Prípad rodiny Kellenbergerových nám v Asociácií organizácií zdravotne postihnutých občanov nie je neznámy. S pani Kellenbergerovou sme o jej životnej situácii, ktorá skutočne nie je ľahká, hovorili niekoľkokrát. Rodina je štvorčlenná, obe deti, chlapci, majú zdravotné postihnutie, ktoré si vyžaduje 24-hodinovú opateru. Rodičia sa preto rozhodli odísť zo zamestnania a starať sa o svoje deti sami. To však naozaj netušili, čo im prichystá náš "sociálny systém". Už viac ako 13 rokov (!) bojujú s primitívnou a nelogickou slovenskou legislatívnou mašinériou za právo seba a svojich deti slušne žiť!
O čo vlastne ide? Rodina Kellenbergerových je skoro normálna rodina. Skoro. Žije v malej dedinke pri Prievidzi v staršom rodinnom dome, ktorý by potreboval renováciu. Potiaľ je to príbeh celkom bežnej rodiny , akých je v tejto „Krajinke“ bezpočet. Rodičia sa starajú o svojich dvoch hendikepovaných synov vo veku 13 a 26 rokov, 24 hodín do dňa, 365 dní v roku. Diagnózy týchto chlapcov sú nesmierne komplikované, pozostávajú z niekoľkých postihnutí. Pre jednoduchosť uvediem iba jednu z nich: autizmus. Obe deti budú do konca života potrebovať asistenciu. A to je ten problém.
Kvôli mentálnemu postihnutiu ju vlastne dostať nemôžu. Zákon to síce takto explicitne neuvádza, no bežná prax je taká, že pokiaľ je žiadateľ právne nespôsobilý, nemôže mať vlastného asistenta. A naviac, aj keby ho mohol mať, asistenciu mu môže rodinný príslušník poskytovať v rozmedzí najviac 4 hodiny denne. Z tohto dôvodu sa obaja rodičia rozhodli zanechať svoje zamestnanie a venovať sa naplno svojim deťom. Rodina žije iba z opatrovateľských príspevkov , ktoré spolu tvoria asi 463 €. Bez sociálneho a zdravotného poisteni . Tragédiou je fakt, že podľa našich zákonov je to vlastne v poriadku. To, že sa tým vytvára diskriminácia a že sú porušované medzinárodné dohovory o právach občanov so zdravotným postihnutím, je Slovenskej republike jedno.
Rodina Kellenbergerových sa obrátila od prezidentskej kancelárie, sekretariáty dvoch premiérov, troch ministrov práce asociálnych vecí a ombudsmana až po mimovládne a ľudskoprávne organizácie, už hádam na každého, na koho sa na Slovensku obrátiť dá. Ich posledným zúfalým pokusom bol súd, na ktorom sa dožadovali posúdenia nároku na možnosť poskytovať svojim synom osobnú asistenciu. Tento súd Kellenbergerovci vyhrali. Rozhodnutie príslušného úradu práce sa vrátilo na nové prerokovanie. Som naozaj veľmi zvedavý, ako bude znieť nové rozhodnutie „zodpovedných“ úradníkov.
Týmto malým víťazstvom sa u nás, dúfam, začína nová etapa v zápase o práva ľudí so zdravotným postihnutím. Chcem veriť tomu, že konečne povedie k nastaveniu našej nezmyselnej a deravej legislatívy tak, aby zdravotne postihnutí občania Slovenskej republiky neboli iba občanmi tretej, alebo štvrtej kategórie. Pretože zatiaľ je to tak. A to je v 21. storočí naozaj hanba.
Týmto malým víťazstvom sa u nás, dúfam, začína nová etapa v zápase o práva ľudí so zdravotným postihnutím. Chcem veriť tomu, že konečne povedie k nastaveniu našej nezmyselnej a deravej legislatívy tak, aby zdravotne postihnutí občania Slovenskej republiky neboli iba občanmi tretej, alebo štvrtej kategórie. Pretože zatiaľ je to tak. A to je v 21. storočí naozaj hanba.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
