Intro
Cestovanie sólo ma nie vždy lákalo, ale niekedy sa mu človek nevyhne. Nevyhol som sa mu ani ja, keď som sa rozhodol preskúmať svoju prvú krajinu arabského polostrova a zároveň 30. krajinu, ktorú som navštívil. Jordánsko som zvolil pre jeho históriu, kultúru, Petru, minimálne vstupné podmienky, jednoduchosť cestovania, ale aj na základe odporúčaní známych aj Jordáncov. Rozhodovanie netrvalo dlho a na inom spontánnom výlete v Prahe som si kúpil letenky a Jordan pas, čo sú víza, ale aj vstupy na vybrané pamiatky. Letenky, víza kúpené, príprava predo mnou.
Moje výlety sú zväčša spontánne, ale to neznamená, že sa nepripravujem! Keďže Jordánsko je krajina s bohatou a veľmi dôležitou históriou, odlišnou kultúrou, náboženstvom a aj politickým zriadením, neostávalo mi nič iné ako si dopredu naštudovať, čo ma čaká. Pozrel som si niekoľko dokumentov, prečítal zopár blogov a pridal sa do rôznych skupín pre cestovateľov po Jordánsku. Prípravu samozrejme zahŕňa aj nachystanie vecí a oblečenia. Plán bol 10 dní s malým ruksakom. Vždy som mal rád balenie sa do malej batožiny, pretože tu si človek uvedomí, koľko zbytočností nosí so sebou... Zobral som si zopár kusov oblečenia, môj cestovateľský klobúčik, jedny boty, uterák, pršiplášť, okuliare, kozmetiku, powerbanku, čítačku a 9 ľadových gaštanov „originál“ z obchodu. Prečo 9? No, 8 sa mi zdalo málo a 10 už dosť. Plán cesty zahŕňal:
Sun and chill – čítať si knižku na pláži, ochutnať nové jedlá, prechádzať sa, fajčiť šišu pri západe slnka
Stopovať – vyskúšať si ako sólo cestovateľ stopovať v kultúrne odlišnej krajine
Navštíviť najdôležitejšie pamiatky (Aqaba, Petra, Wadi Rum, Amman, Jedash...)
Bývať v najlacnejších hosteloch
Rozdávať milým ľuďom po ceste ľadové gaštany „originál“
Letenky kúpené, plán vymyslený, veci zbalené, ide sa na vec.
Letisko
Musím uznať, že som dlho nemal takú bezstarostnú cestu. V Žiline som si kúpil pifko, stretol pekné dievča vo vlaku, porozprávali sme sa o všeličom, chytil bus do Viedne a okolo 10 už bol na letisku. Už ma čakalo len to, čo čaká ľudí, ktorí si kupujú lacné Ryanair letenky. Noc na letisku. Na bezdomovca som sa roztiahol na lavičke a takto strávil noc. Ráno som sa dostavil k gate a nastúpil do lietadla. Vtipné je, že všade boli Slováci. V autobuse na letisko, na letisku, pred gate, pred lietadlom, vedľa mňa v lietadle.....
Aqaba
Jordánsko ma privítalo už z lietadla. S prekvapením v očiach som sledoval žltú vyprahnutú zem, všímal si oázy, zazrel Mŕtve more a nakoniec Aqabu spolu s izraelským Ejlatom na pobreží Červeného mora. Po pristáti som sa rozhodol stopnúť niekoho, kto išiel do mesta, aby som nemusel platiť za taxík. Samozrejme som stopol skupinku Slovákov na požičanom aute...
Milujem pocit, keď som niekde vypľutý a to sa mi stalo presne po tom, ako som vystúpil z auta. Zrazu som sa ocitol v meste, ktoré má iné farby, inú vôňu, inú architektúru, iné značky. Arabské... A ako sólo cestovateľ som ešte intenzívnejšie vnímal tento zážitok. Prešiel som okolo detí, s ktorými som si na chvíľu zakopal loptu, prešiel okolo prvých obchodov, reštaurácií, pláži, liquor shopov a pomaly, s oddychom, prešiel celé mesto. Zastavil som sa v jednej sýrskej reštaurácií, kde som zistil ako veci fungujú.... Komercia vyhráva, chcete kúpiť A, odchádzate aj s B a C a platíte toľko čo si zjednáte. Kartou sa dá platiť, ale za prirážku. Otravné, ale výzva 😊 .V reštaurácií som ochutnal zaváraný melón a pokračoval v objavovaní. Ubytovanie som mal podľa plánu v najlacnejšom hosteli. A viete, kto spal vedľa mňa? Samozrejme, Juro z Bratislavy. Keďže sme spolu natajnáša vonku pili pivo, fajčili šišu na pláži, bol som rád aj takejto slovenskej spoločnosti. Už v Aqabe som si všimol prívetivosť miestnych. Všetci vás zdravia, hovoria „welcome to Jordan“, taxíky neustále trúbia a nadviazať konverzáciu s miestnymi je veľmi jednoduché, aspoň s chlapmi.
Opúšťam Aqab-u
Toto bola prvá príležitosť vyskúšať stopovanie. Plán bol jednoduchý- nakúpiť veľa jedla na noc v púšti a prejsť pešo asi 4 kilometre na koniec mesta. To šlo hladko. Po ceste som sa zastavil na čaj, kávu, falafel, kúpil veľa jedla a šiel asi 2 hodiny. Keď som bol spokojný s miestom, začal som stopovať. Nebolo mi všetko jedno, naspäť sa mi ísť pešo nechcelo. Cieľ Rashidiyah. Na moje prekvapenie som nečakal veľmi dlho, vždy si meriam čas keď stopujem a tu som čakal asi 15 minút. Zastavil staručký Renault a v ňom šofér, čo mi moc nerozumel, no názov obce pochopil. Ako náhle som nastúpil do auta, otočil sa a mieril naspäť do mesta... Stále opakoval wife, children- take go. Dobre teda, naozaj sme z nejakej mestskej štvrti zobrali jeho 5-ročného syna a ženu. Milo ma pozdravili a šli sme ďalej. Po pár minútach mi napadlo spýtať sa na cenu takéhoto odvozu, pre istotu. Dovtedy som si myslel, že ľudia berú stopárov zadarmo, avšak tento starší Jordánec mi povedal 25 dinárov. Okay... toto bol moment, kedy som si uvedomil, že komerčný aspekt v tejto krajine je naozaj výrazný. Rozhodol som sa zahrať si s nimi hru, dal som malému ľadové gaštany (prvé čo som niekomu dal), nadviazal konverzáciu a skúsil zjednať cenu na 5 dinárov. Vyhodili ma na najbližšej pumpe, s tým, že som platil 2 dináre... Ocitol som sa naozaj v strede ničoho, tak mi neostávalo nič iné, len stopovať ďalej...
Stopoval som na pumpe 5, 10, 15, 25 minút, ale nešlo to. Neskôr mi zakýval Ali. Ali bol mladý Jordánec, ktorý fajčil pod palmou pri ceste, popíjal kávičku a stopoval taktiež. Netuším, ako sa tam dostal, asi tak ako ja. Dali sme cigaretku, hodili reč cez google translate a stopovali spolu. Na Honde Civic 1998 som dorazil do Rashdiyah a platil som len 5 dinárov, čiže dokopy 7. To je celkom nič moc vzhľadom na to, že autobus stál 5 dinárov a v tomto momente som bol v polovici cesty. Stopoval som opäť v strede ničoho, ale ďalší šofér stál za to. Bol to starší pán, distribútor ľadu v púšti, s ktorým som mal naozaj veľmi peknú konverzáciu. Vzal ma zadarmíčko, a keďže mal 2 malé deti, zaslúžil si aj 2 ľadové gaštany 😊. Posilnený týmto zážitkom som stopoval na inej križovatke ďalej a zastavil alžírsky pár, ktorý sa veľmi smial pri otázke za koľko ma vezmú. „For free, of course!“ Nakoniec som predsa len dorazil k vstupnej bráne do Wadi Rum a hádajte, čo ma čakalo- ko-mer-ci-a. Chceš odvoz? Máš ubytovanie? Pešo sa tam nedá ísť! Spravím ti tour!, Zaveziem ťa!, Ukážem ťavy, best offer...... Rozhodol som sa ísť pešo 7km....
Wadi Rum
Prvé čo som spravil, keď som uvidel piesok bolo, že som sa vyzul a šiel na boso.... Ťažko sa opisuje čo je to vlastne Wadi Rum, jednoducho je to chránená púštna oblasť, kde je piesok väčšinou červený a pripomína inú planétu. Na začiatku je vstupná brána a potom sa ocitnete v rezervácií, 7km za vstupnou bránou sa nachádza dedinka. Wadi Rum sa dá opísať, ale zažiť to je niečo odlišné. Odporúčam navštíviť, alebo minimálne si niečo o tejto rezervácií prečítať.
Prešiel som asi 3 km a potom stopol 2 beduínov, ktorí ma vzali na korbe auta, zadarmíčko 😊 . Po sto metroch mi vypadla bunda s čítačkou, trapas, ale veci prežili a šli sme ďalej. Po tom, ako som dorazil do dedinky ma čakalo stretnutie, paradoxne, s Češkou. Bolo to výborné intro bez komerčného aspektu. Uvarila mi čaj a rozprávali sme sa o živote v dedine, o tom, ako sa zaľúbila do miestneho beduínskeho sprievodcu, ako je tu život pomalší, iný, náročný?, jednoduchý?. Počas nášho rozhovoru ma prišlo obzrieť niekoľko detí, dokonca aj ženy z domácnosti, čo bol prvý a poslednýkrát, čo som videl ženu z dediny, okrem tejto Češky. Deti si zaslúžili gaštany. 😊 Bol som upozornený na komerčný aspekt niekoľkokrát a myslel na to celý môj pobyt vo Wadi Rum.
Ubytovanie som mal cez booking za 6 dolárov, vravím si, že lacné. Ubytovateľa som sa viackrát pýtal, či ma vezme z dedinky do púšte zadarmo, odpísal: If you enjoy the tour... Super, tak ideme. Tu ma čakalo milé prekvapenie. Beduíni sa snažia turistom ukázať ich bežný spôsob života a toto ubytovanie bol vlastne stan z ovčej/ ťavej vlny v malom „rezorte“, kde bolo viacero stanov a jeden hlavný stan. V tento deň tu boli ešte 2 hostia z Čiernej hory, poľská rodinka a návštevníci z výletnej lode, čiže ľudia z rôznych končín zeme od Nórska po Kóreu. Noc sme strávili tancovaním jordánskych tancov, pitím čaju a fajčením šiši. Večera bola uverená na tradičný beduínsky spôsob- žeravé uhlíky spolu s hrncami zakopané v zemi- piesku. Noc v stane bola veľmi zaujímavá, 0 stupňov vonku, 5 vnútri. Dostal som viacero prikrývok a nejako to vydržal.
Na druhý deň prišlo vytriezvenie, vetou: if you enjoy the tour... bola myslená jeep tour po púšti. Môj prvotný plán bol minúť čo najmenej a čítať si knižku v púšti, na čo ma upozornili, že je zakázané. Samozrejme nebolo a ja som minul 50 dinárov za môj jednonočný pobyt. Vlastne som obišiel najlepšie zo všetkých turistov v rezorte. Ale mal som trocha iné plány. Ubytovateľ si za zľavu zaslúžil gaštany. Chtiac-nechtiac som absolvoval full day jeep tour po púšti, síce by som si viac užil čítanie niekde na dunách... Jeep tour bol samozrejme nezabudnuteľný zážitok, sčasti komerčný, ale to už som bral ako samozrejmosť... Celú cestu som sa rozprával s našim šoférom, s ktorým som sa po ceste spriatelil. Väčšinu cesty som totižto sedel vedľa neho na prednom sedadle. Povedal som mu taktiež, že nemám ubytovanie na ďalšiu noc. Ponúkol sa mi, že ma ubytuje, navaríme si večeru, uvaríme čaj a pokecáme. Znelo to skvelo, ale v tomto momente som sa už reflexívne opýtal: „How much?“ „Pay as much as you want“, odpovedal. Povedal som že okej dám ti 10 dinárov. On mi odpovedal, že minimálne 25 😊. Nakoniec to bolo za dvacku. Za zážitok to bude stáť, pomyslel som si. Bolo to autentické, bola mi zima a hygiena, no... Ubytovaný som v predsieni, nie dobre zaizolovaného domu. Dostal som starý ohrievač, ktorý fungoval asi tak, že môj ubytovateľ zastrčil medené drôtiky do zásuvky a sám bol prekvapený z toho, že to vôbec funguje. Keď som poprosil nabíjačku tak zošúľal medené drôtiky ohrievača a nabíjačky k sebe a bola aj nabíjačka. Na koberci, kde som spal sme aj večerali. Keď som sa šiel večer umyť, upozornil ma, že umývadlo nefunguje, pretože raz sa jedna jeho dcéra umyla a nachladla, tak zastavil vodu. Iné umývadlo nemali.... Na noc ma chcel môj ubytovateľ zamknúť v tejto miestnosti, čo som mu vyhovoril, pretože toaleta bola až za dverami. Povedal mi, že to je u nich normálne, chráni rodinu.
Po ďalšej chladnej noci v púšti som sa zobudil, naraňajkoval, trocha umyl vodou čo mi ostala vo fľaši a vybral sa chytiť autobus. Ubytovateľ si samozrejme zaslúžil gaštany. Rozhodol som sa ísť autobusom, pretože to je jednak rýchlejšie a taktiež vie byť oveľa lacnejšie 😊. Posádka v autobuse bola zaujímavá, vysoko medzinárodná a dal som sa do reči s ľuďmi z rôznych končín sveta. Cestou som vnímal okolitú krajinu, kopce, ale aj nížiny, odlišné farby, žiadne stromy, iné pravidlá a podobne.
Wadi Musa
Autobusom som dorazil do Wadi Musa. Mestečko pred Petrou a vlastne vstupnou bránou do Petry. Jeden z najlacnejších hostelov bol boxtel, alebo aj box hostel. V zdieľanej izbe máte svoj vlastný box, kde sa zatvoríte a máte aspoň aký-taký pocit súkromia. Petru navštívi ročne okolo milión návštevníkov. Ja som už v tomto momente vedel, že Jordánci to isto využijú. Starostlivo som vyberal reštaurácie podľa google recenzií a už v podstate otrávený večným dohadovaním a zjednávaním ma milo prekvapilo keď som dostal čaj a dezert zadarmo. Objednal som si burger z ťavy a pokračoval v objavovaní. Ako som kráčal ulicou natrafil som na tradičné beduínske oblečenie a arabské šatky. Len tak zo srandy som sa opýtal na cenu a keďže to bolo naozaj lacné aj bez nejakého extra zjednávania, kúpil som si kabát aj arabskú šatku. Následne prišlo milé prekvapenie, miestny sa na mňa pozerali inak, usmievali sa na mňa, prihovárali sa mi, naprávali mi šatku, pozývali ma na čaj a dávali zľavy v reštauráciách. Nákup sa rozhodne oplatil. V hosteli v boxe oproti mal ubytovanie Čech, s ktorým sme vyšli na večeru, náš hostel mal totižto rooftop reštauráciu, odkiaľ bol krásny výhľad. Ešte spomeniem, že v celom meste bol jeden bar kde čapovali malé pivo za 8 eur a žiadny liquor shop.
Petra
Petra je taká, že kto vie, ten vie, a kto nevie, tak by mal navštíviť. Pred vstupnou bránou som stál už pred 6-stou, pretože som čítal na internete, že otvárajú o 6. Otvárali o 6:30, ale vďaka môjmu kabátu som už nemrzol... Do tohto historického mesta som vstúpil ako štvrtý turista v ten deň, ešte po tme. Každému odporúčam ísť tam o takomto čase. Pomaly, ako som kráčal úzkymi uličkami vytesanými medzi skaly, všetko okolo mňa menilo farbu. Od šedej, k tmavočervenej až k červeno- žltej. Nikoho som nevidel pred sebou, nikoho za sebou a predstavoval si, že som v dobe, kedy mesto prosperovalo a prinášam pozitívne ranné správy. V Petre som sa prechádzal s menšími prestávkami až do 16-tej. Jednoznačne jeden deň nestačí, aby ste si pozreli všetko... Veľmi sa mi páčil výstup až na „Vyhliadku na konci sveta“. V Petre to funguje tak, že keď sa obchodníci zobudia, sú všade. Nikdy v živote som neodmietol toľko ľudí ako počas sto metrovej prechádzky v Petre. Komerčné, otravné, smutné a dosť mi to pokazilo zážitok. Vystúpil som až k chrámu a šiel si pozrieť „Vyhliadku na konci sveta“. Tu som natrafil na jedného pána, od ktorého som čakal, že mi predá všetko možné, nemožné, ale namiesto toho ma len ponúkol čajom a povedal: „Take as much time as you want, just enjoy.” Užil som si výhľad, zjedol môj obed: tuniak so sladkými keksami. Nuž, nadpis na keksoch bol po arabsky.... Po ceste naspäť som už stretol milión ľudí, oveľa viac obchodníkov, oslov s turistami, ťavy.... Najlepší sú miestni podnikatelia, ktorí vás za 5 dinárov zoberú na nejaký pekný výhľad i keď ste v národnom parku a môžete tam ísť sami...
Amman
Poväčšine vyhľadávam veľké a hlavné mestá, pretože majú čo ponúknuť. Keď som vstúpil do Amánu, bolo to iné Jordánsko. Zrazu boli všade autá, rušné ulice, svetlá a dopravný chaos kam sa len človek pozrie. Vystúpil som na stanici a mal som pocit ako môj prvý deň v Aqabe. Opäť som intenzívne vnímal prostredie. Namieril som si to do centra, niekde na námestie, až kým som nezistil, že námestie vlastne nemajú. Centrum toho 4 miliónového mesta je len širšia cesta. Vybral som si samozrejme najlacnejší hostel, ale nemyslel som si, že to bude až také zlé... Vždy tvrdím, že nie je dôležité miesto, ale ľudia, prostredie a okolnosti. V tomto hosteli sa koncentrovali inšpiratívni ľudia, našťastie... Mesto som si vychutnával tak, ako by sa vychutnať malo. Navštívil som trh, reštaurácie, kaviarne, štvrte, bistrá, cukrárne,.... V hosteli som taktiež stretol Rein, dievča z Honkongu, ktoré mi tak povediac učarovalo a trávil som s ňou každú voľnú chvíľu. Hostel organizoval skupinové zájazdy a na jeden takýto som sa prihlásil. Na druhý deň som opúšťal Ammán s 2 Talianmi a Nemcom. Plán dňa bol navštíviť Madabu, Mount Nebo, Mŕtve More a Miesto Ježišovho krstu.
Madaba je nádherné mestečko, kde je viacero múzeí a nazýva sa taktiež aj mesto mozaík. Malebné uličky ma spolu s nemeckým kolegom tak očarili, že sme sa stratili a musel nás hľadať šofér... Po Madabe nasledovalo Mount Nebo. Komerčný aspekt známy už aj vám neobchádza ani kresťanské pamiatky, i keď si kúpite Jordan pass za takmer 100 eur platíte vstup na tento kopec. Najskôr som sa snažil načierno prepašovať cez turniket, ale chytil ma SBS-kár ☹. S nemeckým kolegom sme rezignovali a vyšli na kopec oproti. Vysoké to bolo podobne a kto vie, možno Mojžiš vyšiel tam a nie oproti. Mŕtve more bola opäť zaujímavé. Na pobreží je niekoľko spoplatnených pláži, ale aj verejných. Avšak aj na verejných plážach platíte. Keďže jazero je veľmi slané, musíte sa po okúpaní osprchovať, čo využili domáci a vypýtajú si od vás asi 5 dinárov. Najskôr 7, ale treba zjednať. Na pláži je milión odpadkov, ale sprcha tam je. Spolu s nemeckým kolegom sme opäť rezignovali a odmietli platiť. Jednoducho sme sa obliali vodou z fľaše a šli ďalej. Miestni nechápali, čudovali sa a nevedeli čo robiť... Posledný bod programu- Miesto Ježišovho krstu bola už len čerešnička na torte. Síce sme mali Jordan pas, ale nie správny. Na miesto krstu, priamo k rieke vedie cesta, ktorá je však zablokovaná. Prekročíte blokádu, zaplatíte 15 dinárov a k rieke vás vezme autobus.... Vtipné je že je to kresťanská pamiatka v moslimskej krajine. Ešte dodám, že v okolí odstránili len v roku 2019 tisícky nášľapných mín...
Po výlete nasledovalo objavovanie mesta s Rein. Bezstarostné fajčenie vodnej fajky, hľadanie lacných reštaurácií a rozhovory s miestnymi. Počas jedného nášho nočného výletu sme vymysleli výlet do Jerash, starovekého mesta založeného Alexandrom Macedónskym. Po dvoch nociach som zmenil hostel za druhý najlacnejší, i keď tam zas nebolo kúrenie... Hostel organizoval zájazd zo Jerash, ale ja, Rein a jeden Talian sme sa dohodli, že si zahráme „hru“ a pôjdeme hromadnou dopravou. Prvý autobus nás zobral na opačnú stranu, ako sme chceli. Šoférovi som dal plnú dlaň mincí nech si vyberie koľko treba, zobral si všetko okrem 50 euro centov.... Ako druhý spôsob dopravy sme zvolili taxík na inú autobusovú stanicu. Už teraz to vychádzalo drahšie ako organizovaný výlet cez môj hostel. Na druhej autobusovej stanici prišlo niečo, čo sme nečakali. Taxikári sa o nás takmer pobili... Prišli sme na stanicu, chceli autobus, ktorý avšak v ten deň nechodil. A tak sme začali medzi rôznymi taxikármi zjednávať cenu, čo ich naštvalo. Skončilo to vyliatou kávou, pľuvancami a nadávkami. Potom sa rozhodol taxikár, ktorý nás tam vzal, že nás zoberie inde a zavolá nám taxík až do Jerash. Jerash bol úžasný, málo komerčný, ruiny starovekého mesta. Celý deň sme strávili prehľadávaním tohto mesta, prechádzaním a predstavovaním ako to muselo niekedy v minulosti vyzerať.
Neskôr v Amáne som opäť objavoval zákutia mesta s Rein. Pivo Petra bolo v troch prevedeniach 8, 10, 13 %. Rozhodli sme sa ochutnať všetky možnosti. Keďže v Jordnánsku je zakázené piť alkohol na verejnosti, schovávali sme sa vo vchode do hostela. Ochutnali sme všetky jordnáske sladkosti, pozreli najznámejšie zákutia Amánu a pomaly som sa pripravoval na cestu domou.
Typícké jordánsko, pekné, len tie smeti...
V Ámane som si uvedomil jednu dôležitú vec. Ľudia v Jordnánsku sú veľmi zhovorčiví a je veľmi jednoduché sa s niekým zoznámiť. Stačí, že sedíte sami v reštaurácií, na lavičke, alebo len kráčate po ulici. Okrem komerčného aspektu sú tu miestni, ktorí nič nevyhľadávajú, len sa chcú zoznámiť, vyjsť si s vami na čaj, alebo sa len tak porozprávať.
V púšti som strávil noc v rezorte, kde bola aj skupinka turistov z Čiernej hory, práve s nimi som šiel taxíkom na letisko a celú cestu sme zdieľali naše zážitky 😊.
Gaštany:
Chlapec v aute, ktoré ma vyhodilo na najbližšej pumpe
Distribútor ľadu vo Wadi Rum
Distribútor ľadu vo Wadi Rum
Deti z Wadi Rum
Hostiteľ vo Wadi Rum
Beduín, v jeho domčeku som strávil noc
Rein
Nicole- pouličný umelec, s ktorým som býval v hosteli
Nemec z hostela, tento týpek prešiel na bicykli z Nemecka do Iránu
Zopár postrehov:
Taxíky na vás trúbia, stačí že máte ruksak, je to naozaj otravné, hlavne nenadväzujte očný kontakt
„Rule of thumb“ je zjednať cenu na 50%. Obchodníci sú často sklamaní, dokonca urazení ak sa nesnažíte zjednávať, je to hra a predpokladá sa, že si ju zahráte
Jordánsko je monarchia, nie je vhodné začínať konverzácie o monarchií, kráľovi a už vôbec nie sa vyjadrovať o kráľovskej rodine nejako povrchne, alebo ju urážať
Jordánsko je bezpečné, dá sa tu stopovať, treba si dávať pozor ako všade inde
Petru navštívi ročne milión turistov, kde sú ľudia tam vidia miestny zisk. To platí aj o Wadi rum, veľmi otravné
Bohužiaľ Jordánky nie je ľahké osloviť, väčšinou sú v rodine dohodnutí, kto si koho zoberie... I keď pár výnimiek sa nájde...
Petra je veľmi veľká, ak chcete stihnúť všetko čo ponúka, odporúčam tu stráviť aspoň dva dni. Náučné tabule sú v biednom stave, oplatí sa zabezpečiť si kvalitného sprievodcu
Jordánsko nie je lacná krajina, záleží aké máte štandardy, nároky a očakávania. Samozrejme zavážia cestovateľké a zjednávacie skúsenosti
