Jedna odpoveď zaberie (podľa náročnosti) hodinu - dve úradníckeho času. Škrípala som zubami.
Premýšľala som, že ešte desať takých klientov ako Slavo a môžem si to rovno hodiť, lebo vyčleniť pár ľudí, čo budú iba a len odpovedať na podobné maily namiesto toho, aby chodili na súdy a na šetrenia neviem. A potom som začala čítať nielen jeho otázky, ale aj naše odpovede. Dozvedela som sa plus mínus akurát to, že rozhodovanie sociálnej pracovníčky môže byť individuálne. A že zastupujeme záujem dieťaťa, nie záujem rodiča. Že nie je našou povinnosťou robiť šetrenie na žiadosť rodiča.
Áno. Tak to je.
Keď budete žiadať na našom úrade o dávku v hmotnej núdzi, jasne vám povedia aké papiere máte priniesť. Keď požiadate o štatút chránenej dielne, dozviete sa aj to, čo k vám prídeme kontrolovať. Ale keď sa začnete rozvádzať, nebudete mať ani šajnu o tom, ako myslí sociálna pracovníčka, čo si u vás doma bude všímať a čo o vás povie na súde.
Nie je to o tých radových úradníkoch. Podľa mňa veľká väčšina z nich robí, čo môže. Je to o systéme, ktorý im nedáva jasné pravidlá.
Zbaviť sa Slava by v princípe malo byť jednoduché.
Úplne postačí, ak mu dáme na 7 základných otázok jasné odpovede, ktorých pravdivosť si bude môcť odkontrolovať v praxi.
Hm...Tak začnime.
1) Čo znamená v praxi veta: „Sociálny pracovník pri rozvode nezastupuje práva rodičov ale práva detí?"
Podľa mňa by to mohlo znamenať, že sociálny pracovník je akýmsi právnikom dieťaťa. Ale znamená to v praxi napríklad taký detail, že ako s prvým človekom v spore bude hovoriť s dieťaťom? Snívajte s nami. Taký prípad nepoznám. A pritom by to malo byť normálne. Veď si to otočme: ak sa sociálny pracovník stretne najskôr s rodičmi a až potom s deťmi, je to presne tak, akoby sa právnik matky najskôr o probléme svojej klientky rozprával s jej manželom a až potom s ňou.
„... chcel som byť aj s maminou aj s tatinom aj s tatinovou frajerkou, ale oni boli ako blázni, furt jačali. Teta, čo k nám prišla sa rozprávala s mamkou, ja som bol v izbe, potom sa ma sa spýtala na školu. Povedala, že by som mal robiť nejaký šport, aby som sa neflákal po uliciach. Potom sa ponáhľala, potom som ju už nevidel, akurát s tatkom sa vidím len každý druhý víkend. Tak to rozhodol súd.", povedal mi Vladko (13).
Od akého veku sa sociálny pracovník pýta na názor detí? A čo sa ich pýta?
„... spávali sme v pivnici v dome, mama nesmela ani do kuchyne. Keď som tete povedala, že ja sa otca bojím a nechcem sa s ním stretnúť povedala, že otca mám len jedného a toho mi nikto nenahradí. Ale aj tak sa teraz nestretávame.", povedala mi Zuzana (14).
Áno. Neexistuje presný postup, čo majú sociálni pracovníci mať pripravené pred tým, než vstúpia do súdnej siene, kde budú obhajovať záujem dieťaťa. Rozhodnutie, čo v nej povedia je na „individuálnom zvážení". Teda aké bude? Neviem.
2) Ako vyzerá tzv. „šetrenie" v domácnosti a čo na ňom sociálna pracovníčka uvidí?
„... ja si myslím, že je to dobré skontrolovať, ako to vyzerá, či má dieťa vlastný kútik, či tam nie je na palec špiny...", povedala Zdenka (7 rokov praxe).
Tak ja neviem: na jednej strane Zákon 305/2005 Z. z. hovorí o tom, že bytové podmienky nie sú dôvodom na odobratie dieťaťa, na druhej strane nazeráme do súkromia. Ak mama býva v garsónke a tatko v dome - kde budú lepšie podmienky? Ak je tato bordelár a mama puntičkárka - kde budú lepšie podmienky? Ak tato býva v dome, kde po záhrade behajú sliepky a je záchod „vzadu" a mama v novostavbe - kde budú lepšie podmienky?
„... u mojej ženy sa šetrenie robilo za posledný rok tri krát. Ja som sa domáhal, povedali mi, že nemajú čas." (Zdeno, 44)
Má ísť sociálna pracovníčka do bytu, len keď ju k tomu vyzve súd, alebo je to na nej, ku komu sa rozhodne ísť a ku komu nie? Áno. Neexistuje jednotná predloha, čo si majú sociálni pracovníci všimnúť. Rozhodnutie, čo bude napísané v správe je na „individuálnom zvážení". Teda aké bude? Neviem.
3) Ako sa určuje styk rodičov s deťmi?
Dodnes som neprišla na logiku toho mechanizmu. Dvaja ľudia spolu žijú napríklad 5 rokov v jednom byte a potom sa rozvedú. Zväčša je to tato, čo dostane súdom určený styk: „každý párny víkend", alebo „každú stredu od 14 do 16".
„... s tatom mám teraz úplne že dobrý vzťah. Keď sme spolu, už nechce aby som upratovala. Doma sa to s ním nedalo vydržať, samé zákazy.. teraz len chodíme na výlety a nakupovať. Senzačné je to.", povie Mirka (11).
Nič proti, ale z čoho vychádzame pri kreovaní modelov stretávania? Prečo je jeden rodič ten, čo má viac na pleciach „toho bežného" a druhý je „na sviatok"? Ako sa určuje rozloženie dní?
„... s tatom som každý týždeň vo štvrtok. Musel som prestať kôli tomu chodiť na výtvarku, lebo sa stretávame a nestíhame to.", povie Samo (9).
Áno. Neexistuje tabuľka, podľa ktorej by sa určoval kedy, koľko a za akých okolností. Rozhodnutie, aký bude návrh kolízneho opatrovníka je na jeho „individuálnom zvážení". Teda aké bude? Neviem.
4) Ako sa kreuje návrh výživného?
„... môj muž legálne zarábal cez 4.000 eur. Chcela som od neho na dve deti 700, ja som bola na materskej. Sociálna si sadla a povedala, že ona zďaleka nemá taký plat ako ja chcem výživné a že deti nepotrebujú žiť v luxuse.", povedala Beata (37).
Životná úroveň detí by plus mínus mala byť podobná životnej úrovni rodičov. Hm.. Ktorého z rodičov?
Pozerala som sa na tú sťažnosť ako puk. Štátny úradník mi písal, že sociálna pracovníčka navrhla, aby platil namiesto doterajších 250, 400 eur výživné. Plat štátneho úradníka bol v priemere 620 na výplatnej páske. Byt stál 150. Bolo to tak. Na život by mu ostalo 70 eur a to boli dvaja synovia s ním minimálne 10 dní v mesiaci„... no, ja si myslím, že keby sa viac snažil, tak by mohol mať aj druhú robotu.", povedala Monika (36) „A vy máte druhú robotu?", spýtala som sa. „Nie. Ja som predsa v štátnej službe. A som tak unavená, keď prídem z roboty, že by som ani nič nezvládla."
Áno. Neexistuje tabuľka, podľa ktorej by sa určovalo podľa výšky príjmu, alebo podľa možností a schopností výživné. Návrh úradu je na „individuálnom zvážení" kolízneho opatrovníka. Teda aký bude? Neviem.
5) Čo môže sociálny pracovník pri rozvode vôbec efektívne pomôcť?
Bežné rozvody nie sú tragédiami. Väčšina z nás sa dohodne aj bez zásahu sociálky. Ale sú ľudia, čo už nevedia ako ďalej, súdy trvajú dlho a tak prichádzajú na úrad.
„... prosila som, plakala som. Nie. Vedela som, čo sa stane. Muž zobral deti a odišli do Austrálie. Rok som behala, kým som ich našla. A pritom sme to tušili vopred, preto som pýtala aby podali predbežné opatrenie na zverenie. Povedali mi, nech nepanikárim. Boli jediní, čo to mohli urobiť - 24 hodinové predbežko môže podať len sociálka a ja som vedela že odletia. Potom o týždeň, keď som kričala, že nemám deti ani peniaze na cestu, mi povedali, že už s tým nič nemajú a mám sa obrátiť na centrum pre medzinárodno právnu ochranu...", povedala Viera (27)
Áno. Je na „individuálnom zvážení" kolízneho opatrovníka, kedy sa rozhodne konať a ako situáciu vyhodnotí. Kľudne to zveličenie môže vyzerať tak, že dve takmer rovnaké socky sa pozerajú na človeka s dieťaťom a britvou. Jedna uvidí, že človek dieťa učí bezpečne držať nebezpečnú vec, tá druhá ako ten človek to dieťa reže. Ktorá má pravdu? Neviem.
6) Ako v praxi vyzerá obhajoba práv dieťaťa?
Koľko sociálnych pracovníkov sa odvoláva voči rozsudkom, ktoré sú vynesené, ale s ktorými z hľadiska práv detí, čo zastupujú, nesúhlasia?
„... no, ja som to skúsila raz: vedela, že je to zlé rozhodnutie a to dievčatko tak nebude šťastné. Tak som pripravila odvolanie. Bach. Sťažnosť od otca. Potom po mne kričala vedúca oddelenia, že sa bude hodnotiť podľa toho, koľko na koho príde sťaźností. A odobrala mi spis. Viac som sa neodvolala.", povedala Aja (51).
Áno. Rozhodnutie, či sa úrad odvolá, ak rozhodnutie súdu nekorešponduje s našimi podkladmi je na „individuálnom zvážení" kolízneho opatrovníka. Bude záležať na jeho osobnej odvahe a na tom, či pôjde kvôli cudziemu dieťaťu do konfliktu s jeho rodičmi. Aké teda bude rozhodnutie? Neviem.
7) Ak úrad zastupuje dieťa a nie rodičov môžu tieto deti napadnúť rozhodnutie svojho sociálneho pracovníka ako administratívnej autority a kde?
„... tá teta povedala, že proste nebude súhlasiť s tým, aby som býval u otca. Že dramatizujem. Ale mama má nového priateľa a je to fakt strašne zlé. Tak som chcel, aby som sa mohol rozprávať s niekým iným. Ale mama mi povedala, že to nejde a že si to vybaví.", povedal Dano (13)
Ak dieťa zistí, že kolízny opatrovník hovorí niečo iné, než je pre neho dobré - ako môže napadnúť jeho profesionalitu? Iba cez rodiča. A ako to zistiť, že sa v kauze deje niečo proti právam dieťaťa? Ak sú to len signály a rozhodnutie súdu nepadlo, alebo sa nič nestane - tak asi nijako.
Jeden z klientov nášho úradu mi raz napísal: „... štát by sa mal brániť vecne: koniec koncov má poučovaciu a informačnú povinnosť, ktorú asi zanedbal, ak si občan svoje práva neuplatnil. Viem že viacerí by sa mohli domáhať svojich práv na súde, ale to je spravodlivosť de facto len pre vzdelaných, odvážnych, drzých. Kto už mal poskytnúť rady nevzdelaným, zakríknutým, slušným ak nie úrad?"
Deti sú malí občania. A ich práva sú ľudskými právami. Ibaže sa ich nemôžu domáhať na súde. Áno. Rozhodnutie, či ten istý sociálny pracovník bude zastupovať dieťa aj keď to dieťa kričí, že ho zastupuje zle, je na tom istom úrade, na tom istom oddelení. Aké bude? Neviem.
Slavo je možno otravný, ale hovorí jasne: „Dajte mi do rúk pravidlá a prestanem do toho pichať."
Čo viem zmerať, to viem riadiť. Čo zmerať neviem, za to nechcem niesť zodpovednosť. A tak sa budem stále pýtať, čo s tým. Čím nejasnejšie odpovede budem dostávať, tým budú moje otázky hlasnejšie a častejšie.
Nie je to o tých radových úradníkoch. Podľa mňa veľká väčšina robí, čo môže. Je to o systéme, ktorý im nedáva jasné pravidlá. A to - a nič iné - je nafigu. Lebo ak sa štát rozhodol, že bude cez štátnych úradníkov rozhodovať o osudoch detí, musí tým úradníkom dať do ruky také prostriedky, ktoré sú jasne definované, ktoré sú verejne známe a nie iba čakať, čo si sami vyrobia.
Mená klientov a sociálnych pracovníkov boli zmenené. Ich výroky nie.
