Hej. Často zúrim nad úradníckou slepotou (aj tou vlastnou) a potom sedím nad tými príbehmi, vpísanými do úradných záznamov, rozhodnutí, odvolaní, uznesení, záznamov z kontrol a dochádza mi, ako veľmi to nie je o tých radových úradníkoch, ktorí by mali vidieť, ale o tom, aké okuliare im štát nasadí na nos.
Úradnícke okuliare by mali byť zložené z dvoch častí - dobrého zákona, dobrého vykonávacieho predpisu a dobrého systému kontroly.
V praxi?
„Pozrite sa na to.", povedala mi Marcela. „Tu na oddelení aktívnej politiky služieb zamestnanosti sme platili chránenej dielni za to, že tento znevýhodnený človek môže dôstojne pracovať, že má svojho pracovného asistenta a tu na oddelení kompenzácii sme tomu istému človeku platili osobného asistenta - v tých istých časoch len na inom mieste, dokonca v inom meste, s dôverou, že sa o toho istého človeka staral. Tak kde vlastne ten človek bol - v chránenej dielni, alebo doma - a ktorá platba je neoprávnená?"
Pozerala som sa na tie duplicitné dochádzkové listy, počítala som duplicitne vyplatené peniaze, prskala som, špekulovala kto za to môže a dochádzalo mi, že príbehy o štátnych prachoch budú nekonečným seriálom.
Po roku a pol viem, že kde na úrade stúpim, tam nájdem priestor, v ktorom sa dá ľahko a neoprávnene získať výhoda a peniaze - niekde sa dá starať o vlastné dieťa a pritom sa dohodnúť pol na pol so susedou, ktorá ho „akože" opatruje na živnosť a účtovať príspevok na službu starostlivosti o dieťa, inde si môžete preplatiť účtenky za taxík, akože na prepravu znevýhodneného strýka, čo z bytu nevyšiel už roky, alebo si pre dávku v hmotnej chodiť na svojom grand cherokee... Slabo dokladované, nepreskúmateľné. Cestičky ako sa to dá, nenájdete, keď ste vonku. Musíte byť v systéme, aby ste uvideli trasu.
Keď vybočenie zo systému, my úradníci, nájdeme - a to zvyčajne vtedy, keď klient urobí chybu, tak to vymôžeme do štátnej kasy späť, podáme trestné oznámenie, veď nech sa deje, čo sa má diať. Horšie je to, čo sa vyvalí, keď sa rozhodneme, že už stačilo a že sa nám nestačí pozerať na jedného - dvoch potrestaných, náhodných podvodníkov alebo smoliarov a začneme pátrať po tom, ako vlastne celý ten obrovský mlynček na peniaze funguje.
„Kde máme zoznam pracovných asistentov? Celobratislavský. Lepšie celoslovenský", spýtala som sa. „Taký neexistuje.", Marcela na to. Prehltla som a zavolala som Zdenku. Z oddelenia kompenzácii. „Máme zoznam osobných asistentov? Celobratislavský. Lepšie celoslovenský?" „A vy ste odkiaľ?", zasmiala sa. „Nič také neexistuje."„Takže my jednému človeku dávame peniaze niekoľkých druhov, priznávame ich na niekoľkých oddeleniach a vzájomne o tom nemusíme vedieť?"„Asi tak.", prikývli „moje" úradníčky.
Jednoduchá sčotka, ktorú by počítač vypľul po zadaní mena a rodného čísla klienta a ktorá by ukázala, koľko ktorý človek dostal štátnych prostriedkov v tejto chvíli neexistuje. Databáz je veľa, každá funguje samostatne. Asi sa všetci spoliehajú na to, že keď bude treba, alebo keď sa náhodne o niečom dozvieme, vieme to, my úradníci, ručne popárovať.
S informáciou, ako je táto, sa dajú robiť divy.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v minulom roku vyplatil na úhradu prevádzkových nákladov 392 chráneným dielňam 691.503,43 eur. 44 pracovným asistentom sme priznali 263.561 eur - v tom istom roku sme vyplatili aj 4.270.394,75 eur na osobných asistentov.
Všetko v dobrej viere, že tieto peniaze pomôžu znevýhodneným ľuďom žiť dôstojný život. V momente, keď som narazila na prvý podvod a potom na ďalší, roztriasli sa mi z tej sumy ruky.
Aj z tej zodpovednosti.
Zle nastavený, neprehľadný systém, do ktorého vidí len úzky okruh ľudí, vyvoláva veľký priestor pre manipuláciu.
A tak som sa začala radiť.
Hovorila som si - načo písať kade tade po blogu, poďme len pekne formálnou cestou v systéme a s klientami systému. Konzultovať, dokladovať, zdôvodňovať.
Zdalo sa mi, že na našom úrade, ale aj s ľuďmi z mimovládiek aj z komerčného sektora ako prijímateľmi prostriedkov hovoríme jazykom jedného kmeňa. Chceli by sme menej byrokracie a jasné pravidlá.
A štát? Štát je super. Prijal nové opatrenia. A nový zákon.
Od septembra 2011 sa už osobná asistencia nevykazuje „od - do" každý deň - ako pracovná činnosť. Stačí ak osobný asistent do formulára, ktorý je prílohou č. 16 Zákona 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ŤZP a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení Zákona 551/2010 Z. z. v znení Zákona 180/2011 Z. z. uvedie jedným číslom celkový počet hodín za mesiac.
Papier, na základe ktorého sme pustili milióny má hore meno a priezvisko, pod tým iniciály človeka, pre ktorého osobný asistent pracuje, riadok č. 6 sa pýta na Odpracované hodiny osobnej asistencie. Klient odpovedá v jednom riadku. Napríklad: 168 hodín. Alebo 214 hodín. Alebo 80 hodín.
Nepreskúmateľné. Neoveriteľné.
Váľala som sa od smiechu (a od zúfalstva).
Štát znížil byrokraciu a ja - štátna úradníčka - od septembra 2011 už nemám šancu uvidieť, či ma niekto neklame a nevykazuje si v tých istých časoch činnosť na dvoch miestach. Či nie je v nejakej inej práci. Či nie je v nejakom inom meste.
Stratila sa možnosť krížovej kontroly.
Je to ako mať namerané dioptrie + 16 a nenosiť z frajeriny okuliare.
S informáciou, ako je táto, sa dajú robiť divy. Vidím, ako mi z mesiaca na mesiac potichu rastú čísla. To znamená, že informácia je v obehu.
Ale my úradníci sme už raz takí: prijmeme, ako nadriadení rozhodli - ak je to podľa zákona. Zdvihneme obočie, pokrčím plecami, povieme „dobre, zase nás nikto nepočúval". Skontrolujeme meno, dátum narodenia, odhad hodín... a zaplatíme.
Teraz už bez otázok. A s vedomím, že štátne prachy nikoho, okrem nás, asi nepália.
Úradníci v prvej línii sú iba takí aký je štát, pre ktorý pracujú. Keď dokázali zosieťovať svoje registre nebankovky, naozaj neviem, prečo by si svojich klientov (a svoje peniaze) nemal lustrovať štát.Bez byrokratických obštrukcii, bez zbytočností, ktoré nevieme vyhodnotiť. S jednoduchými a jasnými pravidlami.
Uvidíme. Alebo (koľký už raz?) zavrieme oči.
