Siréna, ktorá nikoho nezaujíma

Na Slovensku máme radi jasno v zodpovednosti. Aspoň vtedy, keď o nej hovoríme na tlačových konferenciách. Každý deň sledujeme politikov, prokurátorov a expertov, ktorí presne vedia, kto za čo môže, kto mal konať skôr a kto zlyhal. Všetko je analyzované, pomenované, rozdelené. Keď však ide o konkrétny problém konkrétnych ľudí, zodpovednosť sa zrazu stáva abstraktným pojmom. V celoročne obývanej chatovej oblasti existuje povodňová siréna. Nie metaforická, nie plánovaná, ale fyzická. Je tam, funguje a má jediný účel: varovať ľudí v prípade ohrozenia. Problém nastane v momente, keď sa zablokuje prístup k nej. Vtedy sa dozvieme, že siréna síce existuje, ale vlastne za ňu nikto nenesie zodpovednosť. Odbor krízového riadenia vysvetlí, že siréna nie je jeho majetok. A tým je vec vybavená. Kríza síce môže nastať, ale majetkovoprávne vzťahy sú v poriadku. Je to zvláštny pohľad na krízové riadenie. Akoby jeho zmyslom nebola ochrana ľudí, ale evidencia toho, čo komu patrí. Akoby hlavným kritériom nebolo riziko pre obyvateľov, ale list vlastníctva. Odbor, ktorý má v názve slovo „krízový“, sa tak elegantne zbaví zodpovednosti práve vo chvíli, keď by ju mal niesť. Stačí povedať, že to nie je jeho. Podobne je to so samosprávou. Starosta nie je len administrátor územia, ale predstaviteľ obce, ktorá má zo zákona dbať na bezpečnosť ľudí žijúcich na jej území. Aspoň teoreticky. V praxi je jednoduchšie odkázať na právne limity, súkromné vlastníctvo a kompetencie iných. Občan pritom nemá na výber. Dane musí platiť načas. Zákony musí dodržiavať. Sankcie znáša bez diskusie. Keď sa však pýta, kto je zodpovedný za jeho bezpečnosť, odpoveď sa stráca medzi paragrafmi. Štát dnes hovorí o tom, že samosprávam treba dať viac peňazí, pretože najlepšie vedia, kde ich potrebujú. Je to pekná myšlienka. Len by bolo dobré, keby s peniazmi prišla aj zodpovednosť. Lebo ak ani v prípade verejného varovného zariadenia v celoročne obývanej oblasti nikto nevie povedať „toto je náš problém“, potom nejde o ojedinelý spor, ale o systémový problém. Možno by sme si mali položiť jednoduchú otázku. Ak každý deň počúvame, kto je za čo zodpovedný, kedy sa tejto zodpovednosti dočká aj obyčajný človek? A ak je odpoveďou ticho, potom máme problém väčší než jednu sirénu.