Keď som sa prestala triasť a telefonovať kade tade a sťažovať sa kamarátom, čo si to voči mne „tí" úradníci dovolili, sadla som si za počítač a požiadala Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto o mimosúdnu dohodu. Nechcela som nič iné, iba ospravedlnenie za poškodenie mojej profesionálnej cti, (ako tak) dobrej povesti a mena a to na takom istom hlavičkovom papieri, na akom ma obliali.
Žiadosť som odoslala 1. 12. 2012. O tri dni neskôr, 4. 12. 2012 som sedela u šéfky kancelárie starostky a behom trištvrte hodiny bol postup jasný. Hej. Trvalo ešte 47 dní, kým mimosúdna dohoda prešla byrokratickou mašinériou úradu a ja som si na pošte vytiahla papier a na ňom "prepáčte". A nielen to. Mestská časť Bratislava - Staré Mesto doručila na Okresný súd Bratislava I, teda tam, kde sa ujma stala, opravu.
Na chvíľu, z určitého uhla pohľadu, som mala intenzívny pocit, že žijem v civilizovanej krajine. Spravili botu, okamžite zareagovali. Frajerina. Keby som nezastupovala ľudí, čo im úradníci slovami a klamstvom takto a ešte oveľa oveľa viac ublížili, myslela by som si že je to normálne. Ale viem, že to tak nie je. Že ja som mala (koľký už raz?) iba šťastie.
Zachránilo ma to, že som s úradníkmi nehrala tak úplne otvorenú hru, ako zvyknem. (To neznamená, že som nehrala čisto a čestne. Hrala.) Len oproti iným prípadom, kde stojím na druhom konci stola sama, tu so mnou na rokovania chodievala okrem klientky, pani M. aj Nataša. A tak vznikali záznamy na spravodajské účely a hlavne vo verejnom záujme (za také by vás zavrieť nemali). Hej, je na nich počuť krik. Ale nie som to ja, ani moja klientka, kto kričí. Nahrávanie nebolo nič iné, než funkčná ochrana pani M., pred podrazmi a podvodmi vo fraške, ktorú voči nej úradníci viedli.
Keby nahrávka neexistovala, pravdepodobne by ma čakali mesiace dokazovania. Asi by som po pár týždňoch a pár stretnutiach a konfrontáciách, nad tým mávla rukou a povedala si: „škoda energie". Som presvedčená, že dve tety, čo rozhovor s nami viedli, by jedna druhej hravo dosvedčili, že som po nich kričala a vyhrážala sa im. Mojim svedkom - Nataši a pani M. by ťažko niekto uveril. Nezávislí novinári sú podozriví už len svojou nezávislosťou a klienti sú „iba klienti" - už od pohľadu nedôveryhodní. Slušní ľudia predsa nechodia na sociálku.
Hej. Je to tak.
Úradníci čo nerobia s číslami, ale so slovami, tí "zo sociálky" (jedno či z obce, alebo z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny), vchádzajú do osudov a bytov ľudí. Predstavia sa pri dverách a my ich z akéhosi stereotypu, so zmesou úcty (a strachu) k pečiatke, pustíme dnu. Niečo - a často nevieme čo, si u nás o nás zapisujú. Potom z toho robia správy, ktoré posielajú na súdy a tie potom rozhodujú, aj na základe toho, čo v tých správach nájdu. Kým nie sme v koži klienta ani nám nedôjde akú veľkú moc majú tie nenápadné tety a akú moc má papier, na ktorý napíšu, čo videli a zistili. A čo navrhujú - koľko budete po rozvode môcť so svojimi deťmi, koľko na ne budete platiť, či u vás budú môcť prespať, alebo či ste už na tom tak zle, aby vám vzali svojprávnosť...
Ja hrám s úradníkmi tak maximálne o svoje dobré meno a profi česť. Ale ľudia, ktorých zastupujem, naozaj hrajú o život. O pravdivosti toho, čo o nich úradníci napíšu, máloktorý sudca pochybuje - koniec koncov, je to tiež len štátny úradník.
Preto moja súkromná vojna nebola banalitou. Je jasnou správou: „ak klamali o mne, mohli klamať o ktoromkoľvek z mojich klientov".
Lepšie ako nahrávky by však boli jasné a čitateľné pravidlá, ktorými by sa úradníci zo „sociálky" museli riadiť. Kým tie pravidlá nie sú, kým si ich niekde nemôžem naštudovať, nemal by byť žiadny papier hore so štátnym znakom a dole s úradnou pečiatkou považovaný automaticky za pravdivý.
