Čo sa stalo v tejto Krajinke za posledných 20 rokov, že ľudia prestali mať prirodzený, a potrebný, záujem o veci verejné? O vytváranie spoločnosti, kde slušnosť a vzájomná úcta sú hodnotami, ktoré je treba pestovať a chrániť?
Zdá sa mi, že tento národ ešte nedorástol na to, aby dokázal sebakriticky reflektovať svoje vlastné zlyhania. Dar slobody, ktorý sme si vyštrngali v novembri 1989, sme ešte nezvládli . Sloboda v sebe, v prvom rade, nesie aj mieru zodpovednosti za svoje činy a pokoru pri rozhodovaní o budúcnosti. A my stále trpíme mentálnym postihnutím, ktoré sa volá komunizmus.
Hnev, závisť a nenávisť sú silné emócie. Môžu naštartovať veľké zmeny. No pokiaľ prekročia istú hranicu, pohltia svojho nositeľa a začnú byť deštruktívne. Dôsledky takéhoto procesu sú nedozerné . V spoločnosti sa uhniezdi pocit frustrácie a beznádeje , ktorý môže prerásť do násilia voči jednotlivcom či skupinám. Podobný scenár sa vo svete už veľakrát opakoval. Ľudia si jednoducho prestávajú navzájom veriť. Skúmajú kto s kým, kde a prečo... Vzájomné lustrovanie obyčajne úľavu neprinesie. Je to podobné, ako keď si žiarlivý manžel najme detektíva, aby zistil či ho manželka podvádza. Zistenie je však vždy zdrvujúce, bez ohľadu na to, či je kladné alebo záporné. Ani jedno vzájomnú dôveru neposilňuje, iba ju oslabuje a ničí.
Čo sa s tým dá robiť? Mám jedno riešenie, ktoré sa mi osvedčilo. O minulosti sa dá rozprávať , no hodnotiť je potrebné podľa prítomnosti. Minulosť sa totiž nedá zmeniť a jej výklad nie vždy býva objektívny. Pozrime si napríklad legendu o Jánošíkovi. Bol to dezertér, zlodej a zbojník. Nie je preukázané že by bol tým dobrodincom z legendy, ktorá o ňom hovorí, že bohatým bral a chudobným dával. Historici tvrdia, že to bolo skôr tak že bral každému koho stretol. Ale v legendách a vo výklade je národným hrdinom - a vlastne aj vzorom. Znamená to, že máme, ako národný vzor, kradnúť, dezertovať či zbíjať? Pre niekoho je možno takáto životná filozofia prijateľná. No v tom prípade musí každý takýto človek prijať i možnosť, že obeťou sa stane on sám.
Volebná kampaň je v poslednej dekáde. Bohužiaľ, doposiaľ som nezaregistroval, že by zodpovední politici vôbec definovali problém, a už vôbec neukázali ako ho chcú riešiť. Riešenia sa skrývajú vo volebných programoch, ktoré aj tak volič nečíta. Pred týmito voľbami určite nie. Ak to, čo sa teraz vo volebnej kampani prezentuje, teda nedôvera, nenávisť a hnev, má byť tým ponúkaným riešením, potom skutočne nech Boh ochraňuje túto krajinu. Lebo my sami to nedokážeme.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností. Tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie. A to považujem za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
