A možem povedať, že išlo o osudové stretnutie, aj keď nie tretieho druhu.Od mala som mal k športu blízko, celé svoje detstvo som spolu s loptou naháňal aj sen stať sa profesionálnym futbalistom. Aj keď zo sna k realite býva v športe často len na skok, po zvážení svojich schopností a možností som sa, aj keď nerád, z tohto sna prebudil. Športu som za veľa vďačný a keď môžem, nevynechám ani jednu príležitosť, ako stráviť chvíle spolu s priateľmi, či sám pri činnosti zároveň nezmyselnej a pozitívne vplývajúcej na človeka, akou je šport. Nie je tomu tak dávno, čo sme sa presťahovali z Anglicka do škótskej metropoly Edinburghu.
Človek by sa čudoval, za čo všetko môžeme byť Škótom vďační... stačí spomenúť penicilín, pneumatiky, telefón, televízor, whisky, automatickú strelnú zbraň. Už som počul, že aj scenéria a úchvatný výhľad ponad horizont pochádzajú stadiaľto, no a samozrejme môj obľúbený golf.
Prvý kontakt s ním som zažil práve cez spomínanú televíziu a vnímal som ho skôr len ako informáciu, že „dobre, existuje aj takáto hra“, informáciu podobnú stovke ďalších, prezentovaných zjavne bez adresáta, len tak naslepo, na našom malom „slovenskom masmediálnom trhu“.
Druhý, osudový kontakt prišiel už tu, v Škótsku. Pri jednom z mnohých rozhovorov s kolegami v práci som sa dozvedel, že chodia hrávať a ak budem chcieť, môžem ísť s nimi, že idú vtedy a vtedy na Golf Range (niečo ako strelnica, alebo odpalisko). Tu mi Stewart s Markom vysvetlili, ako sa postaviť k loptičke, nejaké základy swingu (samotný pohyb tela a golfovej palice pri odpale), dostal som malý výklad, načo a kedy použiť ktorý club (palicu).
Odpálil som dvakrát po 50 loptičiek, previedli ma obchodom s golfovými potrebami, no golf ma mal v hrsti. Ako tradícia káže, príjemné popoludnie sme zakončili v jednej z tých veľmi pekne zariadených krčmičiek, ktorých je v Edinburghu na tisíc.
Postupne som si vďaka priateľom, náhode a svojmu nadšeniu rozšíril svoj golfový „vercajch“ na golfový vak, 14 palíc, jednu rukavicu a pár loptičiek, ktorých počet je priamo úmerný tomu, či sa darí, alebo nie. Bývame v tichej štvrti rodinných domov a za domom máme tri veľké rugbyové ihriská, patriace tunajšej strednej športovej škole. Aj keď by sme nemali a je to aj zakázané, vždy poobede, keď už v škole nie je ani tá povestná noha, sa my, golfoví nadšenci, staviame s palicou v ruke k loptičke s len jediným zámerom. Relax.
Pamätám si, ako si ma podmanil jeden z prvých vydarených úderov. Švih, nezameniteľný zvuk pri náraze palice do loptičky, jej smer, dráha a samotný let do vzdialenosti predtým nepredstaviteľnej, vzdialenej viac, ako kedy by som bol schopný hodiť kameňom, let loptičky blížiacej sa k cieľu... Golf je báseň, golf je umenie. A je to veľký relax, sám či s ľuďmi, s ktorými chcem byť, v zelenej prírode (samozrejme v závislosti od ročného obdobia), snúbia sa v ňom pocity podobné nedeľnej prechádzke. Golf je slávnosť.
Golf nie je kontaktný šport, nikto po vás nereve, nikto vás nekope, nikoho netreba naháňať, predbehnúť, ťahať za dres, má svoju etiketu. Z čoho som sklamaný, keď som len tak letmo pozeral ceny za vstupy na ihrisko u nás doma, neveril som vlastným očiam, koľko sú ľudia schopní si vypýtať. Doma je z toho elitársky šport, pre „elitu bez kreditu“, tu, v kolíske golfu, masovo rozšírená a dostupná činnosť pre každého.
Z maličkostí sú poskladané veľké veci, a preto ešte chvíľu zostanem tu, aj s mojím golfíkom. Ping!
