Raz veľmi dávno som mala " frajera" ,rozchádzal sa so mnou so slovami " vieš, bojím sa, že ti ublížim a to nechcem a tak to radšej ukončím" . V tej chvíli mi napadla jediná odpoveď, ktorú si pamätám dodnes i keď je to skoro 20 rokov.
" Ty sa nebojíš, že ublížiš mne, ty sa bojíš, že ublížiš sebe".
Síce mi táto veta utkvela v pamäti, dokonca som ju z času na čas používala, ale v súvislosti s inými ľuďmi. Keby sa občas človek aj zamyslel nad tým, čo hovorí iným, vedel by si odpovedať na svoje vlastné problémy a otázky a nemal by potrebu pýtať sa na svoj život iných.
Dnes viem, prečo mi táto veta zostala v pamäti a prečo sa nad ňou v poslednom čase zamýšľam.
Mnoho krát sa mi stalo, že som chodila okolo ľudí po špičkách, tvárila sa ako som v poriadku, ako im nechcem ublížiť a tak som klamala nielen im, ale hlavne sebe.
Z malých neškodných klamstiev sa nakoniec stala jedna veľká lož.
Sakra ako som sa k nej dopracovala? Kde to začalo? Prečo som klamala sama sebe? Prečo som klamala iným? Prečo klamali ľudia mne?
Keď sa vedome zamyslíte koľko krát ste v živote klamali, prídete na to, že každý deň sa nájde vo vašom živote minimálne jedno menšie či väčšie klamstvo. Chceli by ste mi oponovať, že to nie je pravda? Že ste v živote nikoho neoklamali? Dúfam, že pri tej myšlienke máte skvelý pocit a nikde vo vnútri vás nič nezabolelo, pretože ja si netrúfnem povedať, že som neklamala.
V prvom rade klamete samých seba, že nechcete ublížiť nikomu, no v konečnom dôsledku ublížite sebe i tomu druhému, ak mu nepoviete pravdu. Pravda je totiž potvora, ona vás bude celý život tlačiť na každý váš orgán, na celé vaše vnútro až dovtedy, kým ju nedáte von. Čím skôr to urobíte, tým skôr sa vám uľaví, čím dlhšie budete klamať, tým dlhšie vás to bude ťahať dole.
Akosi sme sa naučili, že pravda bolí, bolí, pretože je jednoduchšie mlčať alebo zaklamať ako cítiť bolesť z pohľadu na niekoho, komu sme pravdu adresovali. A teraz, čo bolí viac? To, že sme povedali pravdu alebo to, že ten druhý prijal tú pravdu s hnevom, smútkom, či vám ju vrátil?
Pokiaľ sa budete báť pravdy, vždy budete žiť v klamstve, bohužiaľ nie iba vy, ale každý okolo vás. A tak žijeme v dobe klamstiev, podrazov a závisti.Nevieme vyjadriť pocity, nevieme sa pozerať jeden druhému do očí. A keď už sa aj odhodláme dať akú takú pravdu von, hodíme ju spôsobom ako keby bola špinavá ako keby nás pálila a my sme pripravení okamžite s obhajobou, keby nás ten druhý napadol. A si píšte, že napadne.
Keby ste dnes dali zo seba von všetku pravdu, ktorú v sebe potláčate, okamžite ste šťastný a zdravý človek. Bohužiaľ, nie je to také jednoduché, pretože za tou skrytou pravdou sa skrýva veľa bolesti a strachu. A pravda je, že ľudia nie sú v dnešnej dobe príliš ochotní pravdu počúvať, prijímať a akceptovať. Prečo? Pretože tak ako aj vy, aj oni si klamú a klamú ostatným.
Máme to tu pekne zamotané, však?
Ak sa chcete z tohto klbka vymotať, môžete urobiť jedinú vec.... a to, byť úprimní a pravdiví k sebe aj k iným. Postupne totiž zistíte, že pravda nebolí ani vás, ani toho druhého.
Poviem vám ako som vnímala pravdu voľakedy a ako dnes. Keď sa ma voľakedy niekto spýtal ako mi je, povedala som, že "fajn" ...poznáte toto slovo, však? Slovo fajn, používa dnes skoro každý, tým ustrihne akúkoľvek debatu od ďalšieho rozhovoru. Človek totiž presviedča nie toho druhého, že sa má fajn, ale seba. Povedať pravdu, že mu je smutno alebo, že sa mu niečo nepáči alebo že chce celkom niečo iné je totiž vnímané ako sťažovanie sa.
Áno, sťažujete sa v prípade, že poviete pravdu, ale iná stránka veci je, či s tým niečo aj chcete urobiť alebo sa iba sťažovať.
Dnes mám síce meniny,no som totálne nevyspatá, unavená, je mi smutno a nechce sa mi vyliezť z postele....toto je holá pravda. Ako ju vy vnímate, ja neovplyvním, no viem si vybrať z vašich slov, svoju vlastnú pravdu.
Chcete sa mi smiať? Smejte sa. Chcete mi povedať, že nie som normálna? Pokojne povedzte. Chcete mi povedať, že mám ísť spať? Nech sa páči.Je vám to jedno? Aj to môže byť.
Ak sa pri tom cítite dobre, je to vaša pravda. Ak niečo mojim smerom adresujete a necítite sa pri tom dobre....dík za vaše klamstvo, ja ho nepotrebujem, ono je totiž vaše.
Mnoho ľudí si myslí, že pozitívne myslenie je iba o všetkom peknom, že sa musia za každú cenu smiať a musia byť šťastní, preto im to príde pritiahnuté za vlasy. Z tohto omylu vás vyvediem, pretože pozitívne myslieť znamená, že v tom negatívnom nájdete ponaučenie pre seba a zmeníte ho vo svoj prospech.
Som človek, ktorý je dosť emotívny a mnohé zo svojich emócií som v sebe roky dusila, pretože som videla bolesť v očiach ľudí, ktorým som svoju emotívnosť pustila. Dopadlo to tak, že som klamala seba, že nesmiem dať na zreteľ svoju zraniteľnosť, že nesmiem plakať, že nesmiem byť smutná, až som nakoniec bola smutná, obrnená a plakala som tak, aby ma nikto nevidel. Bála som sa povedať niečo, práve preto, aby som neublížila....ale sebe, nie iným, pretože by na mňa buď útočili, kritizovali ma alebo by ma opustili.
Paradox je, že ono k tomu tak či tak prišlo, keď sme jeden po druhom hodili pravdu ako žeravú guľu a tak sa začínajú hádky. Práve vtedy,keď máte dosť klamstva a vybuchnete von pravdu. To, že s vami niekto nesúhlasí, neznamená, že vás okamžite obviňuje, to, že má niekto svoj názor a vy máte iný, ešte neznamená, že si ich nemôžete povedať v rámci debaty.
Keď máte zlú náladu, prečo sa o tom neporozprávať, keď vás niečo trápi na niekom, prečo mu to nepovedať? Keď potrebujete pomoc prečo o ňu nepožiadať?
Keď sa chcete vyznať niekomu z citov, prečo to nerisknuť?
Čím pravdivejší budete k sebe, tým viac pravdy dokážete dať iným a tým jednoduchšia komunikácia nastane medzi ľuďmi. Pretože ak bude niekto vedieť, že môže povedať pravdu a tá pravda bude prijatá a nie odsúdená, bude podávať tú pravdu ďalej.
A toto je moja pravda na dnes.
