnym označením je Sharpless 101. V jej blízkosti sa nachádza možno ešte zaujímavejší objekt, ktorý ale nie je priamo viditeľný. Cygnus X-1 je veľkým zdrojom Röntgenového žiarenia a je prvým takýmto objektom, ktorý bol širokou vedeckou verejnosťou označený za čiernu dieru. Keďže samotnú čiernu dieru zo svojej podstaty nie je možné vidieť, musíme hľadať sprievodné znaky, ktoré vznikajú pri jej interakcii s okolím. V prípade čiernej diery Cygnus X-1 ide o efekt v angličtine označovaný ako "Bow shock". Prejavuje sa pomerne rozmerným, no veľmi slabým oblúkom bledej farby.

Keďže tejto kompozícii som venoval iba dve hodiny, tento prejav čiernej diery som nezaznamenal. Na jeho zachytenie je vzhľadom na jeho veľmi slabú intenzitu potrebné použiť úzkospektrálne filtre. Ako tak pozerám na „čokoládové“ štruktúry nachádzajúce sa v okolí hmloviny, aj bez čiernej diery z toho môže byť po adekvátnom integrovaní krásna širokospektrálna fotografia. A kde vlastne Cygnus X-1 nájdete? Z pravej časti Tulipánu vytŕča červený poloblúčik. Kúsok od neho nájdete trochu výraznejšiu bielo modrú hviezdu s malým difrakčným krížom. Pokračujte po vodorovnej osi ďalej doprava a nájdete dvojicu väčších hviezd tesne nad a pod sebou. Menšia - modrá hore, väčšia -bielo-žltá dolu, ktorá má označenie HD 226868. Čierna diera sa nachádza v jej blízkosti.

Hmlovina SH2-101 nazývaná "Tulipán" v súhvezdí Labuť. V tesnej blízkosti sa nachádza objekt Cygnus X-1, prvý objekt identifikovaný ako čierna diera. Klik pre zväčšenie.
Hmlovina SH2-101 nazývaná "Tulipán" v súhvezdí Labuť. V tesnej blízkosti sa nachádza objekt Cygnus X-1, prvý objekt identifikovaný ako čierna diera. Klik pre zväčšenie.  (zdroj: Milan Hutera)

Vo svojom prvom článku venovanému astrofotografii som napísal, že astronómovia majú slabosť na magické bytosti. Hmlovinu Čarodejník - malú, krásnu no no zároveň ťažkú hmlovinu na zachytenie môžeme dobre pozorovať práve v tomto období. Ešte náročnejšia a záhadnejšia je zimná hmlovina "Hlava Bosorky", ktorá sa nachádza kúsok od Oriónovej hviezd Rigel. A zachytiť metlu - pracovný nástroj všetkých správnych čarodejníc tiež nie je med lízať... Magické bytosti teda nezostávajú nič dlžné svojej záhadnej povesti ukážu sa len trpezlivým astrofotografom. Hmlovina NGC 6960 získala vďaka svojmu tvaru prezývku "Ježibabina metla". V skutočnosti ide o jeden z viacerých pozostatkov výbuchu supernovy v súhvezdí Labuť. Odhaduje sa, že výbuch nastal pred približne 5000 rokmi a vytvoril objekt s odhadovaným priemerom 50 svetelných rokov. Jeho dve hlavné časti sú hmlovina Západný závoj a hmlovina Východný závoj. "Ježibabina metla" je Západný závoj. Problémom nie je intenzita objektu, ale husté hviezdne pole v jej okolí. Tento objekt tvoria plyny H-alpha a OIII, takže najlepších výsledkov opäť dosiahneme použitím špeciálnych filtrov zameraných na tieto prvky. Výhodou budú aj oveľa menšie hviezdy, takže aj samotný objekt je lepšie viditeľný. Každopádne, napriek tomu, že som "metle" tento rok venoval iba asi 3 a pol hodiny v širokom spektre, vytvoril som oveľa dôstojnejšiu fotografiu, než bol môj prvý pokus. A stále je čo vylepšovať.

Hmlovina NGC 6960 "Ježibabina metla", jeden z viacerých pozostatkov po masívnom výbuchu supernovy. Klik pre zväčšenie
Hmlovina NGC 6960 "Ježibabina metla", jeden z viacerých pozostatkov po masívnom výbuchu supernovy. Klik pre zväčšenie (zdroj: Milan Hutera)

„Ležal tam obrovský zlatočervený drak a tvrdo spal. Pod ním i okolo neho sa povaľovali nespočetné hŕby drahocenností, zlata, striebra a všetko sa to ligotalo v červenom svetle.“ Kniha J.R.R. Tolkiena Hobit je mojou malou slabosťou. Opis toho, čo uvidel Bilbo, keď prvý krát zazrel draka Smauga vo vnútri hory Erebor pomerne dobre pasuje aj na druhú hlavnú časť Závojovej hmloviny. NGC 6992 je hmlovina "Východný závoj". Jej ľavá časť sa niekedy označuje aj ako hmlovina Netopier, no mne najmä jej pravá časť pripomína spiaceho Smauga. Červená farba sa zhoduje s knižným opisom, len zlatá je nahradená modro zelenou farbou. No a keď si odmyslíme stupídne veľkú kopu zlata, ktorou Smaug oplýval vo filmovom spracovaní Hobita, bude sedieť aj všetko to zlato, striebro a drahokamy v okolí. Je zrejmé, že pokladu v podobe hviezd sa v okolí Východného závoja povaľuje naozaj požehnane. Hviezdne pole je tu tak husté, že v širokospektrálnej fotografii je hmlovinu ledva vidieť. Keďže nebeského Smauga tvoria plyny H-alpha a OIII, aj on je výborným kandidátom na úzkospektrálne fotenie. Nateraz ale musí stačiť táto 4-hodinová širokospektrálna verzia.

Hmlovina NGC 6992 "Východný závoj". Pre mňa to ale bude vždy "Spiaci Smaug". Klik pre zväčšenie
Hmlovina NGC 6992 "Východný závoj". Pre mňa to ale bude vždy "Spiaci Smaug". Klik pre zväčšenie (zdroj: Milan Hutera)

S týmto letným článkom som si veru dal na čas. Žiaľ, veľké množstvo „pozemských“ povinností takýmto voľnočasovým aktivitám veľmi neprospieva. Pozerajúc na výsledky mojej skrátenej letnej sezóny som toho aj tak stihol „naintegrovať“ pomerne dosť.

Sme v jesenných mesiacoch a už teraz môžem povedať, že jesenné objekty sú opäť z iného súdka ako tie z odchádzajúcej letnej letnej sezóny. Je potrebné ísť do hĺbky, no čas strávený získavaním expozícií vás bohato odmení. Vo vysokom štádiu rozpracovanosti mám dve gigantické galaxie a ďalšieho zástupcu vesmírnej flóry. Okrem toho som urobil prvé pokusy na ďalších pár hmlovín a je z čoho vyberať. Ako to ale v jesenných mesiacoch býva, plány astronómov a astrofotografov všetkých úrovní a zručností výrazne začína ovplyvňovať počasie. Uvidíme, čo z toho počas nasledujúcich pár mesiacov vlastne vznikne.

Milan Hutera

Milan Hutera

Bloger 
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  19x

Vo voľnom čase sa venujem foteniu. Nájdete ma aj na:MilanHutera.comTwitter.com/MilanHutera Zoznam autorových rubrík:  FotografieKeď sa nefotí ale hovorí

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu