Cestou domov sa z ticha vyplavili spomienky na detstvo, na časy kedy som ako malé zvedavé dievčatko sedela pri každom dospelom a hltala celým svojím bytím, každý príbeh, ktorý im vychádzal z úst. Iba vtedy som mala pocit, že sa učím, že vedomosti tých príbehov sa ukladajú na správnom mieste. Spomínam ako rada som počúvala platne strýca Marcina alebo Andera. Za našich detských čias bolo nesmierne veľa ľudových rozprávačov, ktorí vedeli bezprostredne vyrozprávať akýkoľvek príbeh, vedeli rozosmiať stovky i tisíce ľudí. Za našich detských čias boli rozprávky, v ktorých vždy víťazilo dobro a láska. Za našich detských čias sa vytvárali hodnoty,ľudia možno neboli bohatí, možno nemali technické vymoženosti ako máme teraz, možno nemali tri autá,niekedy ani jedno, nežili vo vilách, v ktorých žijeme my. No mali srdcia, vedeli čo je to priateľstvo, rodina, láska, pomáhali si.
Teraz už viem, prečo som cítila toľkú bolesť, my sme v priebehu pár desiatok rokov zabudli vytvárať hodnoty, produkujeme množstvá, ale na úkor kvality, máme všetky výdobytky doby, no bojíme sa mať priateľov. Máme domy, no nemáme domovy, kde by človek našiel šťastie,lásku, ústretovosť, pochopenie, toleranciu. Dochádzame o tie domy, pretože sa ako v sebe i v nich cítime prázdni. Sťahujeme sa po celom svete za niečím lepším, len aby sme našli to, čo sme nikdy nestratili, niečo, čo sme iba zabudli, hľadáme pokoj, hľadáme domov, hľadáme a utekáme.
Pri čítaní rozprávok mi prišlo, že všetko, čo dnes používame pre náš rozvoj, preto, aby sme sa opäť našli, využívame z múdrostí tisícročia starých. Práve preto sme dnes tam kde sme, dokážeme sa posúvať, pretože máme z čoho čerpať, generácie pred nami sa s nami totiž podelili o svoje poznatky, o chyby v dejinách, o učenia ako nájsť stabilitu v živote. A čo robíme my? Schovávame svoje poznatky sami pre seba, pretože sa bojíme, čo by kto povedal, ako by mi kto neprial, či závidel. Nechávame všetko ticho spať, pretože máme strach z tejto generácie, čo by si o nás pomyslela, ale nemyslíme na generácie, ktoré prídu po nás, v tých generáciách budú i naše deti, deti našich detí a rod, ktorý bude pokračovať i keď už tu my nebudeme.
Tvorba, ktorá bola v dývnych časoch, odovzdávala posolstvá, odovzdávala múdrosti, ktoré sa dajú využiť i po tisícoch rokoch. Čo odvzdáme my pre ďalšie generácie? Sebeckosť? Pretože si myslíme, že iba my máme právo niečo využívať? Kritiku? Pretože si myslíme, že iba my sme neomylní a všetci ostatní sa mýlia? Zbabelosť? Pretože, je pre nás jednoduchšie utiecť, ako sa postaviť problému? Nenávisť? Pretože je pohodlnejšia ako priznanie chyby?
Vidím okolo seba ľudí, ktorí dokážu úžasné veci a odovzdávajú ich pre ostatných s otvoreným srdcom, no vidím aj takých, ktorí majú strach ich odovzdávať, nie preto, že by nechceli, ale preto, že vedia aké problémy sú s tým spojené. Vidia, že dokázať sa presadiť v tomto svete s niečím zmysluplným je na nadľudské úsilie. Ponúknite obecenstvu prázdnu frašku a ľudia po nej hltavo chňapnú. Ponúknite im príbeh, ktorý má v sebe múdrosť vekov a vysmejú vás.
Odkedy som sa dala na písanie toho, čo cítim a vnímam, toho čím prechádzam, každý deň idem s kožou na trh ( bolo mi povedané) a vlastne je to pravda, každý deň riskujem výsmech, každý deň riskujem kritiku, každý deň riskujem, že o tú kožu prídem. Pozná to každý z vás, ktorí robíte to isté.
No to, prečo to robím je oveľa dôležitejšie ako to, čo mne osobne ublíži.Nedávam von totiž nič, čo mi patrí, dávam iba to, čo mi zanechali predkovia, za pár rokov tu už ja nebudem, no slová, ktoré tu nechám, zostanú navždy, aby tí, čo prídu po mne mali z čoho čerpať. Aby i oni mali potrebu niečo po sebe zanechať pre ďalšie a ďalšie generácie.
My sme kdesi tú potrebu za pár rokov stratili a preto sme nešťastní, prázdni a znudení, tvoríme iba pre seba, práve preto máme pocit prázdnoty, preto je naše šťastie iba chvíľkovou záležitosťou. Preto sa stále vraciame do čias kedy sme boli šťastní, kedy rodina bola rodina. My okolo tridsiatky a viac máme ešte to šťastie, že si tie hodnoty pamätáme, ale aké hodnoty budú mať deti našich detí ak im ich tu nezanecháme?
Pred časom mi niekto povedal, že príde doba, kedy všetci ľudia budú tvoriť,spievať,písať,maľovať, každý nájde v sebe tvorivého ducha, tá doba sa začína, no máme čo dobiehať, ak chceme zanechať hodnoty, pretože už naše deti ich strácajú tým, v akých omyloch žijú.
Prestali sme siať a chceme iba žať, ak však nič nezasejeme, z čoho chceme zbierať úrodu?
