V skratke: keď bol človek vo väzení viac ako 30 dní, môže sa cestou domov zastaviť na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a požiadať oň. V roku 2011 bola jeho maximálna výška stanovená na 74,15 eur. Klient nemusí dostať celú sumu. Rozhodnutie „koľko" je v rukách sociálnej kurátorky, ktorá „zváži" podľa toho, čo klient uvedie do žiadosti a v rozhovore. Úrad platí v hotovosti, často okamžite.
Na tom príspevku nie je nič zlé: ľudia sa vracajú z basy idú často „nikam", niekedy im peniaze z úložky stačia ledva na cestu domov. Nemajú občiansky, zohnať prácu potrvá mesiace, dostať dávku v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie týždne. Je dobré, ak majú v prvých dňoch čo jesť, čo si obliecť, kde sa vyspať bez toho, aby museli (znova) kradnúť.
Zvláštny je spôsob, akým sa tento príspevok poskytuje.
Áno. V zákone je napísané: „zohľadňujú sa úložné a ďalšie finančné prostriedky vyplatené pri prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby" alebo "poskytuje sa v peňažnej forma, vecnej forme alebo v kombinovanej forme.". Fikcia. 350 otvorených spisov na 1 pracovníka. Úrady práce nemajú žiadne sklady oblečenia, žiadne vlastné nocľahárne - takže zháňať ešte jedlo a oblečenie a ubytovanie z hodiny na hodinu jednoducho nedokážu. Úradná pokladnica je ale otvorená stále, keď v nej nie je nič, stačí aby ekonómka prešla cez ulicu a nadotovala ju. Sociálnej kurátorke ostane tak iba nájsť odpoveď na otázku "koľko".
Keď mi to došlo, pýtala som sa kolegyne:
„Vysvetli mi, na základe čoho rozhoduješ o výške príspevku?"
„To je individuálne."
„Čo to je „individuálne"? Tu máš dve svoje rozhodnutia - tu ti svoj príbeh ponúkol človek v obleku, tu bezdomovec. Obaja boli v base 2 roky, obaja dostali na cestu plus mínus po 30 euro, obaja chceli na to isté - na občiansky, na hygienu, na iné veci osobnej spotreby. U oboch si rozhodla zo dňa na deň. Oblek dostal 74, trhan 30. Oblek sa vracal domov, trhan na ulicu. Chcem len vedieť prečo dostali rozdielne sumy."
„No, veď ti hovorím, že to je na zvážení každého prípadu. Nepamätám sa, ale myslím, že z toho druhého ťahal alkohol."
Fakt si z vás nestrieľam. Fakt sa to stalo.
Najhoršie pre mňa je to, že štát ničím nežiada zdokladovať použitie peňazí, ktoré (snáď v dobrej viere) vydáva. Myslím, že by som lepšie spláchla, keby sa každý klient musel týždeň po vyplatení príspevku vrátiť a doniesť účtenky na čo ho použil. Aj za cenu, že by na nich bola vodka na zahriatie alebo značková košeľa.
Pretože tak by som aspoň mohla analyzovať nejaké obdobie, napríklad rok a povedať: „... neblbnime, zrušme to, veď tri štvrtiny tých prachov aj tak prechlastajú, dajme ich na niečo normálne a kúpme radšej pre nich tendrom službu a dohodnime sa s útulkami, charitami a tak", alebo naopak by som každému, kto začne vykrikovať, že na „normálnych ľudí nikto nedá na nič a na basistov máme dosť" povedať: „ale! je to dobrý nástroj, lebo polovica sa použije na vybavenie dokladov a tá druhá na nocľahárne".
Teraz viem len to, „koľko sme zo štátnej kasy zaplatili".
Nemám šajn, za čo.
Štátne peniaze ma asi nikdy neprestanú prekvapovať. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave minulý rok vyplatil resocializačný príspevok 341 klientom v celkovej výške 20.696 eur. V rozpočte odboru sociálnych vecí sú to necelé 0,2 promile z ročného objemu rôznych dávok. Netrúfam si odhadnúť, koľko to bolo na celom Slovensku.
Hm. Drobné na dne štátnej kasy. Môžem dobre spávať. Prejdeme s tými subjektívnymi rozhodnutiami cez každú kontrolu, lebo zákon je už raz taký - dovoľuje nám rozhodnúť podľa toho, ako sa vyspíme, pardón, ako zvážime.
Týždeň sme sa v tom príspevku vŕtali, týždeň sme porovnávali klienta s klientom - a nenašli sme systém prečo Jožkovi toľko, Adrike inak a Vladovi nič.
Áno. Odo dnes máme stanovené u tohto príspevku prvé vnútorné pravidlá komu, koľko, na čo.
To bude zasa kriku.
* podľa § 70 Zákona o sociálno právnej ochrane detí a sociálnej kuratele.
