Veterná

Dvadsaťročná osika

v dníček bežný

vietor tíško prosíka

nech je nežný

nech už toľko neveje

nech si nie je istý

nech neživí nádeje

že zhodí ľahko listy..

Nech ľahučko ovieva

jej halúzky i driek

že ju plachosť oblieva

a nechce robiť priek...

Tak utíchol vánok

nech nič nepokazí

dopraje jej spánok

zo dva zo tri razy...

Toľko lásky čo nosí

sa doň nevmestí

ale pre jej ponosy

len mierne šelestí...

Pospal si on na chvíľu

len jediný raz

a osiku premilú

zodel z listov mráz...

Plače počkaj do jari

kým zas zapučím

isto sa nám podarí

splynúť v náručí...

Netras sa už osika

už nejde vrátiť chvíľu

na jar žiadna tragika

nájdem v lieskach milú

dnes ma vina omína

no už je to tak

sfúkol zimu z komína

chladný severák...