Prečo to vlastne robíme?

Žijem v malom okresnom meste. Desať rokov som dobrovoľník v organizácii menom Informačné Centrum Mladých. Keď sa táto mimovládka kreovala, internet na Slovensku vlastne neexistoval. Okrem informovania o občianskych témach, právnej a psychologickej poradne v mnohých mestách, Topoľčianske ICM rozbehlo mnoho iných aktivít. Športových, voľnočasových, verejnoprospešných. Čo to znamená?
Napríklad Topoľčiansky polmaratón. Ak to veľmi nahrubo odhadnem, do dnešného dňa prebehlo certifikovanou traťou cca 10 000 bežcov. Alebo mnoho krúžkov, ktoré sa organizovali hlavne v 90-tych. Alebo zveľaďovanie zrúcaniny Topoľčianskeho hradu. Znamená to vlastnými rukami a chuťou prispieť k dobrej veci. Možno stojí za spomenutie príprava akcie Daruj hračku kamošovi. Usporiadavame každoročne zbierku opustených hračiek a knižiek, aby sme im našli deti, ktoré ich rozveselia. Už sme hračkám našli tisíce detí v detských domovoch z okolia, zo sociálne slabých rodín, taktiež sme hračkám našli deti z Azylového domu v Topoľčanoch.
Toto všetko je pekné, ale keby som len písal, ako sa prekonávame a makáme pre druhých, bol by to prázdny populizmus. Mohol by som opisovať polená, ktoré občas dostávame pod nohy. Malé mesto má aj malých ľudí. Nie preto píšem tento blog, a nie pre hrdinstvo robíme dobrovoľníkov. Viete už, čo z toho mám?
Okrem iného participujeme aj na veľkých udalostiach ako Deň narcisov alebo Modrý gombík. To znamená, že celý deň chodíme po meste a “otravujeme” ľudí. Na konci dňa nás bolia nohy, dostali sme párkrát vynadané, otlaky štípu, no vieme, že budúci rok do toho ideme znova. Je to trošku zvláštne, pravda?
Vďaka dobrovoľníctvu mám najlepšie zo svojich zážitkov. Toto všetko sú veci, ktoré vám zostanú v pamäti navždy. Všetky hodiny, ktoré som strávil na ICMku, všetky víkendy, ktoré som strávil s tými ľuďmi, všetky akcie, ktoré sme zorganizovali... Iba tu som sa mohol voziť na korbe otvorenej Avie v plnej prevádzke za stokilometrovej rýchlosti a natáčať sa pri tom na mobil. Iba tu som mohol byť o tretej ráno na nadjazde a plniť tam vodné zábrany. Iba tu som mohol byť na vrchole veže hradu, ktorý je pre verejnosť uzavretý. Iba tu som mohol vojsť s varnicou plnou kapustnice do stredu časti mesta, kam policajti chodia vo štvoriciach a odísť s úsmevom a dobrým pocitom.
Už mi rozumiete? Možno nie. Ale mnoho ľudí, ktorí chcú zažiť nezabudnuteľné zážitky mi rozumie a stretávajú sa. A je jedno, či to je v podkroví budovy bez elektriny a teplej vody alebo v pohodlnej a útulnej klubovničke. Vieme si spraviť atmosféru a chystať zas ďalšiu vec.
Už chápete, prečo to vlastne robíme?