Nutnosť zastaviť konkurzy je pochopiteľná. Nechceme predsa dopustiť, aby sa pomoc dlžníkom vo forme rôznych štátnych opatrení, nakoniec rozplynula niekde v konkurze.Ale už teraz musíme myslieť o krok vpred. Čo nás bude čakať, keď konkurzy znovu povolíme? Pravdepodobne kolaps, kolaps insolvenčnej justície, ktorý môžeme prirovnať ku kolapsu zdravotníctva v tých štátoch, ktoré pandémiu podcenili a v určitom čase počet nakazených pacientov nezadržateľne prerástol kapacity ich zdravotných systémov. Aby sa tento scenár neopakoval aj v ekonomike, musíme pristúpiť k prijatiu takých opatrení, ktoré podporia životaschopnosť dlžníkov. Medzi tieto bez pochýb patrí aj inštitút reštrukturalizácie, ktorého účelom, zjednodušene povedané, je zachovanie prevádzky aspoň podstatnej časti podniku a s tým spojenej, v súčasnej dobe tak pertraktovanej, zamestnanosti.
Aby teda nenastal predikovaný kolaps a aby podniky s načerpanou pomocou od štátu po opätovnom uvoľnení konkurzov neskončili obratom v konkurze, musíme upraviť pravidlá pre ich reštrukturalizáciu tak, aby sa znovu stali realizovateľné, pretože v súčasnosti sú nastavené tak prísne, že sa ich takmer nikto ani nesnaží skúsiť využiť. A legislatíva, ktorá sa nepoužíva, je zlá. V dobrých časoch môže byť štát na podnikateľov prísny a mať na nich vysoké nároky, v zlých časoch ich ale musí začať podporovať.
A tie zlé časy nastali, to sa asi zhodneme. Všeobecná zhoda však neexistuje v otázke podpory reštrukturalizácií dlžníkov. Táto dilema, hoc legitímna, vychádza z filozoficko-etickej dišputy o splatení dlhu.
Je nesplatenie dlhu amorálne?
Dlhy by sa mali splatiť. Táto maxima je postavená na autonómii našej vôle ale zároveň môže platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva. Sami by sme chceli neplatiť, ale nemôžeme dopustiť, aby tak činili všetci. A preto radšej platíme. Spoločnosť tak udelila záväzku aj ďalšiu kvalitu – vymožiteľnosť. Ale čo v prípade, keď dlžník nedokáže dlh splatiť? A čo ak si tento stav nespôsobil sám, čo ak je jeho nespôsobilosť splatiť svoje dlhy vyvolaná objektívnymi dôvodmi, udalosťami nezávislými od dlžníka a jeho vôle? Je nesplatenie dlhov aj tak stále nemravné alebo by sme boli za určitých podmienok ochotní tento stav akceptovať?
V takomto prípade ide Kantovský kategorický imperatív bokom a my musíme hľadať inú cestu. Cestu úžitku. Lebo to čo je užitočné väčšej skupine ľudí, bude ľahšie považované za morálne. Ako povedal Jeremy Bentham, zabezpečme čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí uspokojením ich osobných záujmov a naše užitočné konanie sa stane aj mravným. Poďme sa teda pozrieť na reštrukturalizáciu cez optiku utilitarizmu.
Reštrukturalizácia a utilitarizmus
Na základe utilitaristického pohľadu na inštitút reštrukturalizácie bude správna morálna voľba odpovede na našu skoršiu otázku tá, ktorá spoločnosti ako celku alebo aspoň jej časti prinesie z dlhodobého hľadiska čo najväčší benefit. Voľba ktoréhokoľvek insolvenčného nástroja celkom zjavne nesie so sebou aj mnohé negatíva, reštrukturalizácia nie je výnimkou. Aj úspešná reštrukturalizácia produkuje negatívne následky – vedenie spoločnosti stráca kredibilitu, akcionári hodnotu akcií, nezabezpečení veritelia svoje pohľadávky a zabezpečení zabezpečenie, potenciálni obchodní partneri vôľu spolupracovať, spotrebitelia záujem o tovary a služby a v neposlednom rade, časť zamestnancov svoje miesta v dôsledku racionalizačných opatrení.
Aký je teda spoločenský prínos reštrukturalizácie? V matematickom vyjadrení rozdiel medzi hodnotou podniku ako going concern a zostatkovou hodnotou jeho majetku v konkurze. V socioekonomickom vyjadrení spočíva jej hodnota v udržaní zamestnanosti. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Pri posudzovaní morálnosti reštrukturalizácie sa ale musíme zamerať na konkrétny úžitok pre konkrétnych účastníkov (stakeholderov), pretože túto otázku si položí každý z nich pri rozhodovaní o tom, či zahlasuje za reštrukturalizačný plán alebo nie.
Aký úžitok mi ako akcionárovi dlžníka prinesie reštrukturalizácia? Odpoveď je jednoduchá. Možnosť ponechať si účasť na spoločnosti dlžníka. Možno nie úplne v rovnakom rozsahu ako pred reštrukturalizáciou ale aspoň nejakú.
A aký úžitok prinesenie reštrukturalizácia dlžníka veriteľovi nezabezpečenej pohľadávky? Táto otázka podlieha najväčším vášňam. Prečo by som ako veriteľ mal svojmu dlžníkovi čokoľvek odpúšťať?! Že nemá na splatenie?! Nezáujem, veď mne sa to nemôže stať! Ja nerobím zlé obchodné rozhodnutia a môj podnik sa predsa nikdy nedostane do ťažkostí! Ak si teda odmyslíme pomstu ako motiváciu konania niektorého z veriteľov, musíme pripustiť, že drvivá väčšina z nich sa správa ako riadny hospodár. To znamená, že porovnáva úžitok, ktorý mu reštrukturalizácia ponúka s úžitkom, ktorý mu prinesie konkurz. Každý reštrukturalizačný plán obsahuje porovnanie očakávaného uspokojenia pohľadávok veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii. Ak teda veriteľ očakáva, že v konkurze bude uspokojenie jeho pohľadávky na úrovni blízkej nule, konajúc ako riadny hospodár sa takmer iste rozhodne pre akékoľvek vyššie uspokojenie ponúkané v reštrukturalizácii. Na porovnávaní úžitkov konkurzu a reštrukturalizácie je postavený aj tzv. test najlepšieho záujmu veriteľa (best interests of creditors test), ktorý sa s miernymi modifikáciami objavuje vo všetkých svetových právnych úpravách reštrukturalizácie. Veď predsa všade na svete činí čokoľvek viac ako nič!
Vráťme sa ale k utilitarizmu.
Ako von z bludného kruhu úžitkov a morálky?
Ak teda dostanem viac ako keby som nemal dostať nič a súčasne ostane zachovaná zamestnanosť, čo je v dnešnej dobe výhra sama o sebe, mal by som byť spokojný. Prečo tomu tak ale nie je? Ach, tie nešťastné Kantovské zásady mravnosti...
Aby sme učinili zadosť nie len úžitkom jednotlivých zúčastnených (stakeholderov) ale aj morálke, musíme reštrukturalizáciu upraviť. A stačí málo. A zároveň to bude viac ako nenávistné reči krikľúňov.
Súčasný stav je absurdný, pretože pravdepodobne v ňom nikto nedostane nič. Dlžník nakoniec o svoj podnik aj tak príde a veriteľ nezabezpečenej pohľadávky bude rád, ak z veľkolepého sľubu 50% zistenej pohľadávky v zmysle plánu a zvyšných 50% niekedy potom, uvidí aspoň zlomok v konkurze. A to všetko s požehnaním zákona v zmysle zásady „Nikto ti nemôže dať toľko, čo ti viem ja sľúbiť“. A prečo? Lebo všetci chceli mať všetko a ignorovali fakt, že na stole toho bolo podstatne menej. Darmo dlžník kričal, že má len málo ale berte si to veritelia, keď zákon sľúbi všetko...
Ako to teda urobiť? V prvom rade prestaňme hovoriť, že reštrukturalizácia je amorálna. V súčasnosti na to skutočne nie je priestor a potrebujeme ju ešte viac. Apropo, prečo je vlastne reštrukturalizácia dlhov právnickej osoby odsúdeniahodná, keď súčasne štát podporuje a spoločnosť akceptuje masívne škrtanie dlhov fyzických osôb? Ale to je iná téma...
Konfrontujme veriteľa s pravdou. Ak neverí alebo si len nechce pripustiť, že jeho pohľadávka je bezcenná, umožnime mu v konaní jej znalecké ocenenie tak, ako sa to deje v iných právnych poriadkoch. Následne sa môže rozhodnúť, či radšej bude čakať na uspokojenie v zmysle plánu a dá dlžníkovi šancu, alebo si dá jednoducho od dlžníka vyplatiť znaleckú hodnotu svojej pohľadávky. Nebude ťažké domyslieť si, či ho tento postup prinúti prehodnotiť nazeranie na úžitok, ktorý môže mať z reštrukturalizácie.
Ak sa všetka nahromadená žlč vo veriteľoch personifikuje v osobe správca, dajme ho jednoducho preč. Mnohé právne poriadky obsahujú účinné reštrukturalizačné nástroje bez účasti správcu (tzv. debtor in possession proceedings). Účel predsa svätí prostriedky.
A ak tú pachuť reštrukturalizácie vyvoláva neprekonateľná závisť veriteľov voči dlžníkovi, ktorý by mal dostať druhú šancu, navrhujem dve veci. Po prvé, kombinovať právo dlžníka predkladať návrh reštrukturalizačného plánu s rovnakým právom veriteľov. Po druhé, aktívne využívanie inštitútu výmeny pohľadávok za akcie alebo iné majetkové účasti na dlžníkovi (tzv. debt to equity swap). V praxi by to potom znamenalo, že dlžníkovi sa poskytne výlučné právo predložiť návrh plánu veriteľom počas určenej lehoty a ak k prijatiu tohto návrhu zo strany veriteľov nedôjde, budú môcť návrh plánu predložiť veritelia. A návrh veriteľov bude pravdepodobne často založený na ich záujme o majetkový vstup do podniku práve na základe výmeny pohľadávok za akcie alebo iné majetkové účasti na dlžníkovi. Takýto model by motivoval obe strany barikády, dlžníka aj veriteľov, pri hľadaní obojstranne výhodného a akceptovateľného modelu. Zreálnil by predstavy veriteľov, pretože si nemyslime, že väčšina z nich bude mať záujem prevziať na seba zodpovednosť za riadenie podniku dlžníka a predovšetkým, samotné podnikateľské riziko. A tak isto by zreálnil aj predstavy dlžníka o rozsahu jeho budúcej účasti na podniku.
A na záver, čerešnička na torte. Nedovoľme ju ochutnať každému, reštrukturalizáciu si zaslúžia len výnimoční dlžníci! Dlžníci, ktorých podnik stojí za záchranu, podnik, ktorý zamestnáva ľudí, podnik, ktorý vytvára hodnoty, dokáže prežiť aj bez svojho majiteľa a podobne. Aj iné štáty stanovili pre vstup do reštrukturalizácie rôzne kritériá ako počet zamestnancov alebo obrat. Pokiaľ reštrukturalizáciu umožníme vyskúšať všetkým, navždy zostane len povinnou jazdou dlžníka v predsmrtnej agónii. A potom sa nečudujme, že ju verejnosť odmieta...
Záver
Ako vidieť, reštrukturalizácia je ako akrobat, ktorý neustále balansuje medzi morálkou a utilitou. A keďže ju v súčasnosti bytostne potrebujeme, hľadajme medzi oboma rovnováhu. A tú dosiahneme len hľadaním modelu, ktorý bude užitočný pre čo najväčšiu časť zúčastnených (stakeholderov). Ak im prinesie väčšie uspokojenie ako v konkurze, bude bez pochýb užitočná. A ak prinesie úžitky súčasne dlžníkovi aj jeho veriteľom, stane sa aj mravne akceptovanou.
