Ležím tu polo zabitá
zmizli nadšenci moji stáli
veď so skonom sa počíta
žiadni trúchliaci pozostalí...
Diagnóza je deficity
v móde je hrubosť/možno póza/
zvyknutá na jemnosť a city
/dnes sa im vraví neuróza/
nevládzem čeliť realite
kde každý pľuje kľaje rihá
a vzýva modly v igelite
zabudol ako vonia kniha..
Čas keď som mala ľahkosť pierka
od srdca k srdcu duše k duši
kam zmizla estetická mierka
a prečo...kto to aspoň tuší?
Ešte sa spýtam tichým hlasom
Erató že či nezasiahne
či nevadí jej sado maso
pálivejšie než ovčie kiahne..
To čo sa stlalo medzi riadky
raší v hrubosti žiadne taje
a budúcnosť je bez vyhliadky
zmizli pravdy a inotaje..
A ja tak krehká na rozbitie
čakám kto vnútro pohladí
kto roznežní mi ešte žitie
/ak aj na chvíľu nevadí../
Kto vyvedie ma z agónie
vyčistí vodu od prameňa
ten pochopil že neprežije
a že už veľa neznamená
bez ľudskosti a harmónie
chvíľ bezo mňa-bez poézie....
