Bolo to takmer pred dvesto rokmi.
Človek ale už od počiatku svojich dejín zanecháva po sebe spodobnenie svojho života. No nie každý má v sebe talent nakresliť to, čo vidí a cíti. Tak hľadá riešenia, ako svoju túžbu naplniť. A toto naplnenie vo veľkej miere poskytuje fotografia.
Poďme teda po poriadku.
Za všetkým hľadaj svetlo
Už v 5. storočí pred Kristom zaznamenal čínsky filozof Mo Ti, že lúč svetla prechádzajúci cez úzky otvor do tmavého prostredia, dokáže premietnuť obraz toho, čo obteká, na protiľahlú stranu.
Po ňom, naprieč storočiami, rad ďalších – Aristoteles, grécky matematik Theón z Alexandie, anglický prírodovedec a filozof Roger Bacon, alebo arabský astronóm Abu Ali Alhazen.
Camera obscura
je tesne uzatvorená skrinka, ktorá umožňuje sledovaný motív, dostatočne osvetlený, premietať cez objektív na matnicu.
Princíp camery obscury a práce s ňou podrobne opísal ako prvý taliansky génius Leonardo da Vinci okolo roku 1500. Inšpirovaný bol práve Alhazenovou prácou, ktorú rozvinul a spojil so svojimi hlbokými vedomosťami o optike a ľudskom oku. Grafický list s poznámkami a kresbami je súčasťou zbierky jeho rukopisov Codex Atlanticus. Naznačil tiež, že tento jav môže byť využívaný nielen na pozorovanie slnka, ale vhodný je aj pre umelcov. Spísal to ale v starom nárečí, a k tomu sprava doľava. Hoci boli jeho poznatky rozlúštené až o dve storočia neskôr, "prístroj", alebo skôr objav, otvoril dvere poznaniu, ktoré krok po kroku viedlo až k dnešnej fotografii.
Leonardov žiak Cesare Cesarino zverejnil opis camery obscury v roku 1521, v tlači vyobrazil lekár a matematik Reiner Gemma Frisius.
Camera obscura (toto pomenovanie získala až neskôr) stála na križovatke astronómie, geometrie, optiky, filozofie, mágie, aj umenia. Začalo sa o ňu zaujímať veľa vedcov. Vynálezca lodného kompasu Girolame Cardano navrhol do otvoru pre lepší obraz vložiť šošovku, v roku 1558 neapolský učenec a dramatik Batista Della Porta vylepšil otvor dokonca celou sústavou šošoviek a napísal o tom v tej dobe veľmi populárnu prácu. Jav nazval "obscurum cubiculum".
Benátsky duchovný Daniello Barbaro vyskúmal, že keď šošovky vhodne zacloní, získa ostrejší obraz. Matematik Ignazio Danti zase prišiel na to, že obraz, ktorý bol dovtedy hore nohami, obráti do správnej polohy tak, že pridá do optickej sústavy zrkadlo ...
Výraz camera obscura prvýkrát použil nemecký astronóm Johannes Kepler v roku 1604. Termín vychádza z latinčiny, v preklade je to tmavá komora.
Do začiatku 17. storočia to naozaj bola komora, nejaká miestnosť, čo veľmi obmedzovalo jej využitie maliarmi, ktorí pre verné zachovanie tvarov a perspektívy, obraz premietaný na plátno obkresľovali. Navyše, obraz bol nejasný a osoba, ktorá vstúpila do tejto miestnosti, musela počkať niekoľko minút, kým si oči zvykli a rozoznali ho.
Kepler prišiel s myšlienkou na prenosný prístroj. Zostrojil malý „stan“ a používal ho pri svojich zememeračských prácach, kedy premietal reliéf krajiny na kresliarsku dosku. Vylepšil tiež optickú sústavu, dá sa povedať, že vynašiel prvý teleobjektív a slnečnú clonu.
Prenosná camera obscura prešla rôznymi štádiami. Mala napríklad podobu krytých nosidiel, ktoré mali vo všetkých stenách malé otvory a vo vnútri papierové plochy na kreslenie. Nemec Kasper Schott zostrojil dve rôzne veľké skrinky, ktoré sa zasúvali do seba, s tubusom a šošovkami... Camera obscura sa za dvesto rokov od svojho vzniku vyvinula do podoby, ktorá sa už veľmi nedala vylepšovať.
Podenka
Celý vynález mal len jednu chybu. Obraz, ktorý svetlo premietalo, bol stále ako podenka. Zmizlo svetlo, zmizol aj obraz. Trvalo ešte približne ďalších sto rokov, kým sa na matnicu camery obscury miesto obyčajného papiera vložilo chemicky pripravené svetlocitlivé médium.
A tu sme pri našom francúzskom učencovi. Josef Nicéphore Niépce veľmi túžil premietnutý obraz zachovať. Neúnavne experimentoval s povrchom, na ktorý lúče dopadali. Pokúšal sa obraz zachytiť na kameň, sklo, či meď a natieral ich rôznymi chemikáliami. Chloridom strieborným, živicami aj levanduľovým olejom. Obrázky, ktoré získal, však rýchlo vybledli, alebo naopak, stmavli.
Bol to rok 1826, keď po 8 hodinovej expozícii vznikol na cínovej doske, natrenej asfaltovými živicami, obrázok jeho dvora. Asfalt pôsobením svetla stvrdol a vytvoril svetlé časti. Neosvetlený asfalt Niépce zmyl terpentínom a levanduľovým olejom. A prvá dochovaná fotografia - Pohľad na dvor v Gras, je na svete.
No ešte stále to nebola fotografia, akú dnes poznáme. Teraz prišli na rad okrem majstrov optiky a fyziky, aj učené hlavy chemikov.
O tom zase nabudúce...
Objav maľovania svetlom priťahoval ľudstvo ako magnet, pretože nutkanie zachytiť okolitý svet, seba, svojich blízkych bolo vždy veľké.
Také, že sa z fotografovania za 197 rokov od prvého, Niépceho ťarbavého obrázka, stal fenomén doby.
