Za každou takou „zmenou“ stoja ľudia, ktorí majú mená a tváre. Na našom úrade je ich takmer tristo. Možno si myslia, že nevidím, ako pracujú. Ale ja kráčam denne po tých chodbách a „nahrávam“ – niečo započujem, niečo si vypýtam.
Hm... som taká zberateľka situácii a slov.
A teraz za úlomky z tej zbierky ďakujem...
Ďakujem tej pani vo veku mojej maminy z oddelenia štátnych sociálnych dávok, čo mi dnes povedala: „... pani riaditeľka, pozor, nenechajte si nahovoriť, že tá naša preťaženosť a únava je len o počte spisov – je to najmä o tom, ako to zorganizujeme a akú zodpovednosť nám necháte.“ Ďakujem sociálnym pracovníčkam, ktoré mi povedali: „... viete, vy si asi myslíte, že sme byrokrati...“, ale ja som v ich spise našla len to, že nedovolili „priamy výber“ dieťaťa mimo poradovník: jednoducho si „byrokraticky“ stáli za tým, že hľadáme vhodných rodičov pre dieťa, nie vhodné dieťa pre rodičov. Nič by sa nebolo stalo, keby boli pred pol rokom, alebo v pondelok „uhli“ – veď: kto by veril úradníkom. Takto musia riešiť problém. A ďakujem tým dámam z odboru služieb zamestnanosti, ktoré namiesto toho, aby „kňučali“, že obstarávania trvajú dlho a klienti sú nervózni, lebo chcú riešiť svoju situáciu, prišli a povedali, že „... viete čo? Tak my ten informačný rýchlokurz o založení živnosti zorganizujeme síce narýchlo, ale ešte v tomto roku vlastnými silami. Nenecháme ich ďalší mesiac stáť.“ A naozaj to urobili: 250 ľudí z Bratislavy a okolia začína s ich pomocou podnikať... A urobili bez eura. Jednoducho cítili potrebu pomôcť klientom. A ďakujem aj informatikom, ktorí pri organizačných zmenách prišli o 30% z tímu: a napriek tomu mi ich šéf, čo sa nespráva ako „šéf“, predvčerom na otázku ako to zvládajú povedal: „... veď poznáte ITčkarov. Keď robíme, tak robíme...“ Ďakujem tým strohým paniam ekonómkam, ktoré prijali nové pravidlá hry, ktoré im komplikujú zabehanú rutinu: iste - mať všetko, čo nie je tajné verejné, je pracné a trvá to dlhšie a je ich od novembra menej. A napriek tomu mi na tie pracné veci, ktoré im ukladám, povedia: „Áno - toto má logiku.“ Ďakujem tomu mladému právnikovi, ktorý mi vo chvíli, kedy sa mi triasli ruky a žalúdok, nebola som si istá správnosťou procesu a tajne volala dvadsiatemu konzultantovi, či „naozaj takto“, povedal: „... nebojte sa. Ručím za to.“ a ja som vedela, že nebudem počuť to úradnícke: "... to ja nie, to pani riaditeľka" a mohla som ísť ďalej. Ďakujem tým dámam, ktoré za mnou prišli, ukázali na meno na zozname prepúšťaných a povedali: „... ak toto podpíšete, podpíšete jedno veľké svinstvo.“, aj keď vedeli, že budem ľahostajná, lebo s "týmto človekom" som v minulosti mala verejné odborné spory. Ale ja som vďaka nim v tej chvíli pochopila, že to začíname „mať“, že kľúčoví ľudia nie sú ustrašení, že mi začínajú papuľovať, že nechcú fungovať na „chodbových rečiach“ ale naozaj chcú otvorenú komunikáciu. A ďakujem aj pánovi doktorovi z nášho tímu, za slová: „... som presvedčený o tom, že ma klientka „neukecala“, má nárok na kompenzáciu aj keď je to hraničné.“, ktoré vyslovil aj keď sa od neho očakávalo iné. (Tá klientka mi následne napísala: "... je mi z duše jedno, či to dostanem, alebo nie. Potrebujem mať len pocit zákonnosti.") A, aj keď som si ani v najdivokejších snoch nemyslela, že toto raz verejne napíšem, naozaj ďakujem „našej“ odborovej predáčke, že na našom úrade odbory neboli brzdou procesov zoštíhlenia verejnej správy, ale partnerom na vyjednávanie a garantom, že zmeny sa nestanú čistkou a že veci budú mať hlavu a pätu. Neuhla mi ani o milimeter, ale povedala mi: „... hľadajme dobré riešenie pre úrad.“...
Kráčam denne po tých chodbách.
A viem, že život sa skladá z maličkostí - zo situácií a zo slov.
Tento blog by bol pridlhý, keby som vypísala všetky, ktoré mi dávajú nádej, že veci môžu byť dobré.
Za tie ďakujem...
A ďakujem aj tomu pánovi, ktorý sa ma v utorok spýtal: „... chcete robiť nové veci so starými ľuďmi? To oni majú byť nositelia nových nápadov?“ Zakoktala som sa a vlastne som neodpovedala, lebo som nechcela vyzerať ako stará štruktúra či bojko. Tak mu odpovedám teraz písomne: „Áno. Chcem spolupracovať s tými ľuďmi, ktorí tu robia dlhšie, vedia robiť, ovládajú procesy a robia kvalitne a je sa čo od nich naučiť.“ Viem, že mám úrad plný takých ľudí. A viem že je tu aj dosť priestoru na prijatie ďalších.
Možno som naivná a tá naivita mi (koľký už raz?) o chvíľu zlomí väzy.
Ale možno stačí dať ľuďom priestor a príležitosť a zodpovednosť.
A tak ďakujem všetkým férovým ľuďom z "nášho" úradu a želám im spokojné prežitie vianočných sviatkov a v novom roku 2011 splnenie všetkých dobrých snov... možno aj tých, ktoré máme spoločné: o dobrom servise pre klientov a dobrých tímoch.
