Od septembra sa neviem dočkať leta. Predstavujem si, ako budem ležať na pláži, vyhrievať sa na slniečku, kúpať sa v mori a večer chodiť do mesta na krásne prímorské promenády.
Ja, čo som nechcela upadnúť nikdy do stereotypu každodenného života som zistila, že sa mu nevyhnem. Vždy si zabeháme určitý denný režim, ktorému sa nevyhneme a ktorý sa opakuje každý deň, v tých lepších prípadoch v dlhšom časovom intervale.
A tak sa každý deň snažím s týmto stereotypom bojovať a snažím sa vydržať do leta. Len nech tieto zvyšné mesiace prejdú.
V novembri som si hovorila – Keď bude marec, bude dobre. Ale marec je už tu a dobre ešte nie je. Stále škola, zo školy domov a každý deň to isté. Ale toto ma čaká celý život. Celý život je stereotyp, ktorý si len spríjemňujeme pár výnimočnými okamihmi, ktoré sa nám zdajú neobvyklé a tak zvláštne krásne.
Teraz si hovorím – Keď bude máj, bude dobre. A snáď aj bude ...
