Hneď ako som sa vrhla na písanie knihy, vrátili sa mi do života veci a situácie, ktoré som nemala objasnené a vyriešené sama v sebe. Takže momentálne v sebe a okolo seba riešim to, čo som roky nevidela, možno aj videla, no nemala som odvahu niečo s tým robiť. Od prvého písmenka knihy je to presne 36 hodín a mne sa udiali už veci, ktoré by som si nevedela nijak predstaviť keby som ich naozaj nezažila.
Počas včerajšieho a dnešného dňa si plne uvedomujem ako strach zabíja. Plne preciťujem uvedomenia, ktoré prichádzajú a udierajú mi priamo do srdca, do toho najcitlivejšieho orgánu v mojom tele, trhajú mi dušu na márne kúsky, no ja viem, že tento súboj chcem a musím ustáť, aby som sa zase pohla o kus ďalej. Celá moja minulosť, všetky moje problémy, všetky chyby, ktoré som kedy urobila zrazu dostávajú svoj zmysel, postupne mi zapadajú kúsok po kúsku ako skladačka, na správne miesto, aby mohol byť môj obraz kompletný a ucelený.
Včera mi napísal môj bývalý priateľ, je to človek, ktorého som nesmierne ľúbila. Bol úplne prvý, kto mi ukázal iný pohľad na svet, v ktorom som žila, ukázal mi, že mám právo na všetko čo chcem, že mám právo byť sama sebou, že som úžasný človek a nikto nemá právo ma zhadzovať a ponižovať, vždy veril, že dokážem všetko, čo chcem, veril tomu viac ako ja. Postupne som sa dvíhala zo zeme a učila sa ísť za tým, čo chcem, púšťala rôzne druhy strachov, išlo to síce pomaly, ale išlo. No stále som mala potrebu, aby ma ľutoval, ak sa mi niečo nepodarilo, potrebovala som ho ako drogu, aby som dokázala stáť na tých dengľavých nohách, ktoré boli ako keby nohy batoľaťa. Držal ma pokiaľ vládal a pokiaľ som to potrebovala, no prišla doba, kedy som zistila, že zvládam stáť na nohách sama. Čo sa však nezmenilo v mojom zmýšľaní a cítení, bola tvrdosť s akou som žila. Tak veľmi som sa bála, že by som mohla prísť o tie svoje čerstvo nadobudnuté krídla, že som sebe i okoliu obmedzila prístup k sebe samej. Potom prišla udalosť, ktorá zmenila priebeh nášho vzťahu a postavila ma do tej istej role, v ktorej bol môj priateľ. Ja som musela byť tá, ktorá povzbudzovala jeho, ja som sa snažila dvíhať ho zo zeme. Snažila som sa zo všetkých síl, robila som všetko, čo som vedela, skúšala všetko čo sa dalo, no náš vzťah sa iba zhoršoval. Priateľ upadal čím ďalej tým viac a ja som padala tiež, znova som bola tam kde v čase keď sme sa spoznali. Prišli výčitky, hádky, prestali sme chápať jeden druhého a prišiel koniec. Koniec, ktorý bol nesmierne bolestivý, ale nutný. Dnes viem, že rozdiel medzi nami, prečo mi dokázal pomôcť a ja jemu nie bol v jedinom....ja som chcela pomoc a chcela som sa dvihnúť, on sa však dvihnúť nechcel. Náš rozchod vyriešila moja mozgová príhoda, kedy som si povedala a priznala, že som v koncoch, že nevládzem, že tento vzťah ma zabije, pokiaľ okamžite niečo neurobím.
Najjednoduchšie mi prišlo ustrihnúť to bez vysvetlenia, utiecť a hrať mŕtveho chrobáka, pretože to som robila vždy, ak som mala nejaký problém. Nedokázala som mu povedať na rovinu, že končíme, pretože sa ťaháme vzájomne ku dnu. Prešlo niekoľko mesiacov, kým som s ním dokázala hovoriť, ale i tak som cítila svoj múr, ktorý som si vystavala na obranu pred bolesťou. Naivne som si myslela, že som to urobila týmto spôsobom presne preto, aby som mu neublížila, mala som strach z jeho reakcie ak mu poviem, že je koniec. Dnes si uvedomujem, že to robíme všetci a vždy pri ťažkých situáciách, myslíme si, že tomu druhému ublížime a preto radšej buď mlčíme alebo utečieme bez vysvetlení, postavíme si múr a za ten nikomu nedovolíme vkročiť. Nie je pravdou, že máme strach, čo to urobí s tým druhým, sami sa bojíme o seba, bojíme sa reakcie druhej strany. Bojíme sa, že to ublíži nám.
Každý si myslí, že vie, čo tomu druhému ublíži, pretože vie, čo by ublížilo jemu, no nikto z nás nedokáže prežiť to, čo prežíva ten druhý. Tak ako sa musím vysporiadať so svojou bolesťou, chybami a problémami ja, musí to urobiť aj ten druhý, ale nikdy nedokážem cítiť jeho bolesť, aj keby som chcela. Cítim svoju vlastnú a preto konám vždy podľa seba a vlastných pohnútok. Rozuzlenie celého môjho počínania v živote prichádza až dnes po 36-tich rokoch. Až teraz viem, prečo som konala vždy rovnako, prečo som utekala a prečo som si stavala obranné múry.
Hneď v ten istý večer, súčasne s bývalým priateľom, mi písala kamarátka, s ktorou sme sa nepohodli v spoločnom vnímaní jedna druhej. Prišla, aby mi ukázala, čo robím zle a kde robím chyby v komunikácii s ľuďmi. Bohužiaľ napísala v nesprávnom čase, kedy som bola už unavená z jedného náročného rozhovoru. Namiesto toho, aby som nerozvíjala naše písanie, som odpovedala a v podstate mi už bolo jedno, čo si myslí. Chcela som mať pokoj, pretože som cítila nesmiernu únavu. Od totálneho vyčerpania ma zachránil priateľ, ktorý mi napísal. Ako som si s ním písala a načerpávala energiu, premýšľala som, čo mi tí dvaja prišli ukázať, no hlava mi to už nebrala. Debata s kamarátkou skončila ako vždy, nijako. Dnes viem, že naše kamarátstvo stagnuje, pretože som sa snažila byť učiteľkou a zabudla som byť žiačkou, pretože som cítila tlak jej ega na moju osobu a tak som sa stiahla a utiekla od toho. No viem aj to, že jej počínanie nemalo nič spoločné s tým, ako som sa zachovala, bolo to mnou a vnímaním jej osobnosti.
Prišlo dnešné ráno a ja som nenachádzala odpovede, až pokým nezazvonil mobil. Telefonát, ktorý som mala ma nahneval, rozplakal a upokojil zároveň. Prišla som na to, čo mi títo dvaja ľudia prišli povedať a čo s nimi mám vyriešiť. Celú dobu mi kričali to, čo som najmenej chcela počuť, to, čo mi celý život ukazovali ľudia, s ktorými som prišla do konfliktu.
ZASTAV SA, NEUTEKAJ,PRIZNAJ SI OMYL,UŽ SA PREBER,PUSTI MINULOSŤ .
Dnes som totiž našla korene celého môjho správania. Ja som ich takpovediac vedela už niekoľko rokov, možno celý život, ale nedokázala som ich v sebe analyzovať tak, aby som ich prisúdila k životným situáciám, ktoré som prežívala. Nežila som vedome a tak som nevedela nájsť spojitosti. Až teraz, našla som to, čo mi ukázalo, kto som bola, kto som a prečo už nemusím konať tak ako som konala doteraz.
Bola som dieťa, dieťa plné ideálov, fantázií, viery v čistú lásku, moje oči videli dúhovo, pozeralo sa totiž cez ne malé srdiečko. No stali sa veci, ktoré môj pohľad zmenili a udalosti, ktoré ovplyvnili moje chovanie a vnímanie života až doteraz. Písať o tejto časti môjho života je nesmierne ťažké, ale ak vám chcem ukázať, čo všetko dokáže váš život ovplyvniť takým spôsobom, ktorý vám dokáže ničiť a zničiť celý život, tak musím odhaliť všetko.
Môj otec, je človek, ktorého som nesmierne ľúbila ako dieťa a videla som v ňom akéhosi Boha, ktorý je hlavou rodiny, no on mňa nevidel ako milované dieťa, ktoré prišlo na tento svet, aby mu robilo radosť a nijak extrémne neprejavoval ku mne lásku. Netuším prečo, ale láska bola a je gro celého môjho života, tam kde som po nej najviac prahla, tam sa mi jej nedostávalo alebo dostávalo, no nie v takom merítku, v akom som si ju priala. Dieťaťu nedokážete vysvetliť prečo tak jednoduchú vec akou láska je, nedostáva a prečo si pripadá nechcené. Raz mi otec povedal, že som jeho veľký problém, že som zlá a že má kvôli mne zničený život. Tam niekde sa začali nabaľovať moje problémy, silou mocou som sa snažila otcovi dokázať, že nemá pravdu, robila som všetko možné, len aby som sa mu zapáčila, ale míňalo sa to účinkom, jemu to bolo jedno a ja z toho detského sklamania, som akosi podvedome ničila okolo seba všetko, čo sa dalo. Snažila som sa robiť všetko správne a dobre, no vždy to akosi záhadne dopadlo presne opačne. Vždy som schytala bitku alebo pár faciek alebo aspoň ma vyhrešil. Keď som prišla do puberty, všetko sa otočilo a ja už som nemala potrebu robiť všetko dobre, ale robila som všetko preto, aby som mu dokázala, že má pravdu. Vidíš vo mne problém? Tak ja ti dám dôvod, aby si teda mal pravdu. Nechceš ma? Nevadí, bude ma chcieť niekto iný. Celé roky som vo vnútri kričala o jediné, aby ma mal rád, aby vo mňa veril, aby mi dával na javo lásku, ktorá mi tak chýbala. No vždy to skončilo rovnako, dočkala som sa iba jeho hnevu a opovrhnutia. Dnes už viem, že človeku, ktorý nežije vedome, ani nepríde, že niekomu svojim konaním ubližuje, žije najlepšie ako vie, pretože inak nevie. Ak sám nedostával ako dieťa to, čo mi nedokáže dať, nemá to odkiaľ vziať. Musel by si to uvedomovať, že má s tým niečo robiť. Môj otec je aký je, ale je to dobrý človek, iba nevie narábať so svojim životom tak, ako milióny ďalších ľudí. Je mu pohodlnejšie žiť tak, ako žije a ja ho chápem a dnes i akceptujem.
No celým týmto som chcela povedať jedinú vec... táto situácia spustila môj život na koľaj, ktorá spôsobila mnoho problémov. Dnes viem, že som utekala a skrývala sa pred problémami, zo strachu, že by som bola potrestaná , že by som nedostávala od ľudí lásku, ktorú som tak potrebovala. Dnes viem, že ak už som nemohla nič iné, tak som sa nechala potrestať a mala potrebu padnúť, pretože som si to vryla hlboko do podvedomia. Buď som bola zlá alebo problémová alebo nešťastná. Jediný dôvod toho celého....STRACH . Jeho rôzne formy ma prenasledovali v každej oblasti života a stále ich postupne odstraňujem.
Každý z vás je iný, každý z vás má inú cestu, každý z vás má iný spôsob vyriešenia svojich problémov, takto ich riešim ja. Pracujem a analyzujem samu seba. Každý môj krok je o málinko kratší, jednoduchší a menej bolestivý. Každý z vás môže vyriešiť svoje problémy v priebehu krátkej doby, no môže ich riešiť aj roky, záleží iba na vás, koľko máte v sebe odvahy a odhodlania postaviť sa svojim strachom. V očiach ma pália slzy, ktoré sa derú po všetkých priznaniach von, uvedomujem si, že nie som dokonalá, ale som to ja a som si plne vedomá svojich chýb, omylov a viem, že chcem prijať zodpovednosť za to, čo sa v mojom živote udialo.
