Dovolenka pri mori a vojna v statusoch

Posledné dni čítam množstvo statusov o tom, načo ľudia cestujú do sveta a načo riskujú. Mnohí majú zrazu jasno v tom, čo mali urobiť tí druhí. Lenže realita býva často úplne iná. Toto je môj osobný pohľad po návrate z Ománu, pokojnej krajiny plnej krásnej prírody a ľudí, ktorí sa k sebe správajú s prirodzeným rešpektom. Krátko po našom príchode sa však v regióne začala vojna v Iráne a zrazu sa miesto, ktoré bolo pre mnohých ešte včera len bodkou na mape, stalo témou správ aj sociálnych sietí. A spolu so správami sa spustila ešte jedna vojna. V statusoch. Objavili sa otázky načo tam chodili, načo riskovali, veď si za to môžu sami. Zrazu sa objavilo množstvo ľudí, ktorí presne vedeli, čo mali urobiť tí druhí. Človek by skoro nadobudol pocit, že niektorí z nich mali priamo na stole presné správy z Pentagonu, v ktorých bolo dopredu napísané kedy, kde a v ktorý deň sa vojna začne. Inak sa totiž ťažko vysvetľuje tá istota, s akou dnes hodnotia rozhodnutia druhých. Pri čítaní týchto statusov som si však uvedomil jednu vec. Najhlasnejšie často hovoria tí, ktorí sa najmenej pozerajú na vlastný život. Mnohí z tých, ktorí dnes píšu o riziku a zodpovednosti, zajtra sadnú do auta a idú rýchlejšie než je povolené. Mnohí z nich si bez problémov sadnú za volant po alkohole. Mnohí denne riskujú zdravie svoje aj cudzích a pritom majú potrebu poučovať celý svet o tom, ako by mali žiť ostatní. Pravda je však aj taká, že drvivá väčšina ľudí, ktorí cestujú, si na to poctivo šetrí. Neokrádajú štát, neprepíjajú peniaze v krčmách, ale pracujú, odkladajú si a plánujú, aby si mohli raz za čas splniť sen a spoznať kus sveta. A zároveň sa nestarajú do toho, na čo míňajú peniaze iní ľudia. Či niekto minie peniaze na auto, na koníčky, na oblečenie alebo na cestovanie, je to jeho rozhodnutie a zaslúži si rešpekt. O to zvláštnejšie potom pôsobí, keď práve títo ľudia čelia statusom plným posudzovania. A niekedy za nimi necítiť starosť, ale skôr závisť. Závisť z toho, že niekto vidí svet, že si plní sny, že robí niečo, na čo sa iní možno nikdy neodhodlali. Ešte smutnejšie je, že mnohí z tých, ktorí radi píšu moralizujúce statusy, nedokážu byť dobrí ani vo svojom najbližšom okolí. Ubližujú vlastnej rodine. Správajú sa nespravodlivo k svojim zamestnancom. Ponižujú ľudí, ktorí sú od nich závislí. A potom večer napíšu status o tom, akí by mali byť všetci ostatní slušní, morálni a dobrí tak ako oni. Áno, o napätí v regióne sa hovorilo už dlhšie a správy o možnom konflikte existovali. Väčšina ľudí robí rozhodnutia podľa informácií, ktoré má v danom momente, nie podľa toho, čo sa ukáže až o pár dní neskôr. Niekedy mám pocit, že sa nám úplne obrátil rebríček hodnôt. Menej rešpektu, menej pokory, menej pochopenia pre druhých. Viac posudzovania, viac závisti a viac potreby ukazovať prstom na ostatných. Pritom správny rebríček hodnôt by mal začínať úplne inde. Rešpektom k druhým ľuďom, pokorou voči životu a schopnosťou začať najskôr od seba. Svet sa nikdy nezlepší tým, že budeme hlasnejšie súdiť ostatných. Zmení sa až vtedy, keď sa každý z nás začne viac pozerať na vlastné správanie a bude mať viac rešpektu k rozhodnutiam druhých ľudí. Najhlasnejšie statusy o morálke dnes často píšu práve tí, ktorí ju vo vlastnom živote používajú najmenej.