Mám peknú spomienku na jeden letný podvečer v Bratislave. Boli sme na prechádzke na hlavnom námestí a prišli sme tam v čase keď sa orchester usádzal na pripravené stoličky. Na pódium vystúpil mladý muž s rozviatymi dlhými vlasmi a vysvetľoval, čo sa bude hrať a ako bola skladba prijatá verejnosťou .
Igor Stravinski : Svätenie jari.
Poviem vám, tá hudba je taká kakofónia, ktorú by ste si v rádiu nikdy nenaladili. Ale pod vplyvom zaujímavého príhovoru, sa započúvalo celé námestie. Náhodní turisti- ako my, Bratislavčania na zmrzline, šikmookí a čierni turisti, mnoho iných. Všetci stíchli a sústredili pozornosť na hudbu, ktorá vravela o obetovaní mladého dievčaťa pri slávnosti vítania jari. Spoločne, so zatajeným dychom sme sledovali sprievodnú projekciu na plátne a desivú hudbu, v krásny letný podvečer. Obzrela som sa medzi ľudí a odrazu som pocítila hrdosť na Slovákov, že vieme usporiadať takýto koncert, podať ho tak, aby zaujal širokú verejnosť na námestí. Cítila som sa hrdá Európanka, tak ako sme o tom snívali niekedy počas tvrdého socializmu.
Do letnej noci nás odprevadili ľúbivé Obrázky z výstavy od Musorgského. Veľmi, veľmi si prajem, mať viac podobných zážitkov, lebo dnes mám pocit, ako by som žila v Galeade, tej dystopickej krajine, kde sa zdravilo: ,,Nech lono otvorí.“
A aby som nezabudla, ten mladý človek, ktorý uvádzal koncert bol Matej Drlička.
