Keď som sa minulý utorok ráno zobudil a prečítal prvú správu, ktorú som v telefóne našiel, jej obsah som nepochopil. Až následne, ako som čítal ďalšie a ďalšie, začal som tušiť, že to len predsa môže byť pravda. Ak by mi niekto zavolal, že Ernest Valko dostal infarkt, neveril by som, pretože to bol človek s nesmiernou silou a energiou. Ale toto?! Prišlo mi zle od žalúdka. To je spôsob akým ventilujem nahromadený stres...
Ernesta som logicky začal vnímať už počas vysokoškolského štúdia práva (budem ho oslovovať Ernest aj napriek tomu, že sme si aj v tých najkrušnejších chvíľach vždy vykali, ale čo už keď ho takto familiárne oslovoval snáď každý. Snáď mi to odpustí.). Keď sa mi po škole vyskytla možnosť nastúpiť ako koncipient do jeho kancelárie, neváhal som ani sekundu. Po rozpačitom nástupe a úvodných dňoch som začal s nadšením spoznávať skutočného Ernesta.
Tu sa pozastavím pri jednej mylnej predstave verejnosti – arogantný, namyslený človek. Vystupoval tak, to je pravda, ale vždy mi hovorieval: Ivan, čo mám robiť, narodil som sa ako cholerik, čo už? Ale kto ho spoznal bližšie, musí súhlasiť, že Ernest bol nesmierne milý, priateľský a dobrosrdečný. Teraz viem už aj to, že mal rád mladých ľudí – predovšetkým nás koncipientov, ktorými sa obklopoval a podporoval ich. Veľmi rýchlo som si ho obľúbil aj kvôli jeho šarmu. A vždy som čakal kedy ma zavolá k sebe do kancelárie, aby sme si prešli zadaný prípad. To som vážne miloval... sledovať ho pri premýšľaní nad problémom... fascinovalo ma to. Vždy pri tom fajčil cigaretu a vyfúknutý dym ešte raz vdýchol... potom zrazu s radosťou v tvári vyskočil z kresla a zakričal: Mám to! Po poučení a nasmerovaní mojej práce sme sa vždy ďalej rozprávali o politike a veciach verejných, najmä stave súdnictva alebo dodržiavaní ľudských práv a slobôd. To bola ďalšia vec, ktorá ma na Ernestovi fascinovala – jeho zanietenosť pre spravodlivosť a právo. Nepoznám asi nikoho iného, kto v sebe nosí tak hlboko zakorenený cit pre spravodlivosť. A pritom ho už dávno mohol potlačiť. Áno, určite, mal množstvo príležitostí a podnetov, ktoré sa snažili pokriviť jeho charakter. Ale Ernest odolával, hoc niekedy asi bojoval sám proti sebe. Odhliadnuc od moci peňazí, pozlátka úspechu a slávy, aj po najmenšom zaváhaní sa vždy vracal na cestu svojich ideálov, za ktorými neoblomne stál – pravdy, spravodlivosti a práva, nad ktorými dokázal rozjímať celé dni. A to predsa nemusel. So svojimi najbližšími priateľmi sa pravidelne stretával a diskutoval o nespravodlivosti, korupcii a samozrejme, práve. Niekedy sa mi to zdalo smiešne a hanbím sa, že až takáto tragédia ma musela presvedčiť o tom, aby som sa na vec pozrel z iného uhla. Ľudia ako Ernest sú novodobí filozofi. Aj napriek saturácii všetkých svojich potrieb majú potrebu robiť svet lepším. A ak to v ich silách nie je, aspoň na to kriticky upozorňovať. Apropo jeden z nich, Štefan Hríb, človek ktorého som spoznal cez Ernesta pri zastupovaní jedného periodika, ktorého bol šéfredaktorom a ktorý mi Ernesta pripomína v tvrdosti a neoblomnosti svojich postojov. Mnohokrát som s Hríbom nesúhlasil a jeho názory som bral s rezervou ako vyjadrenia extrémistu, ktoré sú ďaleko za hranicou únosnosti a reálneho sveta. A priznám sa, veľakrát ma rozčuľoval svojou tvrdohlavosť. Znovu je to však až Ernestova tragická smrť, ktorá ma presvedčila o tom, že takýto ľudia sú pre našu spoločnosť prepotrebný. Ľudia ako Ernest. Upozorňovať na krivdy a neprávosti v čase, kedy sa dejú, to dokáže každý z nás. Preventívne zdôrazňovať ich hrozbu, to je ako prihovárať sa neveriacemu Tomášovi...
V kancelárii Ernesta Valka nebol priestor pre stres, podriaďovanie sa či úzkosť pri komunikácii s nadriadeným. Právo sme vždy spájali s humorom a aj preto sme ho mali tak radi. Doteraz s úsmevom spomínam na vtipy, podpichovanie a huncútstva, ktorými sme doslova prešpikovali vzájomnú komunikáciu. Papieriky z čistiarne na golieri saka, ktoré mu vykúkali spod vlasov a ktoré si s pravidelnosťou švajčiarskych hodiniek zabúdal odstrániť z vyčistených oblekov, jeho šoférske „umenie“ či gestá a grify pripomínajúce slávneho francúzskeho komika, to všetko vyvoláva spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem. Jeho nepraktickosť bola úsmevná, ale pramenila z toho, že sa celý oddal svojmu životnému poslaniu – právu, a nič iné pre neho nemalo zmysel.
Vzácna súhra týchto vlastností vytvorila koktail osobnosti, s ktorou bola radosť a česť pracovať, osobnosti, ktorá najvýraznejšie zasiahla nie len do formovania mojej súčasnej profesijnej podoby ale aj mojich predstáv o spravodlivosti a správnom chode vecí verejných.
Statočný muž padne, ale neustúpi. Ernest bol statočný muž a jeho pád je krutý. Za všetkých Vašich žiakov Vám však dávam slovo, doktore, že pokiaľ tu budeme, nikdy neustúpime z tých veľkých ideálov, ktoré ste do nás vštepili.
Odpočívaj v pokoji učiteľ môj...
