Keď sa zas roztrhne opona chrámu
ako na obraze Hieronyma Boscha
stanem sa súčasťou diela bez rámu
krajiny kde vládne božstvo groša...
K zemi si pokľaknú vyprahnuté ženy
v zúfalých výkrikoch kliatob a pádov
na tele s vyrytou stigmou Magdalény
spod hlbín liahnu sa koberce hadov...
Kvílivé árie tiahnu sa z návesia
pukajú bubienky tým čo stoja zblízka
v klietke hanby bez nej mnohí sa neresia
dievča v bielom pri tom na píšťale píska...
Každý už pochopil že sa niečo chystá
istoty útekov však dnes už nepomôžu
šancu na prežitie má len duša čistá
zobliekam po kúskoch svoju hadiu kožu...
V uliciach po húfoch útočia potkany
hltavo mi brúsia po poslednom chlebe
umývam sa v krvi čo tečie z fontány
najťažšie odpustiť je odpustiť sebe...
Keď sa zas roztrhne obloha chrámu
ako na obraze Boscha Hieronyma
stanem sa súčasťou diela bez rámu
novej krajiny keď príde doba iná...
