Dnes, keď sa svetom šíria milióny fotografií denne, len máloktorí autori dokážu zanechať skutočnú a trvalú stopu.
Jedným z takýchto majstrov bol nepochybne brazílsky fotograf Sebastião Salgado (1944 – 2025). Jeho tvorba je nielen vizuálne ohromujúca, ale aj hlboko spoločensky angažovaná.
Prvýkrát som Salgada zaznamenala v roku 2005. Vtedy na Slovensku prebiehala výstava Workers. Bola unikátna nielen silnými obrazmi, ale aj tým, že bola „putovná“. Výstava bola inštalovaná priamo v troch špeciálne upravených poštových vozňoch – na koľajniciach sa tak pohybovala celá galéria.
Dodnes si pamätám, ako mi behali zimomriavky po tele. Jeho veľkoformátové fotografie ťažko pracujúcich ľudí nie sú len „estetickým“ záznamom. Šesť rokov fotografovania v 27 krajinách vydalo svedectvo o námahe, odhodlaní a často aj o utrpení. Predstavujú výzvu konfrontovať sa s nerovnosťami a nespravodlivosťou, ktoré vo svete pretrvávajú.
Okrem projektu Workers, ktorý patril medzi jeho najrozsiahlejšie, vytvoril Sebastiao Salgado aj ďalšie mimoriadne fotografické cykly. Jeho prvý väčší súbor fotografií Other Americas (1986) zachytáva život roľníkov a domorodých komunít v Latinskej Amerike. V rovnakom roku publikoval aj sériu Sahel: The End of the Road, silné svedectvo o hladomore v západnej Afrike. V 90. rokoch sa venoval globálnym presunom obyvateľstva – projekt Migrations (2000) mapuje vysídľovanie ľudí v dôsledku vojen, chudoby či klimatických zmien.
Salgadove fotografie boli takmer výlučne čiernobiele. Tento výber nebol náhodný – čiernobiela fotografia podľa neho lepšie odhaľuje podstatu a emóciu obrazu, odstraňuje rušivé farebné prvky a dodáva snímkam nadčasovosť. Začínal s analógovými zrkadlovkami ako Leica či Canon, a pracoval s čiernobielym filmom Kodak Tri-X 400. Neskôr prešiel na digitálnu techniku, no aj digitálne fotografie upravoval do čiernobielej, aby zachoval svoju charakteristickú estetiku a hlboký kontrast.
Za svoju tvorbu získal významné fotografické ocenenia, ktoré potvrdzovali, že patril medzi najvplyvnejších dokumentaristov sveta.
Kariéra Sebastiao Salgada bola poznačená neúnavnou snahou o zviditeľnenie osudov tých najzraniteľnejších. Okrem sociálneho dokumentu bol Salgado aj vášnivým ochrancom prírody. Jeho projekt Genesis je nádhernou poctou nedotknutej kráse našej planéty, ale zároveň aj naliehavým upozornením na jej krehkosť. Týmto dielom akoby uzatváral kruh – od utrpenia k nádeji, od devastácie k obnove.
Jeho práca v tomto smere nebola len umelecká, ale aj aktivistická – Salgado bol spolu s manželkou Léliou spoluzakladateľom Inštitútu Terra, ktorý sa venuje opätovnému zalesňovaniu a ekologickej obnove.
Inštitút Terra (Instituto Terra) sídli v štáte Minas Gerais v Brazílii. Ide o neziskovú organizáciu, ktorej prvotným cieľom bolo obnoviť zdevastovaný pozemok (rodinnú farmu Salgadovcov), ktorý bol v dôsledku odlesňovania a neudržateľného hospodárenia takmer bez vegetácie. Od svojho vzniku vysadili viac ako 2,7 milióna stromov a obnovili viac ako 600 hektárov pôvodného biotopu. Organizácia poskytuje kurzy a školenia pre poľnohospodárov, študentov a odborníkov v oblasti udržateľného rozvoja a ochrany prírody. Stala sa medzinárodným príkladom ekologickej obnovy – ukazuje, že aj silne poškodená krajina sa dá prinavrátiť k životu.
Sebastiao Salgado nebol len fotograf. Bol rozprávač, aktivista a svedomie našej doby. Jeho diela sú nadčasové a relevantné, neustále nám pripomínajú silu ľudského ducha, krásu našej planéty a naliehavú potrebu konať.
Pre moje oko dokonalé kompozície a umenie zachytiť toľko emócií ma nútili a stále nútia vracať sa k jeho tvorbe. Je métou, ktorá je pre mňa ťažko dosiahnuteľná, ale aj tak mimoriadne inšpiratívna. Najmä tým ďalším rozmerom, ktorý svojim fotografiám Salgado dával. Pretože to naozaj neboli len krásne snímky.
Dokument The Salt of the Earth sleduje Salgadovu životnú cestu – od fotografovania utrpenia až po projekt Genesis a environmentálnu obnovu s Inštitútom Terra. Film režírovali Wim Wenders a Salgadov syn Juliano Ribeiro Salgado
