Najradšej by som tú Petru prefackala.
Ak niečo nemám rada, je to obchádzanie pravidiel.
Baštrngovanie citmi. Priamy výber detí. Čo je toto za hra? Dva roky brať plat a keď sa zjavia žiadatelia z poradovníka, tak ich predbehnúť, lebo to dieťa „nedokážem" pustiť a mám k nemu emocionálne väzby?
Ako úradníci si v tejto chvíli dokážeme ustáť proces. Vieme sa kvalifikovane odvolať proti rozhodnutiu súdu. Dokážeme, že v prehľade máme desiatky ľudí, čo „legálne" čakajú na dvojročné krásne dievčatká.
Ale mne v ústach ostáva taká zvlášna pachuť, pretože Adrika bola do poradovníka, v ktorom sa mala zoznámiť s „ľuďmi navždy", zapísaná pred mesiacom. Osvojiteľná je už rok a pol.
Kde bola doteraz? V šuflíku.
Myslela som si, že zapísanie dieťaťa, o ktoré sa jeho rodičia nevedia, nechcú, alebo nemôžu starať do prehľadu detí vhodných do pestúnstva alebo do adopcie je v podstate jednoduchý úradný úkon: kopa zosumarizovaných správ - lekárska, psychologická, sociálna. Zopár rozhodnutí súdu. Pár fotiek - tvár, profil, celá postava, video o tom, čo dieťa rado robí. A potom už stačí len dodržať termíny: 2 týždne hľadá úrad novú rodinu medzi tými, čo sú zapísaní v prehľade žiadateľov o adopciu či pestúnsku starostlivosť v kraji, kde dieťa žije, ak sa nikto nenájde, tak ďalšie dva týždne hľadajú akreditované mimovládne organizácie a ďalšie 2 týždne úrady na celom Slovensku.
Každého pol roka sa dokumentácia aktualizuje a celý proces začína znova.
Myslela som si, že v prehľade je každé dieťa, ktoré je umiestnené do detského domova, s výnimkou detí, ktoré jasne povedia, napríklad: „Nie, nechcem ísť k cudzím ľuďom, pretože nech je tato aký je, ľúbim ho a počkám, kým to bude lepšie tu."
Hm...
Adrika tam nebola. Niekto rozhodol, že „neodporúča adopciu z dôvodu zdravotného stavu".
Spýtala som sa a dostala som odpoveď: „... viete my zvažujeme - keď je to napríklad dieťa s alergiou, tak tam nie je o čom diskutovať. To musí ísť do prehľadu. Ale keď je tam zlá prognóza a je to dieťa napríklad s onkologickým ochorením, alebo s HIV, tak tam zvažujeme, či je to vhodné..."
Takže podľa úradného názoru choré dieťa môže žiť v byte profesionálneho rodiča, ktorý je zamestnancom detského domova, ale v byte pestúnov, alebo adoptívnych rodičov, ktorí by ho chceli nie?
Chcela som kričať (a asi som aj kričala). Nech mi teda niekto ukáže v Dohovore o právach dieťaťa, že decko s alergiou, či predkusom má právo na rodinu a decko s rakovinou nie. Kde je taký zoznam chorôb?
Prečo nehľadáme rodinu každému dieťaťu, čo trčí v detskom domove?
Prvý raz mi totiž začala svietiť kontrolka pred troma rokmi. Niečo som hovorila do telky za tím profesionálnych rodičov, ktorý som vtedy viedla a za mnou sa na deke povaľovali dvojčatá s rozostrenými hlavami - nebolo vidieť tváričky, iba to, že sú to mrňatá. O tri dni mi volala Marta: že ona strašne túži už roky po dvojčatách, je zapísaná v prehľade ako pestúnka, ale že u nich na úrade jej povedali, že dvojčatá v prehľade nie sú. Po Marte volala ešte Jana a Petra. Aj tie túžili po dvojčatách. Ale my sme dokumentáciu mali, nafotené, natočené deti boli, lekársky posudok, sociálna správa, psychologické spracované... všetko dávno odoslané.
Spustili sme pátraciu akciu.
Hej, happy end sa konal - dvojčatá už tretí rok žijú u Marty.
Vtedy mi bolo v podstate šuba fuk, kedy odišla dokumentáciu zo šuflíka do poradovníka.
Dnes mi to fuk nie je, pretože za ten bratislavský systém zodpovedám.
U mňa je nevýhoda, že veľa detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou poznám po mene, poznám ich tváre. Poznám ich rodičov, čo boli mojimi klientami. Poznám profesionálnych rodičov, čo sa o nich starajú.
A tak už pár mesiacov šikanujem našich ľudí na úrade tabuľkami.
V tých tabuľkách musia byť všetky deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou - kedy prišli do systému. Kedy sme im spracovali dokumentáciu. Kedy sa začali ponúkať. Keď nie sú v prehľade, prečo nie sú v prehľade.
Viem, že je to otravné.
Ale deti, čo ich z moci úradnej berieme do detských domovov majú namiesto fotoalbumu šanón. Mali by mať pocit, keď do neho po rokoch nazrú, že ľuďom, čo sa točili okolo ich osudu, na nich záležalo.
A stále si myslím si, že sociálno právna ochrana detí nie je terapia ale úradný výkon s presnými hranicami s pravidlami.
Každé dieťa, čo sa nevráti domov - k svojim biologickým rodičom by malo byť v prehľade.
Nevadí mi, ak hľadáme a nenájdeme pre deti rodičov. Stane sa. Lebo tie deti sú také aké sú. A my dosplí sme takí akí sme - chceme mať dokonalé aj vlastné deti, nieto ešte "darované. Ale nikdy nepripustím, aby sme sa o to aspoň nepokúsili.
Nepripustím, že je dovolené z moci úradnej hrať sa na Boha a vopred určiť „ty máš šancu" ísť do "rodiny navždy" a „ty ju nemáš".
Stále pred sebou vidím jedného Petra (17), čo mi raz povedal: „... deti nie sú igelitky. "
Nezaradiť dieťa do prehľadu detí, ktorým sa hľadá náhradná rodina znamená obmedziť jeho práva.
Svojim deťom by sme to neurobili.
