Rok som varoval. Dnes cestu prekopali.

Keď som pred viac ako rokom začal upozorňovať, že jediná prístupová cesta k našej lokalite môže byť zablokovaná, veril som, že žijem v štáte, ktorý vie riešiť problémy skôr, ako vzniknú. Mýlil som sa. Dnes je cesta prekopaná. Približne desať vlastníkov sa nedostane k svojim nehnuteľnostiam. To, pred čím som viac ako rok varoval obec, okresný úrad, ministerstvá, prokuratúru aj súdy, sa stalo realitou. A ja sa dnes pýtam jednoduchú otázku. Načo máme štát, ak nedokáže zabrániť tomu, pred čím bol opakovane upozorňovaný? Celý rok som nehľadal konflikt. Hľadal som odpoveď. Aký je právny režim tejto komunikácie? Je alebo nie je verejne prístupnou účelovou komunikáciou? Myslel som si, že na takú jednoduchú otázku existuje jednoduchá odpoveď. Namiesto nej som dostal kolotoč úradov. Okresný úrad ma poslal na civilný súd. Ministerstvo dopravy ma poslalo na civilný súd. Obec tvrdila, že nie je príslušná. Prokuratúra vysvetlila, že sama o tom rozhodovať nemôže. Každý mal svoju právdu. Nikto nemal riešenie. Najväčší paradox som objavil až v samotných odôvodneniach. Tam sa človek dočíta, že charakter verejnej účelovej komunikácie nevzniká tým, že ju nejaký úrad slávnostne vyhlási za verejnú. Posudzuje sa podľa zákona a podľa toho, ako komunikácia v skutočnosti vznikla a desaťročia slúžila. Dočíta sa aj to, že ak ide o verejnú účelovú komunikáciu, vlastník ju nemôže svojvoľne uzavrieť. Dočíta sa, že odborný dozor nad účelovými komunikáciami vykonávajú obce. Štát teda veľmi dobre vie vysvetliť, ako by mal systém fungovať. Len keď príde chvíľa, keď má podľa vlastných pravidiel konať, všetci zrazu mlčia. Celý rok som počúval tú istú vetu. Ujma ešte nenastala. Cesta ešte nie je uzavretá. Plot ešte nestojí. Nič sa nestalo. Dnes sa stalo. Dnes už nejde o domnienku ani o obavu. Dnes je cesta prekopaná. Dnes sa vlastníci nedostanú k svojim nehnuteľnostiam. Dnes už nejde o teóriu. Dnes je z nej realita. A pritom nejde len o rekreačné chaty. V lokalite sú nehnuteľnosti využívané na trvalé bývanie. Žijú tam rodiny s maloletými deťmi. Táto cesta vedie aj k trafostanici a k zariadeniu autonómneho systému varovania a vyrozumenia obyvateľstva. V prípade požiaru, povodne alebo zdravotnej udalosti sa po nej majú dostať hasiči, sanitka, polícia, energetici aj pracovníci Slovenského vodohospodárskeho podniku. Rok som sa pýtal, čo sa stane, ak niekto túto cestu zablokuje. Dnes už nemusím. Odpoveď poznáme. Nikto tomu nezabránil. Najsmutnejšie na tom nie je samotné prekopanie cesty. Najsmutnejšie je, že presne tomuto sa dalo predísť. Rok existovali upozornenia. Rok existovali podania. Rok existovali stanoviská. Rok existovali právne názory. Rok existovali dôkazy. Neexistovalo jediné. Rozhodnutie. V tejto krajine sa totiž zjavne nekoná vtedy, keď hrozí problém. Koná sa až vtedy, keď je problém hotový. A aj potom sa najskôr hľadá, kto zaň nezodpovedá. Tento príbeh nie je o jednej ceste ani o jednom susedskom spore. Je o tom, ako funguje štát. Alebo skôr ako nefunguje. Každý úrad presne vie vysvetliť, prečo konať nemusí. Každý pozná paragraf, ktorý ho zbavuje zodpovednosti. Každý vie nájsť iný úrad alebo iný súd, ktorý by mal konať namiesto neho. Výsledkom je, že občan ostane sám. Sám proti systému, ktorý ho presúva od jedných dverí k druhým, až kým sa problém nestane realitou. Dnes už preto nepíšem len ako vlastník jednej nehnuteľnosti. Píšem ako občan, ktorý po roku zistil, že najväčším problémom na Slovensku nie je zlý zákon. Najväčším problémom je štát, ktorý nevie alebo nechce niesť zodpovednosť za jeho uplatňovanie. A preto sa dnes nepýtam, kto má pravdu v susedskom spore. Pýtam sa niečo oveľa vážnejšie. Ak štát nedokáže ochrániť ani dlhodobo existujúcu prístupovú komunikáciu, o ktorej celé mesiace vie, pred čím vlastne ešte dokáže ochrániť svojich občanov?