Dávky v hmotnej núdzi totiž nie sú iba pre ľudí, čo dlho - roky nemôžu nájsť vo svojom regióne prácu, pre tých, čo sa starajú o svojich rodičov a nedajú ich na krk štátu, pre tých, čo tlačia vozík so železom, kradnú drevo, majú veľa detí, popredali čo mali a aj tak nevyžijú. Keby sme chceli, do hmotnej núdze sa v krátkom čase dostaneme všetci. Know-how je jednoduché: nemať nič neznamená prísť o všetko. Stačí to všetko čo mám upratať, na čas ktorý potrebujem, k niekomu dôveryhodnému.
Načo by ste to robili?
Dávka v hmotnej núdzi totiž nie je (iba) o peniazoch. Je o statuse, ktorým kričíte do sveta: „nemôžete mi nič zobrať".
Keby sa dal tento status predávať, tak ten kšeft beriem všetkými desiatimi. A kúpili by ste, verte.
Stačilo by do reklamného sloganu napísať, že: „je to vynikajúca a najmä nepriestrelná ochrana pred každým, komu dlhujete, pred exekútomi a pred všetkými, ktorým spôsobíte škodu". Nemáte nič? No tak vám nič nevezmú! Papier s nápisom „Rozhodnutie" - na vrchu so štátnym znakom a na spodku s okrúhlou pečiatkou - vás spoľahlivo ochráni.
Alebo by tam mohlo byť napísané: „Potrebujete dôvod na odročenie súdu?" Žiadny problém. Ak prebiehajú pojednávania v inom meste, než je vaše trvalé bydlisko, tak vám fakt, že ste v hmotnej núdzi pomôže vyhnúť sa (aspoň na chvíľu - mesiac, dva, pol roka...) pojednávaniam. Nemáte tam totiž ako prísť. Ste predsa v hmotnej núdzi, nemáte ani na lístok. Vtipkovať môžete až dovtedy, kým sudcovi nedôjde trpezlivosť a nenechá vás z mesta do mesta voziť policajným autom. Absurdné? Nie - papier s nápisom „Rozhodnutie" - na vrchu so štátnym znakom a na spodku s okrúhlou pečiatkou - vás spoľahlivo ochráni.
A ešte do tretice: „Nechce sa vám platiť výživné na deti?" A načo by ste to robili? Poďte do hmotnej núdze a nebudete mať z čoho. Druhý rodič nech si požiada o náhradné výživné, ktoré tiež rada zaplatí štátna kasa. Papier s nápisom „Rozhodnutie" - na vrchu so štátnym znakom a na spodku s okrúhlou pečiatkou - vás spoľahlivo ochráni. Aj pred každou ďalšou zvyšovačkou aj pred paragrafom za neplnenie povinnej výživy.
Mám pokračovať? Bolo by čím. Sú desiatky situácii, kedy vám bude lepšie, keď nebudete mať nič, ako keby ste mali aspoň niečo.
Štve ma to. A viem, že to štve aj úradníkov (asi nielen) z nášho úradu.
„... neviem, čo s tým R. mám robiť. Vysmieva sa nám. Dobre, boli sme na šetrení v teréne. Je to trojizbový byt v novostavbe v centre. Zmluva o prenájme je na 400 eur mesačne - od exmanželky. Výživné na rozvedeného manžela sa už druhý rok odročuje. Domáce kino. Obrazy. Koženná sedačka. Stál v strede izby a tvrdil, že mu nič nepatrí a všetko má požičané od rodiny a priateľov. Povedala som kočkám: všetko to spíšte - jasne, nech je to nepriestrelné."
„A pomôže nám ten úradný záznam, ak rozhodnutie zrušíme a on sa odvolá?"
„Nie."
"Som hmotnej núdzi" má na čele napísané iba pár ľudí, čo chodia zle oblečení, s vecami v igelitkách a bývajú v záhradných chatkách, alebo mali tú smolu, že v čase na výslní mali príliš známu tvár a v čase smoly si na nich zopár novinárov rado postaví tému dňa.
Tí ostatní sú bezmenní. (Pre mňa oveľa horší a pre systém nebezpečnejší - ťažko ich medzi tými spismi hľadám. Ťažko bez pomoci z tej haldy vytiahnem. Ťažko skontrolujem.) Ale nie je ich málo.
Prehrýzla (by) som, že štát „zabudne" zrušiť príspevok na zdravotnú starostlivosť, čo dostáva každý klient v hmotnej núdzi automaticky a ktorý bol vymyslený ako odpoveď na tzv. „Zajacove dvadsaťkorunáčky", aby sa chudobným neodoprela lekárska starostlivosť. Dve eurá mesačne pre jedného klienta nie je veľká suma. (Cvakáte zubami, keď vám dôjde, že veľké prachy sa najlepšie zbierajú po centoch. Ak je v Bratislave okolo 3.000 poberateľov dávky v hmotnej núdzi a každý z nich dostane navyše príspevok na zdravotnú starostlivosť je to mesačne cez 6 tisíc eur, ročne 72. Koľko je to na celom Slovensku? Koľko sa za to kúpi acylpyrínov a koľko cytostatík a koľko borovičiek?)
Už ťažšie sa prehrýzam cez to, že to, že štát dáva ľuďom v hmotnej núdzi príspevok na bývanie aj viac než 60 eur a žiada len zmluvu - na ukážku, že klient niekde naozaj býva a nepýta sa, koľko skutočne „v hmotnej núdzi" platí a už vôbec nie to, že ak podľa tej zmluvy o prenájme platí násobne viac ako je jeho dávka, tak kde na to preukázateľne - každomesačne - vo svojej chudobe - berie.
Ale to, že štát dáva zadarmo status, ktorý môže priniesť obrovské výhody a nič za to nechce a ani nedá svojim úradníkom do rúk "ostré", aby sa nemuseli len prizerať a podpisovať, to neprehryziem dovtedy, kým sa to nezmení.
Áno.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, v meste v ktorom o prácu zakopnete na každom kroku, vyplatil v r. 2011 na dávkach v hmotnej núdzi 2.622.868 eur. Ani halier nie je krytý bločkom. Nemáme šajn, koľko si naši klienti za tie peniaze kúpili jedla, šatstva a liekov, a už vôbec nevieme, koľko bolo na základe statusu, čo sme im darovali zastavených exekúcii, vyhratých súdnych sporov, či nezaplateného výživného.
Iba tušíme, že zisky a škody sa rátajú v miliónoch.
Zverejnené know - how už nemá cenu. Teda všade tam, kde sú vo vedení firiem príčetní ľudia, lebo okamžite zmenia technológiu výroby. Je štát firma? Ja neviem: nie je načase zmeniť či doplniť zákon a nastaviť v ňom reálne kontrolné mechanizmy?
Možno by stačilo počúvať úradníkov z „prvej línie".
Kým sa tak nestane, mal by sa zákon o pomoci v hmotnej núdzi predávať v takom tom nepriehľadnom igelitovom obale.
Ako každá iná pornografia tvrdého razenia.
