Úvod
Mestia -> Ušguli je snáď najznámejšia turistická trasa v Gruzínsku. Chce ju určite prejsť každý cestovateľ, ktorý tu prišiel za horami. Trasa začína v spomínanej Mestii, turistickom mestečku v horách. Nachádza sa v nadmorskej výške 1500 m.n.m.. V poslednej dobe si Gruzínci veľmi dobre uvedomujú možnosti využitia turistického ruchu a Mestia je krásne vybudovaná. Dostať sa tam ale nie je také jednoduché... Z hlavného mesta Tbilisi, kde sme bývali, trvá cesta 12 hodín lokálnou maršutkou, čo je typický gruzínsky minibus. Druhá možnosť je vziať si lokálne lietadlo, ktoré počas letnej sezóny lieta do Mestie z Tbilisi viackrát do týždňa. Isto odporúčam druhú možnosť, aj keď zabookovať lietadlo je takmer nemožné, pretože letenky sú v momente vypredané, predsa len v tej dobe stála letenka 25$. Nám sa nepodarilo kúpiť letenky, tak sme sa rozhodli ísť maršutkou...
Trasa Mestia -> Ušguli trvá maximálne 4 dni s dĺžkou 60km a čaká vás vyše 3km prevýšenia, samozrejme dá sa to s prehľadom prejsť aj za 2-3 dni, to však v tomto prostredí určite nechcete. Jednoducho je tam až moc pekne na takéto rýchle presuny :) . Cestou sa nachádza viacero guest-house-ov(penziónov?), ktoré stoja cca. 20€ na noc pre dvoch ľudí a niečo si priplatíte za jedlo. Domčeky sú väčšinou viacgeneračné domy s prerobeným poschodím pre návštevníkov, vždy sú upratané, dostatočne zariadené a ubytovatelia sú veľmi milí. Treba si zvyknúť na chladnejšie a vlhkejšie podmienky, čo miestni kompenzujú hrubými prikrývkami. Výhodou je, že na tejto trase nemusíte stanovať a nemusíte so sebou ťahať jedlo na 4 dni. My sme mali v pláne časť cesty stanovať a jednu noc ostať v domčeku.
1. Cesta
Maršutky v Gruzínsku sú celkom úsmevná záležitosť, objednávajú sa nejaký čas dopredu cez telefón a nikdy neviete, kde zohnať číslo. Väčšinou sme zašli zopár dní vopred na autobusovú stanicu a čísla si vypýtali, alebo zavolali nejakému taxikárovi ktorý nám niekedy v minulosti dal vizitku a poprosili ho o číslo na vodiča maršutky. Odchody autobusov sme sa taktiež dozvedeli najlepšie po teléfone, na stanici, poprípade z nejakého cestovateľského blogu, len tam nemusela byť informácia aktuálna. Jednoduchou ruštinou sa dohovoríte, po anglicky sme ani neskúšali. Maršutka rezervovaná, stan a karimatky zbalené, jedlo nakúpené, môžeme vyraziť.
Došli sme na stanicu, nasadli a išli, niet čo k tomu dodať až na spôsob šoférovania v Gruzínsku. To proste akceptujete alebo budete nervózne sedieť celú cestu. Tie obhiehačky, 4 auta na dvojprúdovke, myšičky, trúbenie, kravy v strede cesty, jazdy po poli.... O tom by som mohol napísať celý samostatný článok.
2. Mestia
Ako som spomínal Mestia je vybudované mestečko zasadené v údolí, vysoko v horách. Nachádza sa tu všetko od reštaurácií, po múzeá, vyhliadky, kino, obchody, hotely, penzióny.
Idea tohto výletu znela ideálne až došlo na moment, kedy som neskutočne ochorel. Mal som asi chrípku(dúfam) bral 3x denne tabletku od bolesti hlavy, cmúľal tabletky od bolesti hrdla a ešte aj soplík prišiel do toho. Katastrofa. Rozhodli sme sa pre zmenu plánu a zostať 2 noci v guest house v Mestii. Tess mala za úlohu vybrať krátku prechádzku po okolitých kopcoch.... Vedel som, že ženská perspektíva času je odlišná od tej mužskej, ale nečakal som, že sa budem v neskutočne premenlivom počasí trepať 8 hodín po totálne strmých kopcoch.... Výhľady však krásne, predsa len sme sa nachádzali medzi najvyššími vrchmi Kaukazu, obklopení lúkami, lesmi, ľadovcami.
Po skončení tejto milej prechádzky ma vyplo a padla aj idea cesty Mestia -> Ušguli. Prešli sme na plán B a vymysleli to nasledovne: Prespíme ešte jednu noc v Mestií, Patrik sa zázračne uzdraví, maršutkou sa odvezieme do Ušguli a odtiaľ prejdeme cez horský prechod Latakari do Chvelpi, presunieme sa teda z Hornej do Dolnej Svanetie.
Trasu sme plánovali sami, na internete sa dá nájsť veľké množstvo informácií ako aj táto mapa, podľa ktorej sme sa riadili celú túru. Úplne s prehľadom sa zaobídete aj s MapyCZ, na ktorých sa taktiež nachádza zvýraznená cesta- Ušguli-> Chvelpi.
3. Ušguli
Do Ušguli sme šli namiesto 4 dní, asi 2 hodiny maršutkou. Drahá záležitosť, pretože sa nedá kúpiť jednosmerná cesta, kto by to robil, však že? Vežičky, ktoré vidno na fotkách sú typické pre celý región- Svaneti. Ide o obranné obydlia, ktoré slúžili taktiež na pozorovanie okolia. Dorastajú do výšky 25m a nedá sa do nich dostať bez rebríka. Len v Ušguli je týchto vežičiek viac ako 200. Svani(obyvatelia regiónu Svaneti) postavili stovky takýchto vežičiek a podľa mňa sú ikonou regiónu, nikde inde som takéto vežičky nevidel. Svani boli do 30. rokov 20. storočia samostatné etnikum, ale ako súčasť stalinských represií voči malým národom sa začali považovať za Gruzíncov, čo trvá dodnes. Majú aj vlastný jazyk- Svančinu, ktorý nie je zrozumiteľný s Gruzínčinou.
Samotné Ušguli sa skladá z piatich sídiel- Zhibiani, Chubiani, Chajashi, Murqmeli, Lamjurishi, je to teda taká malá konglomerácia. V Ušguli žije okolo 200 ľudí.
Ušguli je jedno z najvyšších neustále obývaných sídiel Európy, nachádza sa vo výške cca. 2200 m.n.m.. Keďže sa jedná o miesto naozaj odrezané od sveta, človek sa tu cíti ako v rokoch dávno minulých.... Až na coca-cola stan v strede dedinky :) .
V Ušguli sme si dali moju obľúbenú gruzínsku polievku charčo, čo je taký gruzínsky guláš. Potúlali sme sa uličkami, prešli dedinku krížom- krážom a vydali sa na cestu do Dolných Svaniet.
4. Cesta do Chvelpi
Nasledovalo 5km strmého stúpania s 900m prevýšením, až na miesto, kde je vraj vhodné kempovať. Mierili sme na horský prechod Gorvashi. Cesta bola od začiatku nádherná, prešli sme nad dedinu, lesíkom a popri potokoch sme stúpali hore. V lesíku sme stretli prvú skupinku českých turistov. Za lesíkom nasledovali nekonečné polia rododendronu, usúdili sme, že to je taká kaukazká kosodrevina. V každom momente túry sa stačilo obzrieť za seba a mohli sme obdivovať najvyššie hory kaukazu, krásne zelené polia, zakvitnuté rododendrony, lúky až po biele vrcholky.
Pomaly sme sa dostavili na miesto vhodné na kempovanie. Všetko šlo ľahko, vody/ jedla sme mali dostatok, stan rozložený rýchlo a šli sme spať. No, ale takú noc, ako na tom mieste som ešte nezažil. Náš stan bol rozložený na vysokohorskej čistinke kde široko, ďaleko nič nebolo, a tým pádom bol aj najvyšším bodom na dosť veľkej ploche. V noci začala neskutočná búrka. Vždy si počítam čas medzi hromom a bleskom aby som zistil, či som v bezpečnej vzdialenosti, ale v tomto prípade to nebolo možné, ono ten čas bol žiadny. S priateľkou sme sa pozerali na seba(tak sa blýskalo, že sme sa videli) a rozmýšľali, čo robiť.... Keďže nám toho moc neostávalo tak sme čakali... A dočkali sme sa rána, kedy ešte chorí, nevyspatí a s úsmevom sme sa vydali ďalej.
Dorazili sme k horskému prechodu Gorvashi a po hrebeňoch sa začali presúvať k prechodu Latpari. Toto bolo odmenou za prvý deň strmého stúpania a búrkovú noc. Hrebeňovka bola nenáročná, sem-tam nás prekvapilo ľadovcové jazierko výhľady naozaj dychberúce. Jednoduchá a relatívne krátka trasa nám zabrala hodiny, pretože sme sa nevedeli vynadívať na okolie.
Latpari prechod spája Chelpi s Ušguli, nájdete tu jazierko, chatku a kostolík.
Nasledovalo asi 9 km neustále klesanie, ale s krásnymi výhľadmi tentokrát priamo pred nami. Tu sme stretli ďalších 2 českých turistov :).
Koniec dňa sme zakončili na čistinke, už na úrovni lesa. Opustili sme rododendronové háje a konečne si mohli opiecť špekačky, čo sme so sebou ťahali. Ako sme rozkladali stan, zastavila sa u nás skupinka českých turistov, či sa môžu zložiť na druhej strane čistinky :). Tú noc sme strávili v príjemnej spoločnosti. Ráno sme už len zišli cestu lesmi bez výhľadov až do Chvelpi.
5. Stopovanie Dolné Svaneti
Ďalší plán bol stopovať do Lentekhi, avšak čo sme nevedeli je, že vo Chvelpi je nič :) . Ak stopujem a nejde mi to, tak sa vydám dolu cestou, aby som mal aspoň pocit, že som sa niekde dostal. Po asi hodine sme stopli, lenže odviezli nás asi len 5 km. Idea stopovania už nevyzerala tak ružovo, ale to tak býva. Druhé auto bolo celkom šťastlivý úlovok, keďže sme sa viezli veeeľmi dlho na korbe a mohli obdivovať okolie.
Dokonca sme zastavili na nejakých miestach, pozreli si Lentekhi a taktiež vodiči boli veľmi milí. Tretie auto nás vzalo už priamo do Kutaisi, počas dlhého času v aute sme sa rozprávali o atrakciách v okolí ako je kaňon Martvili a moje obľúbené mestečko Tskaltubo, o ktorom napíšem neskôr.
V Kutaisi sme sa už iba posilnili gruzínskou kuchyňou a na stanici zobrali prvú maršutku domov- Tbilisi Tsereteli Ave,
6. Záver
Náš guesthouse v Mestií, pre predstavu:
Tento cestovateľský počin sme prežili a na ďalší týždeň sme sa vybrali stopovať južnú časť Gruzínska, ale o tom v ďalšom článku. Ak by ste mali nejaké otázky k trase, alebo Gruzínsku všeobecne, tak sa pýtajte :). Zatiaľ s pozdravom!
