Občas mám pocit, že po svojej ceste idem príliš pomaly, občas sa rútim závratnou rýchlosťou. Za posledné štyri roky sa môj život zmenil úplne od základov, možno tým, že som zmenu chcela. Sú ľudia, ktorí nemajú potrebu hľadať samých seba, hľadať význam svojho života, zastavia sa v jednom bode a všetko v nich zostáva nemenné. No ja patrím k ľuďom, ktorí neustále niečo hľadajú, ktorí sa potrebujú neustále vzdelávať, učiť sa o živote, spoznávať zmýšľanie iných ľudí, neustále skúmať všetko, čomu nerozumiem, pýtať sa tam, kde sa iní ani nezamyslia. Ľudia chodia za mnou a pýtajú sa, majú pocit, že ich učím, ale ja mám stále pocit, že viem príliš málo na to, aby som mohla učiť, je stále mnoho vecí, ktoré sa musím a chcem naučiť ja sama.
Pochopiť zmýšľanie človeka hľadajúceho viac ako vidia oči alebo čoho sa môžu dotknúť ruky, pochopí iba človek rovnako zmýšľajúci. Ostatní iba nechápavo krútia hlavou, čo vlastne taký človek rieši. Napríklad ani teraz netuším, čo chcem týmto príspevkom povedať, ale asi si nájde každý v tom to svoje, pretože nikdy neviem čo bude nasledovať po ďalšej vete, tak nejak sa to píše samo.
Boli časy keď som nechápala realisticky zmýšľajúcich ľudí,prečo vidia svet iba čierno-bielo, keď svet má mnoho farieb, tak ako aj situácie,ktoré nám život prináša. Tak som sa akosi dostala so svojim zmýšľaním na ich úroveň, všetko bolo buď čierne alebo biele a nič iné pre mňa neexistovalo. Ako ubiehali roky, zistila som, že život v tme ma ubíja. Nebavilo ma neustále na všetko iba nadávať,každého obviňovať z toho čo nebolo podľa mojich predstáv. Keď teraz sedím niekde v spoločnosti a počúvam ľudí ako preberajú veci, ktoré nedokážu ovplyvniť, ako sa rozčuľujú a zbytočne si kazia deň, ako prenášajú negativitu jeden na druhého, ako sa hádajú kto z nich má či nemá pravdu, je mi ich ľúto.
Tak málo ľudí sa pozerá otvorenými očami, tak málo ľudí pozerá svojim srdcom a tak veľa ľudí si ničí život pretože sa nedokážu pozerať na svet inak, iba ako na skazené miesto plné zloby,nenávisti, podvodov a korupcie. Zvláštne je, že tento svet sme si vytvorili my sami, my sami sme účastní toho, čo sa tu deje, ako upadá ľudskosť v nás, no nie sme ochotní priznať si, že sme toho súčasťou. Namiesto toho stále hľadáme vinníka, stále máme potrebu riešiť to, čo robia iní.
Keď som žila tak ako žije väčšina ľudí, dokázala som sa hnevať na všetko a všetkých, iritovala ma neprávosť, ktorá je na ľuďoch páchaná a tak som to aj riešila spôsobom tommu príznačným. Sedela som s ľuďmi a spolu s nimi nadávala na všetko, na čo sa naávať dalo, čo mi dochádzalo až oveľa neskôr, že hnevom a kritizovaním som opäť dosiahla iba hnev a kritizovanie. Celá energia rozhovoru sa dokázala rozšíriť do celej spoločnosti okolo mňa . A teraz si zrátajte koľko ľudí okolo vás je presne takých akí ste vy sami. Všímajte si vedome akí ľudia sú okolo vás ak máte zlú náladu a akí keď ste šťastní.
Nemusíte veriť ničomu z toho o čom píšem, nemusíte byť vôbec vo vnímaní života tam kde som ja, no skúste si všímať váš vlastný život, pozrite sa a priznajte si čo v ňom chcete.
Občas sa stane, že niekto kritizuje ešte stále moje zmýšľanie alebo môj štýl písania, no stáva sa to minimálne, keď ma niekto kritizuje, beriem to úplne inak ako by som to možno vzala pred rokom či dvomi.Nemám potrebu reagovať na tohto človeka, pretože by som tým iba vniesla do rozhovoru negatívnu energiu o ktorú nemám záujem. Dokonca už nemám ani potrebu brániť sa, pretože je to zbytočné, vyberiem si z kritiky to dôležité a ďalej pracujem na zlepšení seba samej.
Moje príspevky sú o mojom vnímaní života, o mojom pohľade na svet, že to vnímate inak je veľmi dobre, pretože ste iní. Každý z nás si vytvára vlastný svet a vlastný pohľad, je na každom z nás ako chce vidieť svet. Ja ho vidím vo farbách dúhy aj keď vy možno vidíte tmu. To, že niečo na prvý pohľad vyzerá zle, ešte neznamená, že sa to nedá zmeniť, no vždy je to iba na nás, či chceme a čo preto urobíme.
Pokiaľ ľudia neprijmú samých seba s láskou, darmo ju budú hľadať v druhých, darmo budú meniť svet a chcieť nájsť lásku v iných, ak ju nenosia sami v sebe.
Ja viem čo by ste povedali....táto asi nevidí čo sa tu deje....práveže vidím a práveže viem...... ale môžem sa z toho buď zblázniť alebo to vnímať svojim spôsobom iného pohľadu.
Na záver vám poviem príhodu, ktorú mi hovorila priateľka, je z hodiny vyučovania, mala zaujímavého docenta, ktorý raz na hodinu priniesol rubikovu kocku a
zavolal si 6 studentov pred katedru , rozlozil ich do kruhu okolo seba, jeden si mal sadnut, druhy stat, treti sa mal postavit na stolicku, dalsi na lavicu, jede
n si mal sadnut celkom na zem a posledny sa mu postavil zoci voci ... uloha znela, aby opisali co vidia presne vratane farby strany ktoru vidia ..... jeden videl roh kocky teda videl kusok steny modrej kusok cervenej, dalsi videl spodnu cas kocky, teda viel stvorec zlty ......... POINTA? kazdy videl nieco ine napriek tomu ze sa vsetci 6 pozerali na tu istu , jednu jedinu vec.
Vždy si môžete vybrať svoj uhol pohľadu.
