No boli i takí, ktorí maturitu brali iba ako ďalší deň v škole. Keď som chodila na strednú, brala som to ako akýsi úlet, čo ma bavilo, som sa učila, čo ma nebavilo, aj keby ma zabili, nenaučila som sa. Keď som niečo nevedela, nešla som sa zhovaďovať k tabuli, radšej som schytala päťku. Mojich profesorov porážalo, že som neochotná to vytiahnuť apoň na štvorku. No keď neviem o učive ani ceknuť, čo tam budem riešiť? Pred písomkami som si cez prestávku púšťala walkmana alebo čmárala básničky s nohami vyloženými na lavici. Moji spolužiaci šprtali desať minút pred písomnkou v strese a nechápali prečo nerobím to isté. Vždy som im povedala, čo sa budem stresovať pre niečo, čo už nedoženiem, neovplyvním a chaosiť vlastnú hlavu. Čo v nej je, to tam je a čo v nej nie je, to tam už tak či tak nedostanem. Smiala som sa na päťke, neriešila jednotky. Pred maturitou som si iba viac čítala učivá. No a verte, či nie, som tu a zmaturovala som. Nie síce na vyznamenanie, ale školu som ukončila.
Čo chcem, ale povedať je to, že pokiaľ ste niečo nezažili, niečím neprešli, máte z toho strach, pretože to nepoznáte, neviete ako sa budete cítiť potom, čo urobíte krok do neznáma. Tí, ktorí už rovnakí krok urobili, vedia, že ten krok vás posunie na ceste životom a že strach, ktorí cítite je úplne zbytočný.
Bohužiaľ nikto neodstráni váš strach, nikto za vás ten krok neurobí, pretože je to vaša cesta. Čo vás trápi asi najviac je to, čo bude ak spravíte krok, či padnete do priepasti alebo sa objaví opäť nejaká cesta a či tá cesta bude posiata ružami alebo budú zase na nej kamene a prekážky.
Každá cesta je posiata ružami, prekážky a kamene si kladiete na tú cestu sami. Sami si zavadzáte na ceste ku šťastiu, že to tak nevidíte je iba a iba váš uhol pohľadu. Ako jednoducho sa mi to píše, však? Sú totiž prekážky, ktoré som si už prestala hádzať pod nohy.
Desať rokov som sa chcela rozviesť, cítila som, že to mám urobiť, pretože manželstvo nebolo také, aké som si predstavovala, ničili sme sa navzájom. No desať rokov som nedokázala nazbierať odvahu, k tomuto kroku. Strach z toho, čo bude s manželom, čo bude so synom, čo bude so mnou a čo všetko to spôsobí ma opantal tak, že som nebola schopná urobiť krok, prirástla som do zeme, zmrzla a nerobila nič iné, iba sa bála a na to nabaľovala haldy problémov.
Tí, ktorí touto životnou skúškou prešli, ma presviedčali, že to zvládnem, že musím urobiť prvý krok, že všetko sa bude riešiť postupne, že to, čo má byť bude, ale určite budem šťastnejšia.
Hovorte slepému a hluchému, že počuje a vidí a bude si ťukať na čelo, či vám nepreskakuje.Niektorí sa trápite dovtedy, kým nepadnete na úplné dno a až potom urobíte krok, ktorý ste mohli urobiť oveľa bezbolestnejšie. Zrazu zistíte, že ste hlúpo vyčkávali a presviedčali sami seba aké je to ťažké.
Keď som po rozvode vyšla zo súdnej siene, skoro som nezadržala smiech, nie preto, že moje manželstvo skončilo, to mi možno prišlo ľúto, že nevyšlo, ale preto, že nechápem, čoho som sa tak nesmierne bála.
Človek potrebuje urobiť mnoho krokov v živote, no má v sebe toľko strachu, že namiesto správneho kroku urobí tisícky prešľapov, ktoré vedú v jeho živote ku katastrofám.
Ak už si aj nič iné nezapamätáte z tohto článku, zapamätajte si aspoň jediné....Robte rozhodnutia v pokoji, stíšte sa a počúvajte, čo vám vraví vaše srdce, vaša duša, urobte to rozhodnutie, pri ktorom cítite vo svojom vnútri pokoj a šťastie, všetko to, čo sa bude diať okolo toho je nepodstatné, prebrané a nabalené ako programy od iných ľudí.
Prajem vám krásny láskou naplnený deň
